V posledných dňoch sa do nášho slovníka vrátili slová, ktoré sme doteraz používali azda len málo. Zrazu si ich spájame s konkrétnymi ľuďmi, obrazmi a obsahmi a sú nám bližšie ako kedykoľvek predtým. Vojna, mier, narukovať, utečenci, strach, sloboda, spravodlivosť, ale aj nepriateľ a hnev.

Rovnako aj viaceré filozofické otázky v tieto dni nabrali konkrétnu podobu. Trom odborníkom, ktorí vo svojej profesii pracujú s emóciami, konfliktom, hodnotou ľudského života aj traumou, sme položili túto otázku: Má práve dnes zmysel milovať svojho nepriateľa alebo je hnev na mieste? A čo to znamená v každodennom živote?

Peter Šajda, dominikán a filozof, autor knihy Existencia medzi konfliktom a ľudskosťou

Je rozdiel medzi osobným a politickým nepriateľom. Prvý nás ohrozuje v individuálnej rovine, druhý ohrozuje náš kolektívny spôsob existencie. Kresťanský princíp lásky k blížnemu sa bežne týka osobného nepriateľa. Ale má zmysel aj v politickej rovine.

Pred kolektívnym nepriateľom sa na jednej strane musíme účinne brániť, na druhej strane aj nepriateľský kolektív sa skladá z ľudí. Všetci sme ľudia a z kresťanského hľadiska aj blížni. Preto má zmysel obmedziť nepriateľstvo na nevyhnutnú mieru a mierniť konflikty.

Najhoršie je neobmedzené nepriateľstvo, keď nepriateľ stráca ľudskú hodnotu a prevládne túžba vyhladiť ho. Obmedzenie nepriateľstva vedie k rozlíšeniu mieru a vojny, bojujúcich a nebojujúcich, boja a prímeria. Čím jasnejšie rozlíšenia, tým väčší priestor pre uplatnenie ľudskosti a lásky k blížnemu.

Láska k blížnemu – vo forme úcty k nepriateľovi – je dôležitou súčasťou riešenia konfliktov. Aj tých dnešných.

Monika Matejová, klinická psychologička a psychoterapeutka. Venuje sa terapeutickej práci s deťmi a dospelými s emočnými poruchami.

Nevidím rozpor medzi tým, že máme milovať svojich nepriateľov, a tým, že môžeme pociťovať hnev na ich nepriateľské správanie voči nám alebo iným ľuďom. Ľudia často prežívajú rozporuplné emócie a majú aj ambivalentné vzťahy voči druhým.

Hnevom reagujeme na to, keď niekto prekročí naše hranice, alebo to, čo je pre nás dôležitou hodnotou. Pri útoku na Ukrajinu sa útočí na bezbranných nevinných ľudí. Hnev je primeraný situácii a je spravodlivý.

Na druhej strane, každý človek robí chyby. Všetci by sme za určitých okolností dokázali urobiť aj závažné zlo. Niekedy nevieme posúdiť, čo je pravda, a konáme podľa svojho presvedčenia. Táto všeobecne ľudská slabosť a obmedzenosť vytvára základ našej tolerancie jedného voči druhému. Ja potrebujem pochopenie ostatných, rovnako ako druhí to moje.

Milovať človeka, s ktorým nesúhlasím, dokonca aj človeka, ktorý mi ubližuje či ubližuje niekomu inému zraniteľnému, nie je prirodzená ľudská schopnosť. Prirodzené je chrániť sa pred agresorom, poučiť sa zo situácie a chcieť sa pomstiť.

V súčasnej situácii je potrebné najprv si pripustiť silné emócie šoku, hnevu, strachu, úzkosti či smútku, ktoré prežívame, a môcť ich bezpečným a primeraným spôsobom spracovať aj odreagovať. Je prirodzené, že v súčasnej situácii prežívame silné emócie a potrebujeme sa s nimi vyrovnať. Hovoriť o tom s niekým, prejaviť ich navonok a nájsť si podporu. Potrebujeme niečo na preladenie sa a aktívne sa zapojiť do toho, čo považujeme v danej chvíli za zmysluplné. Nie je dobré zostávať uzavretí so svojím prežívaním. Byť aktívnymi nám pomáha spracovať silné emócie hnevu a nezostať nimi zaplavení. Pri pocitoch smútku skôr vyhľadávame pokoj a podporu, aj preto hľadáme ľudí, ktorí sú nám blízki.

Aby sme boli schopní napriek tomu milovať aj tých, čo robia zlo, potrebujeme sa rozhodnúť pre to, čo od nás žiada Boh. Nie je to záležitosť citov, ale rozhodnutia sa. Chcieť napriek spravodlivému hnevu milovať tých, ktorí robia zlo, predpokladá u človeka aj ochotu odpustiť.

Aj tak sa však môžeme iba vnútorne disponovať pre milosť, ktorú nám v tejto situácii dáva Boh. Môže nám k tomu pomôcť postoj Ježiša, ktorý o tých, ktorí ho odmietli, odsúdili, vydali na krížovú cestu a ukrižovali, hovoril: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“

Aj Boh sa hnevá na hriech človeka a zároveň je schopný nás milovať a chcieť každého osobne spasiť.

Marek Polák, inštruktor sebaobrany a bezpečnostný expert CBRNe

Je prirodzené, že vo fáze, keď reagujeme na podnet, je naším cieľom, aby sme prežili. No život prináša toľko bolesti a utrpenia, že našou hlavnou úlohou je byť tým najlepším človekom, akým v danej chvíli vieme byť. Teda nevyostrovať situáciu zbytočne. Mojou životnou skúsenosťou je, že rozdiel medzi nami a tými grázlami na druhej strane je práve empatia.

Môžeme nekompromisne chrániť to, na čom nám záleží, ale empatia znamená aj nespôsobiť pri obrane väčšiu ujmu, než je nevyhnutné. A nepokračovať, keď sme konflikt odvrátili. To je však často veľmi ťažké. Pretože práve tam sa začína hnev na to, čo sa udialo, a akési morálne právo na pomstu. Ale to je špirála zla. Ak hranicu, keď ide o oprávnenú obranu, prekročíme, budeme takí istí ako tí, čo nám ubližujú.