Po nej nasledovala likvidácia ženských reholí. Do roku 2000 nemala žiť na území Československa žiadna rehoľná sestra. Počas súdneho procesu a silnej medializácie na úrovni krajov vrcholila príprava bezpečnostných zložiek zameraná na zatváranie rehoľníkov presne na Veľký piatok 7. apríla 1950. Napríklad v Banskej Bystrici sa začalo zasadnutie o 19 hod. v budove krajského veliteľstva ŠtB. Okrem zástupcov ŠtB sa na ňom zúčastnili zástupcovia SNB (dnešná polícia), ĽM (ľudové milície), armády, ako aj cirkevný referent Gašpar či Ján Hanuliak, ktorý mal na starosti politický výklad o nebezpečenstve kláštorov. Zasahujúce jednotky už v tom čase boli vyzbrojené slzotvornými sviečkami, obuškami, samopalmi, puškami, každá čata ľahkými guľometmi a vozový park mal mať pohonné hmoty na 900 km.

O nedôvere ŠtB voči SNB svedčí názov obálky, v ktorej bolo ďalšie usmernenie. Mala názov: „MÁJ“ a k jej otvoreniu malo dôjsť až 13. apríla medzi 13.00 – 13.50 hod. Teda len niekoľko hodín pred zásahom. Inštrukcie uvedené v obálke obsahovali presné informácie o mieste, kam sa jednotliví príslušníci SNB mali dostaviť. Do objektov kláštorov mali najskôr vniknúť „schopní príslušníci“ a až následne mala prebehnúť inventarizácia.

Činnosť zákrokových jednotiek na miestach, kde boli budovy kláštorov, nemala byť zameraná len na údernú fázu odsunu rehoľníkov. Omnoho väčší bol jej prevenčný dosah. Hneď po príchode malo dôjsť k obsadeniu telefónnej ústredne, zablokovaniu prístupu na zvonicu a k siréne, ako aj k izolovaniu vedúceho miestneho národného výboru (MNV), aby nedošlo k žiadnemu „protištátnemu“ hláseniu prostredníctvom miestneho rozhlasu. Poštové úrady mali obsadiť dvaja príslušníci, ktorí by odpočúvali a blokovali hovory farárov a im podobné a uprednostňovali realizačné, označené /: X :/. Ďalší príslušníci mali za úlohu pozorovať morálku a správanie občanov. Ich činnosť mala zastrašujúcu funkciu. Úlohou vojska bolo obsadiť vchody a aj východy z obce. Do miest a obcí bola možnosť dostať sa len za pomoci hesla, ktoré ovládali motorizovaní príslušníci tzv. spojky a vojsko. Heslo v banskobystrickom kraji bolo: „Bodák – Bystrica“.

Niektorí zasahujúci príslušníci netajili nenávisť: „Vstávaj ,ty sviňa farárska!“ (pri zásahu v Kremnici); „Týmito rukami som zaškrtil niekoľkých kňazov!“ (počas zásahu v Šaštíne), no našli sa aj takí, ktorí súcitili s rehoľníkmi: „Veľmi vás, chlapci, ľutujem. Aj ja mám doma deti. Túto akciu som nemohol odmietnuť. Neverím, že ste nepriatelia štátu. Neviem ani, kde vás vezú a čo bude s vami ďalej.“ (počas zásahu v Zlatých Moravciach).

Spomienky a záznamy ŠtB

Zásah voči saleziánom vo Svätom Kríži (dnešný Žiar nad Hronom) prebehol podľa záznamov ŠtB diametrálne odlišne oproti spomienkam rehoľníkov. Z pohľadu zasahujúcich jednotiek: „všetci výzvu uposlúchli“ a „... ľud bol o odsune v krátkosti, ale pravdivo upovedomený...“. Oproti tomu, jeden z vtedajších bohoslovcov spomína: „Dvaja milicionári priskočia k otcovi riaditeľovi, pažbami ho búchajú do chrbta a sácajú k dverám. Trochu poblednutý obráti sa naposledy k nám a začne spievať: Kristus víťaz, Kristus Kráľ náš! Pridáme sa k nemu a miestnosť hučí spevom. Milicionári sa vrhajú na nás, štúrajú, fackujú a kričia: ,Prestaňte spievať! ...Myslíte, že vám to pomôže? ...Budete ticho? Vy lumpi a zbojníci! ... Však my vás o chvíľu naučíme!?‘ Kým sme dospievali, predstaveného medzitým už odvliekli. Potom nám čítajú vládne nariadenie, že na základe nedávneho (divadelného) procesu proti niektorým rehoľníkom v Prahe rehole sa vraj zaoberali špionážou a vlastizradnou činnosťou, že máme byť prevezení atď., atď.“ (Ján M. Dubovský)

Medzi internovanými z kláštora v Zlatých Moravciach bol aj 16-ročný Emil R., ktorý spomína na prvé dni v centralizačnom kláštore v Podolínci: „Izba o rozmeroch približne 2,5 m x 3,5 – 4 m. Nábytok bol nasledovný: menší stôl, jedna stolička, posteľ asi z 19. storočia a na stene zavesené dve poličky. Posteľ mala vysoké bočnice a ešte vyššie čelné dosky. Pod úrovňou bočníc bol uložený slamník. Výšku bočníc sme pociťovali všetci traja na lýtkach najmä vtedy, keď sme takzvane spali. Uložili sme sa k spánku jediným možným spôsobom, a to po šírke postele. Chýbajúcu dĺžku pre nohy sme riešili podložením kufrov. Kto mal vyšší kufor, tlak bočnice ho trápili menej. Prikrývky ani vankúše sme žiadne nemali.“ Mladí chalani to ešte celkom dobre znášali. Horšie to mali starší rehoľníci. Redemptorista Andrej Konc spomínal, ako starší pátri zomierali v dôsledku chladu a hladu jeden za druhým. Jeho spomienky sa viažu na centralizačný kláštor v Králikoch v Čechách. V mesiaci apríl bol vonku ešte sneh, zima.

Nechýbali len prikrývky... „Dvere boli vždy zamknuté. Najviac nám tu chýbala voda. Všetkého sme sa mohli domáhať len klopaním na dvere. Na WC a k umývadlu sme mohli ísť len po jednom s doprovodom strážcu, ktorý stál so zbraňou na chodbe...“ spomína Emil R.

Laická verejnosť a rodičia internovaných

Situačné správy ŠtB, ktoré sa zachovali v archívoch Ústavu pamäti národa, mapujú reakcie obyvateľstva počas zásahu voči rehoľníkom.

Napríklad o zásahu voči františkánom v Kremnici vieme, že v prvých hodinách sa ľud o ničom nedozvedel, nič nespozoroval, ale už 14. apríla o 7.30 hod. sa o celej akcii vedelo. Reakcia obyvateľstva sa prejavila v nasledujúcich dňoch vo veľkej až nadpriemernej účasti veriacich na bohoslužbách i pobožnosti. Na pobožnosti sa zúčastnilo 1 300 veriacich, medzi nimi aj robotníci pracujúci v závodoch. Oduševnene spievané piesne pôsobili na informátorov v kostole provokujúco, najmä pieseň „Ježišu, chráň nás pred nebezpečím, ktoré hrozí nám trpiacim“. Spievanie tejto piesne poslúžilo bezpečnostným orgánom ako zámienka na znemožnenie skúšky spevokolu o 19.30 hod. Príslušníkom šlo o preventívne opatrenie spojené s nebezpečím zhlukovania obyvateľstva.

Proti internácii rehoľníkov sa búrili veriaci na miestach, odkiaľ rehoľníkov zobrali, no rovnako aj pri centralizačných kláštoroch, či už v Pezinku, alebo v Podolínci. Ešte dnes žijú pamätníci, ktorí si pamätajú vzbury voči rehoľníkom a neskôr, keď sa väzenský režim v kláštore čiastočne uvoľnil, pomáhali internovaným.

Najťažšie to mali rodičia mladých internovaných. Emil R., ktorý mal vtedy len 16 rokov a bol v tzv. postuláte (juvenáte), píše: „Hľadali nás po všetkých kútoch republiky od východu na západ. Ich snaha bola väčšinou zbytočná, lebo keď tam došli, nás odviezli na iné miesto. Akoby sa vtedajšia moc hrala s nami na slepú babu, akoby ich týmto trestala. Úrady sa tvárili, že o nás nič nevedia. Ženičky z dedín, ktoré dosiaľ neboli ďalej ako v okresnom meste, museli sa potĺkať autobusmi a vlakmi po Slovensku.“

Príbehy rehoľníkov pokračovali v podobe internácie v Pomocných technických táboroch a väznením. Niektorí sa skrývali, iným sa podarilo emigrovať. Niektorí začali duchovne pôsobiť vo farnostiach. Rehoľníci ďalej nemohli pokračovať vo svojej činnosti, pôsobili v ilegalite. Niektorých ilegálnu činnosť ŠtB pozorovala a napr. ešte aj v 80. rokoch zasiahla voči tajným františkánom v Akcii Vír.

Vráťme sa k roku 1950. Predchádzajúce proticirkevné opatrenia platné pre celú ČSR boli vykonávané za bieleho dňa pod rúškom zákonnosti. Právny podklad nachádzali v novom tzv. právnom štatúte cirkví. Javili sa ako obrodenecké hnutia vychádzajúce z vnútra Cirkvi a štátna moc chcela obrode iba „dopomôcť“.

Akcia K prišla s opačným variantom. Sústreďovaniu rehoľníkov predchádzalo očierňovanie, súdne procesy, kampaň proti reholiam a diskriminácia rehoľníkov. Predchádzala jej dlhodobá príprava, a to nielen na úrovni štátnych cirkevných úradov. Rozhodujúci podiel zohrali bezpečnostné zložky, ktoré sa stali vykonávateľmi akcie. Použil sa nový, tvrdší variant. Štátna moc bola odhodlaná na všetko. Akcia K podlomila dôveru mnohých veriacich a vyvolala strach, ktorý otváral cestu k rezignácii či k spolupráci s totalitnou mocou.