Sprevádza reportérov vo vojne Po tom všetkom, čo som videl, v Boha dnes už neverím, nemôžem

Pred rokom si v Londýne prevzal cenu za najlepšieho fixera, človeka, ktorý sprevádza novinárov aj v neľahkom priestore vojenského konfliktu. Aktuálne vyšiel na Netflixe film Mosul o vojne v Iraku, na ktorom spolupracoval ako kultúrny poradca.

Vo veľkom rozhovore pre Postoj hovorí, aké je to byť závislý od vojny, či môžu fixeri zabíjať a čo sa naučil od novinárov zo Západu.

Sangar vyrastal v chudobnej rodine v Mosule. Študoval Korán, chodil do školy, miloval futbal. Keď v roku 2003 vošli do Iraku Američania, jeho brat pracoval pre americkú armádu ako tlmočník, čím sa celá rodina dostala na zoznam Al-káidy – na zoznam tých, ktorí spolupracovali so Západom. Ktorí zradili a bolo ich treba zabiť.

„Z Mosulu sme utiekli do malého mesta v bezpečnejšom Kurdistane,“ rozpráva dnes 31-ročný muž. Sangar študoval biznis a manažment, čerstvo sa oženil a na polovičný úväzok pracoval na ropnom poli, aby uživil rodinu. Všetko sa zmenilo, keď územie na severe Iraku v roku 2014 prevzal Islamský štát.

S jedným z najlepších fixerov na svete sme sa rozprávali o tom, aký je rozdiel, keď sprevádza muža a ženu, ale najmä o samotnej misii fixera, o ktorej tak málo vieme a od ktorej závisí nielen úspech, ale často aj život nás, novinárov. Sangar Khaleel.

Poďme do roku 2014, do momentu, keď časť krajiny prevzal ISIS a ty si sa stal fixerom. Čo sa to stalo?

Volal mi vtedy kamarát, vraví mi, Sangar, rozprávaš kurdsky, arabsky aj anglicky, mám tu dvoch novinárov, nevezmeš ich na hranice územia, ktoré prevzal Daeš? Jasné, vravím mu, aj tak som nemal čo robiť, ropné pole, kde som pracoval, obsadili džihádisti. Vzal som novinárov a aj s kurdskými vojakmi sme zostali neďaleko línie tri dni. Keď sme sa vrátili do Kurdistanu, dali mi toľko peňazí, koľko som bežne zarobil za mesiac. Volal som kamarátovi, či sa nemýlil, keď to s nimi dohodol. On že nie, si fixer, riskuješ život. Tie peniaze si zaslúžiš... Chvíľu som zostal ticho. No vzápätí mu vravím, povedz mi, čo je to fixer. Chcem to robiť.

„Nevedel som rozprávať o ničom inom. Môj telefón, moje kontakty, všetko bola vojna.“Zdieľať

„Si fixer, riskuješ život,“ povedal ti. Napriek tomu si do toho šiel. Aké situácie, cez ktoré si počas vojny s Islamským štátom prechádzal, boli najnáročnejšie?

Zažil som mnohé zlé okamihy, niektoré akoby človeku došli až neskôr. Prvýkrát nastalo reálne ohrozenie, keď sme boli s chalanmi zo zvláštnych jednotiek SWAT a na naše vozidlo zaútočil Daeš. Boli sme pod ťažkou paľbou, novinára vedľa mňa zranila do hlavy črepina. Prežil, ale nebolo to príjemné, rana neďaleko ucha mu krvácala, auto bolo celé dostrieľané. To bol prvý moment. Neskôr boli ďalšie.

Pamätám si, ako som raz stál vedľa muža, ktorého zasiahol snajper. Padol na zem, na mieste bol mŕtvy. Celé mi to došlo asi po dvoch hodinách, keď sme opúšťali oblasť a ja som sa zrazu prichytil, ako sa sám seba pýtam: „Dočerta, prečo to bol on, a nie ja?“

Žena drží zranené dieťa počas bojov s militantmi Islamského štátu. Foto: AP Photo/Felipe Dana

Si ženatý, máš malú dcéru. Ako tvoju prácu vníma manželka?

Keď bola ofenzíva na Mosul, nepovedal som jej, že idem na vojnovú líniu. Keď som sa však vrátil domov, prezrela si môj telefón a povedala mi len, „nie, tam už nejdeš“. Súhlasil som. Spolupracoval som následne len s novinármi, ktorí spracovávali iné témy, situáciu v utečeneckých táboroch, geopolitický vývoj a podobne. No byť tam, byť na vojnovej línii je závislosť. Začal som postupne závidieť kolegom, ktorí šli so svojimi reportérmi dopredu. Tam, kde sa to všetko dialo. Vedel som, že tam musím ísť znova.

Aké to malo na teba následky?

Bola to zjavná trauma. Nevedel som rozprávať o ničom inom. Môj telefón, moje kontakty, všetko bola vojna. Dával som si každé dva mesiace na pár dní pauzu, vzal som rodinu a šiel do Turecka či Dubaja. Musel som z celej tej vojny vypadnúť, vidieť normálny život. Civilizáciu.

„Niektorých vojakov, ktorí nás sprevádzali, zabili. Stali sa z nich mučeníci.“Zdieľať

Ofenzíva proti ISIS sa začala v roku 2016. Kedy boli tieto pocity závislosti najsilnejšie?

Presne vtedy. V tom čase som bol na línii takmer každý deň. Nemal som čas byť poriadne so ženou a malou dcérou. Musel som preto z Iraku uniknúť, vypnúť internet a byť len s nimi.

Aké to je byť závislý od vojny?

Nedá sa to presne vysvetliť. Pamätám si len, ako som si vravel, že dočerta, do tejto lokality už nevojdem. Dobýjalo sa nové územie, ISIS bol blízko, do toho nálety koalície. Vravel som si, nech mi aj zaplatia koľkokoľvek, už nikdy, nikdy tam nepôjdem. O týždeň som bol naspäť. Novinári mi volali každú chvíľu a ja som si vyberal tých, ktorí chceli ísť na líniu – tam, kde sa to všetko dialo. Znova a znova.

Je pravda, že máš v mobile 3000 kontaktov?

Mám. Niektorí z nich, žiaľ, zomreli.

Aj niekto z reportérov, ktorých si sprevádzal?

Priamo z novinárov nie. Ale z vojakov, ktorí nás sprevádzali, áno. Stali sa z nich mučeníci. Myslím, že v Mosule zahynulo dokopy 4-5 novinárov. Nie veľa. Našťastie.

Jeden z tvojich kamarátov, tiež fixer, mi vravel, že raz pri sprevádzaní novinára zabil člena Islamského štátu. Stál neďaleko, strelil ho zozadu do hlavy. Čo to vlastne znamená byť fixerom? Môžu fixeri zabíjať?

Byť fixerom znamená byť takmer všetkým. Som pre novinára sprievodca, tlmočník, ochranca. No nie, zbraň pri sebe nenosím. Nie som vrah.

Ste však vo vojnovej zóne, kde je od vás nepriateľ vzdialený občas len niekoľko metrov.

Nie som vrah ani vo vojne. Vždy bol okolo nás nejaký vojak, ktorý nás chránil.

Foto: FB / Sangar Khaleel

Boli situácie, keď si mal pri sebe zbraň? Keď si chcel niekoho zabiť?

Keď sme šli dopredu, na líniu, vojaci mi pravidelne podávali zbraň. Raz sme šli s humvee (vojenský džíp, pozn. autorky), sedel som vzadu aj s jedným reportérom. Vozidlo má hore zbraň a vojaci ma požiadali, aby som sa jej chopil. Vzal som ju, no, našťastie, vtedy nebol okolo Daeš. ISIS som videl zblízka mnohokrát. Jeho muži boli odo mňa vzdialení často len niekoľko desiatok metrov. Bol som však s vojakmi, oni pálili, strety boli všade okolo mňa.

Strieľať na ľudí nie je moja misia. Moja misia je byť v bezpečí a počúvať, čo ľudia okolo mňa hovoria, a následne to sprostredkovať svojmu novinárovi. Keby som sa zapojil do boja, môj novinár nevie, čo sa deje. Nemal by som čas mu vysvetľovať, čo sa okolo nás deje, kam smerujeme. Avšak nie, nikdy som nemal chuť niekoho zabiť.

Ani v momentoch, keď si videl okolo seba civilistov, ktorí sa snažili z mesta ujsť a ISIS do nich, do rodín s deťmi z pomsty strieľal?

Nie, nechcel som nikoho zabiť. A nechcem naďalej, nech je situácia akákoľvek. Raz som mal celú skupinu mužov ISIS doslova na hod granátom. Ale chcel som počúvať. Vo vojne po sebe vojaci neustále kričia, do toho sa strieľa, počuť výbuchy, nad tebou sú nálety. Ja musím vedieť, čo sa deje.

Keď budeš ako novinárka so mnou, nenechám ťa niekde samu a pôjdem bojovať, tak to proste nejde. Obaja musíme byť blízko stretu, musíme získať, čo potrebuješ, no tiež musíme byť v bezpečí. Ja ručím za tvoje bezpečie, za bezpečie novinárov, ktorých sprevádzam. To je moja primárna úloha.

V čom spočíva ochrana novinára či novinárky?

Vieš, keď irackí vojaci vidia ženu, novinárku, občas sa snažia robiť... nenormálne veci. Ale aj pri mužoch. Sprevádzal som raz fotografa z NPR. Irackí vojaci nám vraveli, „hej, chalani, poďte s nami, ukážeme vám zaujímavé vojenské objekty tu, neďaleko“. Ver mi, chcel som tam ísť. No nedôveroval som im. Videl som, ako blbnú, ako sa predvádzajú. Vravím, James, ja s nimi nejdem. Nemohol som mu to zakázať, no zostal tiež. O 15 minút sa tí muži vrátili ranení, napadla ich skupina ISIS, dvaja z nich krvácali.

Toto je to, čo ja musím vedieť, čo musím zvládať: poznať situáciu, čítať mentalitu. Musím neustále hovoriť novinárovi, čo sa deje, kde je Daeš, kde sú irackí vojaci, kam sa presúvajú jednotky, musím rozhodovať, či pôjdeme dopredu alebo zostaneme o kus ďalej. Musím vedieť odpovedať na jeho otázky, poznať širšiu politiku i dianie na mieste. A najmä musím dbať na novinárovu bezpečnosť. To je v dynamike vojny na prvom mieste.

S novinármi neďaleko línie. Foto: FB/Sangar Khaleel

Je rozdiel sprevádzať muža a ženu? ...spýtam sa inak. Aký veľký je ten rozdiel?

Dobrá otázka. Niekedy je to so ženou ľahšie, inokedy horšie. Vieš... Máme tu v Iraku mnoho šibnutých ľudí. Na checkpointe ťa niekedy vojaci zastavia, len aby sa mohli s reportérkou porozprávať. Vezmú vás na kraj a držia, aj keď máš všetky povolenia a doklady. No, lebo je tam žena.

„Počul som všeličo – chlapče, tá novinárka je žena, mala by byť na pláži, a nie tu, vo vojne. Ženy sú však skvelé novinárky.“ Zdieľať

Chcú na ženu zapôsobiť alebo je to skôr ochranársky reflex?

Problém so ženami je, že Iračania povedia, že ženy na vojnovú líniu neberieme – je to žena, niečo sa jej stane. Na vojnovej línii sú chlapi bez prestávky niekedy mesiac, dva, medzitým sa nevracajú sa domov, ženu nevideli dlhý čas. Snažia sa robiť vtipy, aby sa predviedli a dostali sa k nej. Oni tomu nerozumejú. Nerozumejú, že ženy prichádzajú, aby tu odviedli svoju prácu.

Ženy sú však skvelé novinárky, videl som to mnohokrát, sprevádzal som ich niekoľko. Vojakom som často musel vysvetľovať, že pokiaľ ide o muža či ženu, rozdiel v kvalite práce neexistuje. Počul som všeličo – chlapče, ona je žena, mala by byť na pláži, a nie tu, vo vojne. Jeden generál mi povedal, že má dcéru v takom veku a na líniu ju skrátka nepustí. Vedľa mňa stála novinárka z Európy, čo som jej mal povedať? Že k nej prechováva otcovské city? Musel som zavolať inému generálovi.

A aké to bolo pre teba osobne? Je pre teba iné pracovať so ženou, reportérkou?

Sprevádzal som novinárku zo The Sunday Times, NPR, mnohých redakcií, nepamätám si ich všetky. A sú v pohode, veľmi v pohode. Vieš, na rovinu. Som veľmi kmeňová osoba, pochádzam z veľkého kmeňa. Pamätám si, ako sme v Bašike (mesto neďaleko Mosulu, pozn. autorky) čakali na rodiny, ktoré utiekli od ISIS. Bol som vtedy s jednou Španielkou, bolo to prvýkrát, čo som sprevádzal ženu. Okolo boli kurdské jednotky Pešmerga, neďaleko Daeš. Nespali sme niekoľko nocí, len čakali na ľudí, ktorí utekali v noci, aby ich Daeš nechytil. Ale bolo to fajn, veľmi fajn, pracovali sme ako tím.

Jediný problém so ženskými novinárkami je s miestom na spanie. Samozrejme, že ju na noc nepošlem do miestnosti s piatimi vojakmi. Musím používať svoje kmeňové myslenie, musím predpokladať, čo sa kde môže stať a ako tomu predísť, musím ju v teréne chrániť. To je prvoradé.

V krajine sú viaceré ohniská, no Irak sa momentálne nezmieta v otvorenom konflikte. Funguješ dnes viac v Sýrii. Chýba ti vojna?

Chýba mi to. Keď som videl film Mosul... Vieš, bol som pri tom. Všetky tie spomienky sa zrazu začali vynárať jedna za druhou.

Scenár filmu vznikol podľa reportáže Luka Mogelsona z The New Yorker, s ktorým ste spoločne sprevádzali zvláštne iracké jednotky SWAT. Koľko času si s nimi strávil?

Dohromady to boli asi tri mesiace. Viem, ako chalani fungovali, ako boli oblečení, poznám spôsob ich komunikácie i to, ako v tom čase vyzerali mosulské ulice. Všetko to mám v hlave.

To bol dôvod, pre ktorý ťa privolali na pomoc ako kultúrneho poradcu. Ako vyzerala tvoja spolupráca na filme?

Natáčalo sa v Maroku, Mosul je zničený. Nedostal som však víza, som Iračan, spolu s Afgáncami máme najhorší pas na svete. S tvorcami som tak komunikoval najmä telefonicky, v kontakte sme boli denne. Do Maroka som im posielal oblečenie, uniformy, nepriestrelné vesty. Hercov som prepojil s reálnymi osobami z jednotky SWAT. Komunikoval som aj priamo s režisérom Matthew M. Carnahanom. Nebolo to náročné, bolo to skvelé, som za tú skúsenosť vďačný.

„Cieľ sa podarilo trafiť na trinásty raz. Všetci oslavovali. Pýtal som sa, viete, kde skončilo zvyšných dvanásť mín? Mosul je dnes na prach.“Zdieľať

Mnohí novinári chodia pokrývať vojnu do iného štátu. Úplne iné však je sledovať pod náletmi svoje vlastné mesto. Ako si vnímal vojnu o Mosul, v ktorom si sa narodil?

Bola to deštrukcia. A v tej deštrukcii boli stále ľudia. Samozrejme, nebolo ľahké to sledovať. Ani tie následky. Mnohí ľudia minuli počas ISIS všetky svoje peniaze. Keď bol Kalifát, nemohli pracovať, neskôr už ani vychádzať z domu. Žili zo zásob, úspor, radi, že prežili. Dnes nemajú financie na opravu zničeného príbytku. V tej vojne zahynulo veľmi veľa ľudí, mne samému zabili dvoch členov rodiny. Pod výbuchmi mizli domy, budovy, staré, historické stavby. Všetko je preč a nikdy sa to nevráti. Vravím, bola to deštrukcia.

Jeden deň som bol na vojnovej línii a dôstojníkovi vedľa mňa sa ozvala vysielačka. Mal viesť ostreľovanie oblasti. Muž len stál a navigoval mínomet – desať metrov vľavo, sedem vpravo... Cieľ sa podarilo trafiť na trinásty raz. Všetci okolo oslavovali. Pýtal som sa, viete, kde skončilo zvyšných dvanásť mín? Mesto je dnes na prach.

Starší muž a chlapec si odnášajú osobné veci zo zničeného domu v Mosule. Foto: TASR/AP

Jeden z fixerov mi povedal, že pre niektorých Iračanov je lepšie, keď je v krajine vojna. Do Iraku chodia novinári, majú tak prácu, dobrý biznis.

Ak, tak možno iba pre fixerov. No nie, konflikt v Iraku sa neskončil. Od roku 2004 je v krajine vojna každé štyri-päť rokov. Nekončí sa to. Keď dnes ideš do tábora Al-Hol, kde sú rodiny, ktoré patrili k Islamskému štátu, keď ich vnímaš a počúvaš, vieš, že vojna sa neskončila. Práve naopak, je to začiatok novej. To myslenie v niektorých ľuďoch nevyhynulo. Myslenie Islamského štátu je v krajine prítomné stále, aj keď momentálne nemá dominujúcu silu.

Islamský štát vedie náboženskú vojnu. Ty veríš v Boha?

Pamätám si, ako som ešte za Saddáma ako malý chlapec čítal Korán a pravidelne sa modlil. Keď sme boli v Mosule počas ofenzívy, šli sme okolo mešity, do ktorej som chodieval každý deň. Potom som videl všetko to mučenie jezídov a kresťanov. S novinármi som navštívil aj kresťanské chrámy a jezídske svätyne. Stál som tam a v tichu premýšľal. Neviem, kto má pravdu. Možno nikto z nás. Myslím, že som stratil vieru. Že po tom všetkom, čo som videl, v Boha dnes už prosto neverím. Nemôžem.

„My fixeri sme mostom novinárov do tohto sveta, priestorom, kde sa stretávajú kultúry.“Zdieľať

Stretol si množstvo ľudí z Európy i Ameriky. Čo si sa naučil od cudzincov zo Západu?

Mám kontakty v mnohých krajinách, spolupracoval som so skvelými ľuďmi. Čo som sa od nich naučil? Myslím si, že veľa. Vieš, nikdy som nečítal knihy, bol som proste chalan, ktorý hral futbal, študoval a pracoval na pol úväzku na ropnom poli. Nikdy som si sám seba nepredstavoval, že čítam knihy a články, že sa denne zaujímam o politiku a dianie vo svete. To som sa naučil až od vás, cudzincov. A som za to rád. Veľmi rád.

Mnohí Iračania, ktorých som stretla, sa snažia z Iraku ujsť. Túžia emigrovať do Európy, Ameriky, Kanady. Ty znieš trochu inak. Povedal si si niekedy, že vďaka Bohu, že som Iračan?

Ja si to poviem takmer každý deň – vďaka Bohu, že som Iračan. Vy cudzinci máte fakt veľmi pohodlný, pekný, no veľmi nudný život. Všetko sa vám opakuje každý deň. U nás sa zmeny dejú neustále, aj tie veľké. Preto milujem Irak. Áno, je komplikovaný, náročný. No nemenil by som. Nemusím tu byť človekom, ktorý chodí každý deň k tomu istému stolu s počítačom a kvetom.

Bol som v Európe, v Londýne. To mesto je krásne, veľkolepé, bolo to ako sen. Som rád, že som ho videl. Mal som tam byť aj teraz, na konferencii na tému, čo značí byť fixerom. Že to nie je len o prekladaní jazyka, ale o čomsi viac.

Foto: FB/Sangar Khaleel

Popíš mi to „viac“.

Vieš, keď niekomu poviem, že som fixer, ľudia si predstavia inštalatéra. Existujú žurnalistické školy pre novinárov, no kto hovorí o našej práci? Ľuďom tak vravím, že som novinár, je to najbližšie, no aj tak to nie je celkom pravda. Mnoho z tých príbehov, ktoré vznikli v spolupráci fixer – novinár by nikdy nevznikli. Všetko ide cez nás.

Sme mostom pre ľudí, ktorí prichádzajú z Európy či Ameriky a na Blízkom východe sú prvýkrát. Nevedia, čo je vojnová línia, ako sa správať v krajine, ktorá sa zmieta vo vojne. Ako sa dostať do utečeneckého tábora a rozprávať sa s rôznymi ľuďmi. Ako zostať v bezpečí. Všetko ide cez nás. My fixeri sme mostom novinárov do tohto sveta, priestorom, kde sa stretávajú kultúry.

Za svoju prácu si minulý rok dostal ocenenie News Fixer Award. Čo sa tou cenou zmenilo?

Veľa, je ako certifikát kvality, čosi ako nová identita. Si známy, máš viac práce. Ľudia ťa oslovujú, bol som na večeri s prezidentom Kurdistanu a ďalšími, to všetko zlepšuje tvoju sieť kontaktov. Ideš vyššie. Tou cenou sa zmenilo veľa, veľmi veľa.

Ako si sa zmenil po tom všetkom ty?

Ťažko povedať. Predtým som hrával futbal, dnes mám veľké iracké brucho... Iste, musím myslieť na tisíce vecí, čítať novinky z regiónu, neustále komunikovať so svojimi kontaktmi. Potreboval by som možno dva-tri mozgy navyše. Je to stres, človek je neustále v strese. No mám to rád. Spolupracujem s novinármi, ľuďmi, ktorí sú veľmi vzdelaní. Dáva mi to veľa.

V roku 2014 som bol niekým, kto chcel mať rodinu, auto, pohodlný dom a kus svojho pozemku. Čakal som, že sa to podarí možno o dvadsať rokov. Podarilo sa to oveľa skôr. O tomto som sníval, dnes vlastne žijem vo svojej budúcnosti.