Dnes sa už bežnou súčasťou kázní, prednášok či duchovných obnov pre snúbencov a manželov v kresťanskom prostredí stal fenomén s názvom „kintsugi“. Ide o japonskú techniku obnovy poškodenej keramiky pomocou zlata. Symbolizuje, že aj poškodené veci sa môžu po oprave stať ešte vzácnejšími, a to práve pre svoje praskliny.

Kintsugi, teda krása vecí poškodených, vychádza z konceptu wabi-sabi. Ide o tradičnú japonskú estetiku, ale týmto termínom môžeme označiť aj životný štýl, špecifické vnímanie sveta, duchovnú cestu alebo konkrétny druh krásy. Wabi-sabi vo všeobecnosti vyzdvihuje krásu pominuteľnosti, krehkosti či nedokonalosti.

V našej súčasnej západnej kultúre plnej instagramových filtrov a neustáleho hľadania dokonalosti pôsobí wabi-sabi ako čerstvý vánok z Východu. Napriek tomu, že jeho myšlienky vychádzajú zo zen-budhizmu, môžeme podobné prvky a koncepty nájsť aj v našom domácom, kresťanskom prostredí.

Wabi-sabi sa tak pre nás môže stať užitočným nástrojom spomalenia, prehĺbenia modlitby aj pomôckou na lepšie vnímanie plynutia času, a tým aj krehkosti nášho života.

Základné princípy

Na pultoch kníhkupectiev je dnes možné nájsť viacero titulov venovaných wabi-sabi. Tí, ktorých táto špecifická estetika uchvátila, spoznali, že skutočná veľkosť spočíva práve v nenápadných detailoch. Prijatie nevyhnutného, žitie v prítomnosti a odstránenie všetkého nadbytočného vedú človeka k vnútornej slobode, ktorá sa vizuálne prejavuje aj v priestore.

Foto: flickr.com/ Alexandre Dulanoy

Foto: flickr.com/ apalca

Princípy wabi-sabi sa vo svojej knihe pokúsil zhrnúť aj Leonard Koren, americký umelec, spisovateľ a estetik. Jeho príručka s názvom Wabi-sabi pre umelcov, dizajnérov, básnikov a filozofov bola od svojho vydania v roku 1994 preložená do mnohých svetových jazykov a patrí medzi základné štúdie k tejto téme.

Autor v nej okrem iného píše: „Zvlášť vo svete, ktorý kladie čím ďalej väčší dôraz na dokonalosť, symetriu, čistotu a technologický pokrok, môže mať kniha blahodarný účinok a dať podnet na nové videnie krásy života nás všetkých.“

Podľa jeho slov predstavuje wabi-sabi skutočný protiklad západného ideálu „veľkej“ krásy ako čohosi monumentálneho, okázalého a trvalého. V prírode by sme túto fázu označili ako čas plného rozkvetu a sviežosti. Wabi-sabi, naopak, kladie dôraz skôr na momenty zrodu alebo zániku.

„Svet sa ničí a zároveň buduje,“ píše Leonard Koren. „Nové veci sa vynárajú z prázdna. Len bežným pohľadom nemôžeme určiť, či je niečo v stave zrodu, alebo zániku. Na metafyzickej úrovni wabi-sabi naznačuje, že vesmír je v neustálom pohybe.“

Foto: flickr.com/ duff axsom

Foto: flickr.com/ Ersi Marina Samara

Po vizuálnej stránke spájame s wabi-sabi skôr mäkké, organické tvary a prírodné materiály. Predmety sa nesnažia o nadčasovosť, ale naopak, akceptujú starnutie a opotrebovanie. Wabi-sabi sa nesnaží odolávať zubu času, skôr sa mu s odovzdanosťou podriaďuje.

Korózia, praskliny či opotrebovania zvýrazňujú a obohacujú jeho výraz. Funkcia a úžitkovosť nie sú vo wabi-sabi vôbec podstatné. Ideálom je skôr nedokonalosť materiálu, ručná práca so všetkými jej slabinami a rešpekt k tomu, že každá vec si prechádza svojím obdobím.

„Krása sa môže objaviť spontánne, závisí od správnych okolností, kontextu alebo uhla pohľadu,“ píše Leonard Koren. Je tak podľa neho stavom vedomia, výnimočným okamihom poézie a pôvabu. V samotnom jadre vecí wabi-sabi stojí jednoduchosť. Hlavnou stratégiou je pritom úspora prostriedkov. „Pristupuj k veci, ale nezbav sa pritom poézie,“ radí Leonard Koren.

Foto: flickr.com/ Dolf van der Haven

Foto: flickr.com/ pictoscribe

Zen a kresťanstvo

Japonská estetika wabi-sabi vychádza zo zen-budhizmu a je úzko prepojená s čajovým obradom. Prvotná inšpirácia jej princípov vychádza z myšlienok jednoduchosti, prirodzenosti a prijímania reality, akú je možné nájsť v taoizme a čínskom zen-budhizme.

Východiskom je tu pocit opustenosti a melanchólie, aký poznáme z minimalistickej čínskej poézie 9. a 10. storočia a z monochromatickej tušovej maľby. Tieto prvky na konci 16. storočia splynuli v svojbytnú japonskú syntézu. Wabi-sabi tak náhle preniklo do všetkých aspektov japonskej kultúry a vkusu, ale svoj vrchol dosiahlo v čajovom obrade.

Leonard Koren píše, že prví Japonci, ktorí sa wabi-sabi zaoberali, boli majstri čaju, kňazi a mnísi. Všetci praktizovali zen, ktorého zásadou je prísny antiracionalizmus. Preto je aj koncept wabi-sabi ťažko sprostredkovateľný pomocou slov či intelektuálnych pojmov. O to dôležitejšie je vypestovať si pre jeho vnímanie cit.

Foto: flickr.com/ spodzone

Foto: flickr.com/ sunnywinds

Japonské slovo „sabi“ znamená studený, chudý alebo zvädnutý, kým „wabi“ označuje život v samote. Od 14. storočia významy oboch slov nabrali pozitívnejšie konotácie. Práve dobrovoľná samota a chudoba mníchov, askétov či pustovníkov sa stala príležitosťou k duchovnému rastu.

Tým, že je koncept wabi-sabi úzko zviazaný s utiahnutosťou mníšskeho života, dokážeme ho veľmi dobre chápať aj v našom európskom kontexte. V mysli si dokážeme živo predstaviť strohú a čistú krásu trapistických či cisterciátskych kláštorov v kombinácii s tichom, ktoré vládne v ich priestoroch.

Znalcom medzináboženského dialógu zvykne pripomínať japonský čajový obrad katolícku liturgiu, v ktorej každé gesto a pohyb nesie hlboký symbolický a duchovný význam. Prepája nás tak s realitou, ktorú bežnými zmyslami nevieme v prvom pláne vnímať.

Foto: flickr.com/ James Willamore

Foto: pixabay.com/ Qogwarp

Katarína Kalamenová, študentka katolíckej teológie, ktorá sa počas štúdia na Teologicko-filozofickej univerzite Sankt Georgen vo Franfurkte nad Mohanom venovala medzináboženskému dialógu, vysvetľuje, že zenový budhizmus je zameraný na zenovú prax, čiže prácu na svojom ja. Zenisti veria, že skrze meditáciu a prácu na sebe prispievajú k zníženiu utrpenia na tomto svete.

V kresťanstve je podľa Kataríny Kalamenovej tento typ duchovnej praxe známym. Kresťania tiež činia pokánie a vykonávajú určitú „duchovnú prax“, aby sa priblížili k Bohu a stali sa lepšími ľuďmi. Svoje ťažkosti ponúkajú ako zmierne obety, spájajú sa s Kristovým utrpením a takýmto spôsobom sa snažia pomôcť svetu.

Zenový budhizmus stavia vo svojej podstate na nepripútanosti k svetu. Vesmír sa z ich pohľadu neustále mení. V kresťanskej teológii môžeme nájsť túto nepripútanosť v slobode Božích detí, ako o tom píše sv. Pavol v ôsmej kapitole listu Rimanom. Wabi-sabi, vo svojej vizuálnej podstate, práve túto prchavosť a nadhľad nad pominuteľný svet vyzdvihuje.

Foto: flickr.com/ zug zwang

Mnoho zenových majstrov podľa Kataríny Kalamenovej hovorí o dôležitosti „nasledovania situácie“. V živote človeka totiž neustále prichádzajú a odchádzajú rôzne okamihy. Študent zenu prijíma všetko, čo mu osud prináša, a tak transformuje zenovú meditáciu do praxe. To isté zažívajú aj kresťania, keď nasledujú Ježiša. Na svojej ceste viery prijímajú radosti aj starosti a s dôverou sa odovzdávajú do Božej prozreteľnosti.

Cirkev po Druhom vatikánskom koncile vo svojej deklarácii s názvom Nostra Aetate z roku 1965 píše: „Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora.“

„Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí,“ píše sa ďalej v spomínanom dokumente.

Wabi-sabi verzus moderné umenie

Z pohľadu estetiky a dizajnu môžeme objaviť isté spoločné znaky aj medzi wabi-sabi a modernizmom. Oba smery boli reakciou na dominantnú estetickú citlivosť svojej doby. Kým modernizmus sa radikálne vymedzil voči klasicizmu a eklekticizmu 19. storočia, tak wabi-sabi reagovalo na čínsku dokonalosť a prepych 16. storočia.

Oba štýly sa vyhýbajú zdobnosti a sú do veľkej miery abstraktné. Napriek tomu sa medzi nimi nachádza aj množstvo rozdielov. Začiatok 20. storočia aj v našom slovenskom prostredí reprezentuje viacero ikonických stavieb, ktoré sa dodnes stretávajú len s malým nadšením či pochopením verejnosti.

Foto: flickr.com/ Jinx!

Foto: flickr.com/ Jo Zimny Photos

Ide napríklad o stavebný sloh funkcionalizmu a moderny z 2. polovice 20. storočia. Jeho hodnotu a význam dokážeme naplno oceniť až s odstupom niekoľko desiatok rokov. Krása takto koncipovaného priestoru je pre mnohých na prvý pohľad málo pochopiteľná. Strohosť, prísnosť, monumentalita či zdôrazňovanie nadčasovosti, pokroku a techniky akoby neboli blízke slovenskej duši.

Pri pozornejšom štúdiu histórie však môžeme vidieť, že naše kraje boli významne poznačené banským a kultúrnym dedičstvom nemeckých usadlíkov. V tvorbe 20. storočia zas existoval silný vplyv nemeckého Bauhausu na formovanie celej generácie architektov slovenskej moderny. Tradičná slovenská vizualita, akú poznáme z folklóru, sa, naopak, vyznačuje častým používaním ornamentu, farebnosťou a dôrazom na detail.

Práve tento subjektívnejší, emocionálnejší a privátnejší rozmer ponúka aj wabi-sabi. Môžeme o ňom povedať, že je pre nás ideálnou a tvorivou cestou, ako objaviť čaro strohosti a jednoduchosti bez pocitu chladu a vzdialenosti, ktorý nás od vnímania krásy intuitívne odrádza.