Zápisky z trolejbusu Polovodič, polobežec a správne napätie

Je veľmi zaujímavé sledovať pohyb ľudí v okolí zastávky. Niektorí sa hanbia naznačiť, že nestihli dobehnúť načas, ale radi by išli s nami. Iní sa domáhajú odvezenia až azda – nehanbím sa povedať – drzo. Chce ísť tento chlapík s nami alebo nie? A tá, čo si kupuje lístok? Ten, čo beží, beží pre zdravie alebo do vozu za mnou? A ten, čo bezhlavo kľučkuje pomedzi autá smerom ku mne, je nesmrteľný, no zaspatý študent alebo oneskorený ítečkár? Niektorých cestujúcich už poznám a viem, kde vystúpia, ale väčšina je neznáma masa jednotlivcov. Pri odchode z konečnej som už tretíkrát otvoril novým a novým oneskorencom, ale už naozaj musíme ísť, nestihneme zelenú a strácame drahocenné sekundy a nestíhame ďalší spoj, na ktorý chcú istotne niektorí prestúpiť.

Pred zhruba štyridsiatimi rokmi známy politický činovník vo vtedajšom národnom podniku Tesla oficiálne otváral novú prevádzku na výrobu polovodičov. Tak ako sa patrilo na tú dobu, na konci prejavu vypustil do ampliónov budovateľský výrok, ktorý však dal nahliadnuť do nevedomosti rečníka: „Dnes otvárame prevádzku na výrobu polovodičov, ale zajtra, zajtra budeme otvárať linku na celé vodiče.“ Zdesením stuhnutí prítomní odborníci len ťažko donútili horné končatiny k povinnému potlesku. (Polovodič je materiál, ktorého vodivosť sa silne mení na základe vonkajších alebo vnútorných podmienok.)

Nuž, v mojich očiach sú polobežci tí, ktorých beh má hmatateľný cieľ, pretože vonkajšie či vnútorné podmienky ich vyburcujú k výkonu, ktorý pôvodne neplánovali: dostihnúť spoj, nezmeškať nástup, stihnúť záverečnú, spasiť svet, zachrániť manželstvo, zutekať pred zodpovednosťou, ubziknúť pred trestom, podnietiť radosť...

Niekto má presné pravidlá, podľa ktorých vo svojom vonkajšom aj vnútornom svete funguje, a nedá sa vyrušovať vonkajšími podnetmi. Stanovené ciele sú jasné a splniteľné. Nikto a nič ma viac nezaujíma.

Iný má otvorenú myseľ a oči pre to, čo život prinesie, a podľa toho, ako bude veci vnímať, bude alebo nebude konať. Nemá žiadne pravidlá a nepokoj z chaosu mu odoberá silu pre to, aby vôbec niečo urobil. Premeškané je už aj tak dosť ďaleko, takže to nedobehne, ani keby bežal oproti.

Rozmýšľam, ktorý z týchto extrémov je mi bližší.

Učím sa mať rád pravidlá a zároveň mať priestor pre vonkajšie či vnútorné impulzy. Učím sa trpezlivo čakať na polobežca. Čo ak nesmie zmeškať niečo dôležité a zdržal sa, možno kvôli inému polobežcovi, ktorému pomohol? Len to nesmiem preháňať, pretože ostatní cestujúci sa chcú dostať do svojho cieľa, čas neúprosne tiká a pokaziť radosť a náladu, napríklad dlhým vyčkávaním, nie je až taký kumšt, nehovoriac o vozoch za mnou.

Byť vodičom alebo polovodičom má cenu, len keď som v prevádzke a som súčasťou vzťahov, teda pod napätím. Zostať v peknej ochrannej škatuli, uložený v suchu v sklade za vysokým múrom bez napätia je k ničomu. Nechať sebou pretekať prúd, reagovať na impulzy a vnímať okolie – to je život. A tam, kde je život, je aj napätie. Niekedy veľmi vysoké. Pretože zatiaľ sme spätí so zemou a chytať napätie holými rukami je životu nebezpečné – človek ľahko vybuchne. Dobré je vložiť medzi seba a napätie povedzme taký trolejbus. Ten pod napätím odvezie stovky ľudí a ešte si pritom spokojne pobzukuje. Alebo vložiť medzi seba a napätie napríklad čas, obe uši, empatiu, úprimnú otázku... a napätie sa môže zmeniť na životodarnú energiu.

Si myslím.