Prežívajúc svoju vlastnú cestu k Bohu a reflektujúc o nej, ale tiež v hlbokých rozhovoroch s mojimi spolusestrami a priateľkami o ich putovaní za Bohom a s Bohom som veľmi skoro prišla na to, že to čo zažívam, s čím bojujem a z čoho sa teším vo svojom vzťahu k Bohu má často iné akcenty, ako to s čím sa stretávam v tzv. spirituálnej literatúre. Vysvetľujem si to tak, že v drvivej väčšine autormi pre nás dostupnej literatúry sú muži.

Charakteristické črty ženskej cesty k Bohu
Pre ženu je veľmi podstatné zažiť intimitu, skrytosť a bezpečie v Bohu. Skúsenosť pravdy, že Boh je ten, kto človeka berie do náručia, u ktorého je možné zažiť bezpečnú istotu je pre ženu vo vzťahu k Bohu bytostne dôležitá.

Neha ako atribút pripisovaný najmä ženám vystihuje ich potrebu nehy aj vo vzťahu k Bohu. Preto je pre ne tak dôležité vždy nanovo sa vracať k tým pasážam z Písma a k tým skúsenostiam s Bohom, ktoré otvárajú a umocňujú pohľad na Boha, ako na Toho, kto vie pohladiť a objať.

Byť doma a vytvárať domov je ďalšou črtou ženy. Týka sa to rovnako pozemského domova, ako aj domova – čoby rozmeru Božieho kráľovstva, na ktorý sa tešíme a ktorý už teraz čiastočne zakúšame skrze spoločenstvo.

Božie odpúšťanie v príbehu o márnotratnom synovi, ale tiež v príbehoch hriešnic vo vzťahu k Ježišovi je spojené s nesmiernym taktom a jemnosťou. A to je poznanie, ktoré je pre ženu zásadným pre radosť z návratu do Otcovho.

Skúsenosť sa môže javiť ako veľmi subjektívna skutočnosť, ktorej chýba objektívna hodnota a je napadnuteľná podozrením z nevecnosti. Napriek tomu je skúsenosť veľmi dôležitá pre ženy. Formuloval to aj jeden prúd feministickej teológie, reprezentovaný napr. teologičkou Janou Opočenskou. Ide tu v prvom rade o skúsenosť sociálnu. Podelené skúsenosti rôznych skupín vrhajú nové svetlo na život Božích detí. Aj svoju skúsenosť s Bohom majú ženy potrebu vyjadrovať, aby vyzdvihli prítomnosť Boha tu a teraz a aby sa hovorilo v Bohu, skrze Boha a z Boha, skôr než iba o Bohu.

Darovanie života, umožnenie rastu, starostlivosť – ako dary primátne ženské sú aj autenticky náboženské, lebo pripomínajú milosrdnú dobrotu Boha a Božie úsilie o úplnú spásu človeka.

Vedomie vlastných hraníc je neoddeliteľné od relacionálnej skúsenosti ženskosti v jej odstupe od sebaistého a plne uspokojeného subjektu. Dôležitosť pokojného prijatia hraníc v každodennom živote je neodmysliteľným prvkom pravdivého vzťahu k Bohu a ľuďom.

Žena vie vnímať skutočnosť z vnútra. Dokáže získať istotu intuitívneho typu a to tak vo vzťahu k okoliu ako aj v hlbokom vzťahu k Bohu.

Verbálne, ale aj neverbálne vyjadrovanie žien je schopné vyjadriť aj jemné nuansy skutočnosti. Je poznačené vnímaním detailov, ale aj sprístupnením toho, čo je veľmi suchopárne. To pomáha dávať ľudským vzťahom teplo a mäkkosť.

Praktické „použitie“ ženskej spirituality
Uvedomenie si skutočnosti možno nerieši naplno všetky problémy, ale určite dáva možnosť „hlbšie sa nadýchnuť“. Uvedomením a pomenovaním skutočnosti získavame od situácie odstup a to je začiatok slobody, ku ktorej nás pozýva aj Boh. Byť si vedomý svojej cesty, vlastných špecifík, darov ale aj ohraničení, určite patrí k pomalej integrácii a dozrievaniu osobnosti. A to nie iba na prirodzenej rovine, ale aj na rovine duchovna, lebo ako písal už Tomáš Akvinský: „Nadprirodzeno stavia na prirodzenom.“

A len to čo človek vlastní, to môže rozdávať. Tak sa ženy s vedomým žitím svojej spirituality môžu deliť s druhými ženami. Delením sa so svojou vierou, so svojím prežívaním cesty k Bohu, so svojimi skúsenosťami s Bohom rastie naša viera a je to tiež jeden s najväčších úkonov lásky.

Berúc do úvahy, že jednou z charakteristických čŕt ženy je materstvo – dávanie života, potom v prenesenom slova zmysle aj celá misijná činnosť má ženský charakter. Lebo účasť pri „rodení“ nového, Božieho života v druhých evokuje obraz matky prinášajúcej nový život na svet. Aj pri misijnom nasadení, nie sme to my, kto dávame Život, ale môžeme a máme byť tým „médiom“, ktoré Život prináša do tohto sveta, do sŕdc druhých ľudí.

Na záver
„Žena je ako zvon - ak v nej nefunguje srdce, akékoľvek údery naň zvonku vyvolávajú len dutý zvuk bez obsahu. Ak však v zvone funguje srdce, rozozvučí zvon zvnútra a vysiela lahodný, zaujímavý, povzbudzujúci aj upozorňujúci zvuk navonok.
Tak ako zvon sa ozýva pri výzve k modlitbe, sprevádza smútok za mŕtvymi a chráni pred nebezpečenstvom búrky, tak aj žena, ktorej funguje srdce, dokáže ľudí pozývať na cestu k Bohu, dokáže stáť pri tých a sprevádzať tých, čo trpia a dokáže sa postaviť aj nebezpečenstvám, ktoré sú väčšie ako ona.“

sr. Mária Greškovičová
Autorka je rehoľná sestra, študuje na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity.