Epizódou o Petrovi Saganovi sa pred týždňom skončil dokumentárny cyklus Slovenský panteón. Pokúsil sa moderným spôsobom predstaviť v desiatich častiach jedenásť osobností (Cyril a Metod sa, prirodzene, zmestili do jednej epizódy), ktoré sa pred dvomi rokmi v súťaži Najväčší Slovák umiestnili v prvej desiatke.

Vizuálne príťažlivo nakrútené príbehy historických velikánov v sebe kombinovali hrané repliky s rozprávaním historikov, ilustrované mapy či dronmi točené výškové výhľady na dominanty Slovenska ako Devín, Bradlo a Bratislavský hrad. Diváka programom sprevádzal moderátor Štefan Chrappa, kým rozprávačom bol herec Dušan Jamrich.

Kontrast medzi civilným a uvoľneným štýlom Chrappu na jednej strane a Jamrichovým pátosom na strane druhej bol dobre zvolený – cieľom očividne bolo osloviť mladšieho i staršieho diváka. Na Slovenský panteón sa môže pozerať celá rodina.

O tom, že výsledok nebola hanba, svedčia aj hodnotenia divákov: na stránke Česko-Slovenskej filmovej databázy má Slovenský panteón veľmi slušné 79-percentné hodnotenie.

Pokiaľ ide o jednotlivé epizódy, Štefánik, Srholec, Štúr, Gabčík, Hlinka a Dubček sa v hodnotení nachádzajú medzi 80 a 90 percentami. Naproti tomu časti o Jánošíkovi, Cyrilovi a Metodovi, Husákovi a Saganovi sa pohybovali medzi 70 a 80 percentami.

Pri epizóde o Ľudovítovi Štúrovi sa autorovi tohto článku zdalo, že príbeh len zhŕňal známe školské fakty o živote a pôsobení tejto osobnosti. Pritom aj v slovenčine pred pár rokmi vyšla zaujímavá kniha od maďarského historika Józsefa Demmela, ktorý sa na Štúra pozrel z neobvyklých uhlov pohľadu a dokázal o ňom objaviť nové zaujímavé skutočnosti. Keďže išlo o prvú časť seriálu, ktorú som videl (celý som ho pozeral z archívu), mal som trochu obavy, či aj v ďalších epizódach nepôjde len o zopakovanie už dobre známych „školských“ faktov.

Táto obava sa však nepotvrdila. Iste, pri asi 50-minútovej dĺžke jednotlivých častí nie je celkom možné opustiť „tradičnú osnovu“ života týchto velikánov ani ísť priveľmi do detailov. Na druhej strane, pri väčšine osobností sa tvorcom podarilo vypichnúť aj niektoré málo známe kapitoly z ich životov.

Napríklad epizóda o solúnskych bratoch načrtla aj Konštantínove diplomatické misie, ktoré predchádzali vyslaniu na Veľkú Moravu. Podobne pri Jánošíkovi bola snaha načrtnúť aj jeho život a dobovú situáciu predtým, než sa stal zbojníkom.

Pochváliť možno trefný výber hercov vo viacerých prípadoch. Napríklad charizmatický Marko Igonda ako Anton Srholec alebo Juraj Hrčka ako M. R. Štefánik.

Na druhej strane, trochu rušivo v niektorých epizódach pôsobilo, že vidíme napríklad zo vzduchu súčasný Bratislavský hrad s vybielenými múrmi po nedávnej rekonštrukcii pred scénkou, keď Dubček (alebo to bol Husák?) telefonuje s Brežnevom. Podobne sa pozeráme na zámok Neuschwanstein, ktorý bavorský kráľ postavil až v 19. storočí, keď Metoda pri návrate z Ríma zadržali v Bavorsku.

V rovnakej epizóde o solúnskych bratoch Rím symbolizuje súčasná podoba Baziliky svätého Petra. No túto podobu chrám získal až v 16. a 17. storočí. Stará podoba baziliky sa dá nájsť na internete a určite by nebol problém pre súčasnú počítačovú animáciu oživiť ju.

Časť výčitiek voči Slovenskému panteónu sa už objavila pri Najväčšom Slovákovi: napríklad či je športovec Peter Sagan väčšou osobnosťou než množstvo umelcov, vedcov a štátnikov, ktorí sa v hlasovaní pred dvomi rokmi umiestnili až za ním. Že Cyril a Metod vlastne neboli Slováci. Alebo či medzi najväčších Slovákov patrí komunista Gustáv Husák spojený s marazmom normalizácie.

Lenže Slovenský panteón nadväzuje na menoslov, ktorý namiešala hlasujúca verejnosť pred dvomi rokmi. Akiste by bolo zaujímavé vidieť prvú desiatku a stovku osobností, keby ju zostavovali výlučne historici. Tvorcovia dokumentárneho seriálu tu narážali na limity nášho vzťahu k slovenským dejinám. A to už sa netýka televízie.

Obradný prístup k dejinám

Jedným problémom je, že máme tendenciu k našim dejateľom stále pristupovať ako k „panteónu“, teda ako k spoločenstvu či hierarchii pohanských božstiev. Okolo takého panteónu sa konajú obradné ceremónie a každý o jeho členoch hovorí s pátosom a posvätnou bázňou.

Takéto vyvýšenie národných velikánov do nadľudských dimenzií nás ostatných bežných smrteľníkov oslobodzuje od bremena, že by sme sa vo svojich civilných životoch aspoň v niečom skúšali na nich dotiahnuť. Povedané polopatisticky, tento obradný prístup má za následok, že napríklad predseda vlády (alebo iný ústavný činiteľ) z času na čas na Bradle položí veniec. No zároveň ho ten istý obradný prístup oslobodzuje od záväzku snažiť sa byť aspoň trochu takým diplomatom, ako bol ten, čo je na Bradle pochovaný. Od smrteľníkov sa predsa neočakáva, že budú ašpirovať na vlastnosti božstiev v panteóne…

Česi majú v tomto trochu bezprostrednejší (a bezočivejší) vzťah k vlastným dejinám. Ich velikáni sú nedokonalí ľudia z mäsa a kostí, a preto bytosti, s ktorými sa aj smrteľník dokáže ľahšie stotožniť. Napríklad seriál České století pred pár rokmi ukázal nahého Edvarda Beneša, ako sa po vyjdení zo sprchy dozvedá o výsledkoch mníchovskej konferencie; Václav Havel je zobrazený ako muž, ktorý popri svojej manželke a s jej vedomím udržiaval vzťah s ďalšou ženou; a filozof Patočka je ukázaný ako človek, ktorý si natiera paštétu na krajec chleba…

Ťažko si predstaviť, že by RTVS takto zobrazila slovenských historických velikánov. Televízny regulátor by následne dostal stovky pohoršených sťažností a veľa ľudí by sa pourážalo.

Zaznievalo by, že si kakáme do vlastného hniezda a dehonestujeme vlastné dejiny. Pritom aj naši velikáni boli len nedokonalí ľudia (tým sa podobali aj na nás bežných občanov) a zobraziť ich takto je v istom zmysle prejavom sebavedomia…

Lenže to už sa nachádzame za hranicou recenzie dokumentárneho seriálu Slovenský panteón. Zaujímavou výzvou pre tvorcov z verejnoprávnej televízie by teraz mohlo byť predstaviť slovenskej verejnosti podobne sviežim a príťažlivým spôsobom množstvo osobností, ktoré by si síce zaradenie medzi slovenských velikánov zaslúžili, no široká verejnosť o nich často netuší. Začať by sa to mohlo príbehom Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho.