1. Konflikt sa zasekol. Európu vyjde draho

Po mesiaci od ruského vojenského útoku na Ukrajinu je zrejmé, že Rusko aj Západ nadlho uviaznu v zamrznutom konflikte. Ten si na všetkých zapojených stranách vyžiada rozsiahle náklady. Bez toho, aby sme tušili, kedy sa vojna skončí a kto bude víťaz.

Bojiskom s obeťami bude nielen Ukrajina, ktorá po invázii Ruska – v rozpore s medzinárodným právom – trpí najviac. Vojna má aj svoj starší a širší hybridný front, ktorý cez operácie spravodajských služieb, zbrojenie a sankcie dusí Rusko, Európu a Západ. Táto hybridná podoba vojny prebieha už niekoľko rokov.

Dnes je už celkom isté, že sankciami bude po Rusku trpieť aj Európa, keďže nemá zabezpečené alternatívne zdroje energie.

Spojeným štátom sa po americko-britskom embargu na ruskú ropu nepodarilo zariadiť, aby arabské krajiny zvýšili ťažbu, nahradili ruské výpadky na svetovom trhu a stabilizovali ceny (zatiaľ to ťahajú z uvoľňovania západných rezerv).

Zdroje budú výrazne drahšie. A Rusko aj tak ostáva ich exportérom na európske trhy. Pretože okamžité vypínanie ruských dodávok (hlavne pri plyne) nie je realizovateľné.

Schodné je len postupné znižovanie dovozu energií z Ruska. Analytici však upozorňujú, že aj menšie, čiastočné obmedzenie dostupnosti surovín by mohlo viesť k dvojnásobným cenám ropy (plynu). A k rapídnemu rastu cien dopravy, služieb a tovarov.

Ak sa nepodarí rýchlo prinútiť krajiny OPEC, aby predávali viac zo svojich zásob za nižšie ceny (teda aby išli proti svojim záujmom), hrozia nepríjemné následky. Rusko by po postupnom rozširovaní sankcií predávalo do Európy oveľa menej surovín, no za skokovo vyššie ceny (čím by si trochu kompenzovalo straty). Bremeno tejto zvláštnej operácie by niesli Európania, odkázaní na predražené náhradné dodávky. A v menšej miere – cez vysoké ceny energetických surovín na svetových trhoch – aj Spojené štáty.

Na samitoch NATO a EÚ sa zamietli návrhy na radikálnejšie riešenia. Boli dva. Vojenské nasadenie NATO na Ukrajine, čo je pre členské štáty Aliancie stále neprijateľné. A úplná obchodná blokáda Ruska, teda zákaz dovozu plynu a ropy. To však kategoricky odmietajú Nemecko, Francúzsko a Holandsko, keďže by to prinieslo energetickú krízu, likvidačný rast cien, recesiu. A ďalšie dlhy.

Namiesto toho sa EÚ chystá na postupné kroky v osekávaní dovozu z Ruska a nákupe drahších alternatív (LNG plyn dovážaný loďami). Hoci aj táto politika bude bolestivá.

Jednoducho: s finančnými nákladmi, dvojcifernou infláciou a vážnymi ekonomickými problémami musí okrem Ruska rátať aj Európa. Obchodné bariéry a sankcie sú vždy dvojsečná zbraň. Peňaženku budú vysávať aj spotrebiteľom…

Hybridná vojna, v ktorej sa vysiľujú Rusko a Západ, pritom zrejme neprinesie rozhodné víťazstvo žiadnej strane. Hrať sa bude len o to, koho konflikt viac opotrebuje a oslabí, respektíve kto to dlhšie vydrží.

2. Vzostup Číny

Veľmocou, ktorá z toho zatiaľ ťaží najviac, je Čína. Potvrdila to aj tento týždeň a prekvapujúcim spôsobom, ktorý Západ a Američanov veľmi nepotešil.

Čína je spojencom Ruska. No pri vojne na Ukrajine hlása neutrálnu pozíciu a reálne hrá na všetky strany. Hlavne vo finančnej a obchodnej oblasti.

Čína je už niekoľko rokov najväčšia svetová ekonomika (v parite kúpnej sily). Navyše, udržiava si vysoký rast. O pár rokov môže byť opäť ekonomicky dvojnásobne väčšia ako dnes. Už počas pandemickej krízy sa Čína presadila ako víťaz. Kým Západ upadal alebo stagnoval, Čína obnovila vysoké tempo rastu (minulý rok o viac ako osem percent).

Aktívna a úspešná je aj v súťaži o zdroje a suroviny. S Ruskom má už dlhšie cenovo výhodné dlhodobé kontrakty pri dodávkach energií. Čo jej zaručuje stabilné ceny.

Číne sa najnovšie darí oberať dolár o globálny obchodný monopol. So Saudskou Arábiou dohaduje kontrakty, podľa ktorých by si mohla ceny účtovať v jüanoch. Saudi oznámili, že sú takejto dohode naklonení. Ak sa bude realizovať, Spojené štáty tým postupne stratia finančnú hegemóniu a cenný menový monopol pri obchodoch s ropou.

Po Číne a arabských krajinách je ďalším hráčom, ktorý plánuje vyradiť dolár z medzinárodného obchodovania, aj Rusko.

Tradičná finančná dominancia Západu tým bude vystavená novým skúškam. A silnejúcej konkurencii. Pri Rusku to nemusí znamenať nič fatálne. No Čína je vo svetovom obchode a v kapitálových rezervách celkom iná váhová kategória.

Čína využíva konflikt Západu a Ruska celkom naplno vo svoj prospech.

Do istej miery sa tým napĺňajú januárové dohody Číny a Ruska o prekreslení pomerov síl na globálnej úrovni. Obe krajiny deklarovali vážnu nespokojnosť so svetovým finančným a politickým systémom, ovládaným Spojenými štátmi, a odhodlanie „aktualizovať“ ho na multipolárny.

Rusko udrelo vojensky. Čína expanduje finančne a obchodne. Západ sa tým dostáva pod tlak a je silne otázne, či môže podniknúť ráznu odvetu. Ďalšia obchodná vojna, tentokrát s Čínou a jej klientelou, by znamenala ekonomické cunami, ktoré nikto nechce riskovať.

Západní lídri tvrdia, že Rusko urobilo útokom na Ukrajinu a vystupňovaním konfliktu so Západom strategickú chybu, ktorú oľutuje.

To je možné.

No strategickú chybu mohol urobiť aj Západ, keď ako najväčšieho rivala a terč mocenskej konfrontácie vyhodnotil Rusko. A nie, netrvá to len rok či dva, ale dlhšie. Pokusy rozširovať NATO o Ukrajinu a Gruzínsko tu máme – napriek nesúhlasu Nemecka a Francúzska – od roku 2008.

Rusko je síce dosť silné na to, aby Západ zamestnávalo a viedlo s ním proxy konflikty (samozrejme, za cenu vlastných strát). No určite nie je dosť silné na to, aby mohlo časom prevziať úlohu svetového alebo európskeho hegemóna. Na to materiálne ani ekonomicky vôbec nemá. Dokonca je pravdepodobné, že nemá ani na to, aby pevne ovládlo celú Ukrajinu vrátane jej západnej časti…

Čína je – a bude – pre Západ o dve ligy väčší problém.

Je možné, že vojna na Ukrajine nepovedie len k vyčerpávaniu Európy a Ruska, ale aj k hlbším globálnym zmenám či k pokusom o preformátovanie svetového poriadku. A zmene v distribúcii moci.

Najhorším možným výsledkom by bol stav, keď by pri Číne ako víťazovi z pozadia nebolo hlavným porazeným Rusko (partner Číny), ale EÚ. Tým, že by popri platení vojnových nákladov nadlho prišla o svoju podstatu – voľný obchod, slobodu a prosperitu spoločnosti. Nosné nástroje, ktorými chcela predchádzať vojnám na kontinente…

Konfliktu aj jeho zhubným následkom sa pritom dalo predísť. Boli to práve krajiny západného klubu EÚ, ktoré od roku 2015 upozorňovali na riziká – a tlačili na politické riešenie sporu o Ukrajinu. Napríklad cez napĺňanie minských dohôd o Ukrajine alebo dohody s Ruskom o vzájomných bezpečnostných zárukách (neutralita Ukrajiny).

Žiaľ, nikam to neviedlo. A po ruskom útoku na Ukrajinu a rastúcich vojenských stratách na jednej aj druhej strane je priestor pre riešenia a dohody čoraz užší.

3. Médiá

Špeciálnym problémom hybridnej vojny sa stali médiá. A propaganda. Pozornejší čitateľ si určite všimol, že západné médiá už nepôsobia tak, ako na to boli Európania zvyknutí v druhej polovici 20. storočia. Vtedy boli médiá názorovo pestré, kritické, nedôverčivé voči vojenskej politike vlád, odmietavé k stupňovaniu konfliktov a zbrojeniu. Dnes je väčšina médií súčasťou hybridnej vojny. Sú priamo zapojené do informačnej vojny, resp. propagandy.

Chvíľu to platilo aj o štandardných médiách, ktoré sa správajú prozápadne, aj o tzv. alternatívnych médiách, ktorým sa vyčítalo proruské nastavenie a šírenie konšpirácií.

Dnes to už o „alternatívnych médiách“ neplatí. Boli hromadne povypínané. Z rozhodnutia bezpečnostných služieb.

Boli to mimoriadne sporné rozhodnutia. Ukazuje sa, že Národný bezpečnostný úrad zakročil spôsobom, ktorý by mal byť v slobodnej spoločnosti neprijateľný. Šéf webhostingovej spoločnosti Ondrej Jombík tvrdí, že o presných dôvodoch rozhodnutia nebol informovaný ani vypnutý portál (Hlavné správy), ani správca siete. NBÚ sa mu vraj vyhrážal, že ak klienta neodpojí, mohlo by to postihnúť aj jeho firmu. A ďalších klientov.

Online médiá so stovkami tisíc čitateľov boli zlikvidované bez toho, aby sa mohli vyjadriť k obvineniam. A bez možnosti konfrontácie, vysvetlenia a odvolania. Takéto tvrdé metódy sme donedávna sledovali skôr v Ázii a Rusku ako v EÚ.

Ďalej: médiá, ktoré sa zaujímali o dôvody, zistili, že NBÚ v posudzovaní škodlivosti médií prekračuje svoje právomoci. Tvrdí napríklad, že „nie sú žiaduce“ informácie spochybňujúce sankcie či kroky EÚ a NATO vo všeobecnosti.

Týmto sa už NBÚ nespráva ako strážca národnej bezpečnosti, ale ako úrad mediálnej cenzúry. Bezpečnostné služby predsa nesmú médiám predpisovať a diktovať, čo je a čo nie je žiaduce pri kritike EÚ či NATO. Západná kultúra storočia stojí na tom, že každý má možnosť slobodne kritizovať tých, ktorí držia v rukách moc – finančnú, politickú, vojenskú… Ak to budeme potláčať, ešte k tomu v réžii bezpečnostných služieb, amputujeme tým jeden z nosných princípov, ktorými sa slobodný Západ odlišuje od Východu.

Pre presnosť však treba dodať, že takéto silové zásahy do médií si nikto nedovolil ani v Spojených štátoch (kde by to bolo neprijateľné), ani v západnej Európe (ani tam nemajú tajné služby na starosti mediálny obsah a hromadné vypínanie médií). V Nórsku je dokonca dilemou aj obmedzenie vysielania ruských štátnych médií: RT a Sputnik. Pásové vypínanie tzv. alternatívnych médií je problém východných krajín EÚ, hlavne Česka a v ešte väčšej miere Slovenska. Východná mentalita nepustí…

Ak sa tieto praktiky nepodarí upratať do legitímnych hraníc – s presvedčivým právnym zdôvodnením zásahov do médií – časom sa to môže zvrhnúť. Po voľbách a po nástupe novej vlády môže byť na „čiernom zozname“ ktorýkoľvek web. Lebo tak sme si nastavili pravidlá. Povie sa, že je hrozbou pre národnú bezpečnosť. A vypne sa. Za potlesku vládnych strán a ich voličov.

4. Lekcia pre špeciálnu prokuratúru

Tento týždeň priniesol jednu silnú udalosť aj na fronte boja prokuratúry so zločinom. Máme tu prvý definitívne uzavretý prípad korupcie, v ktorom svedčili „kajúcnici“ Makó a Beňa. Zhodou okolností ide o ten istý prípad, ktorý odštartoval vojnu SIS a NAKA a pád Pčolinského.

Stíhaní boli pôvodne šéf kontrarozviedky Gašparovič, jeho komplic Vičan a zástupca šéfa SIS Beňa. Pčolinského SIS následne rozpútala spochybňovanie svedkov (ktorých údajne manipulovala NAKA) a vojnu policajtov.

Medzitým Beňa začal spolupracovať s políciou a udávať kolegov vrátane Pčolinského.

Kauzu najskôr po procese uzavrel Špecializovaný trestný súd s mimoriadne prísnymi trestmi pre Gašparoviča a Vičana (11 a 10 rokov za mrežami). Naopak, Beňa, ktorý otočil a začal spolupracovať, vyviazol v tej istej kauze s podmienkou a je na slobode.

Vec nakoniec riešil po odvolaniach Najvyšší súd. Treba uznať, že zakročil prekvapujúco, ale správne. Obžalovaným zmenil trestnú kvalifikáciu z korupcie na nepriamu korupciu a znížil im tresty. Gašparovičovi z 11 rokov na necelé dva roky.

Dôvod: je absurdné, aby bol v tej istej trestnej veci jeden zo šéfov SIS odsúdený na 11 rokov (Gašparovič) a druhý len na podmienku (Beňa). Iste, Beňa, ktorého pôvodne zastupoval advokát Lipšic, začal neskôr spolupracovať a priznal sa, no rozdiel aj tak nemôže byť taký drastický.

Ďalšia vec, na ktorú ukazuje definitívny rozsudok, je zvláštna politika špeciálnej prokuratúry. Pôvodne stíhaných, aj Beňu, strašili trestom s hornou sadzbou (25 rokov). Advokáti Gašparoviča a Vičana namietali, že táto „politika“ prokuratúry je účelová a namierená na vynucovanie priznaní a spolupráce (udaní).

Do istej miery to môže byť legitímne a hlavne vysoko účinné. Zabralo to pri obvinených ako Makó, Slobodník, Imrecze aj Beňa, ktorí sa obratom prezliekli za svedkov. No nemalo by sa to preháňať.

A hlavne: nemalo by sa zabúdať na to, že taký Makó je napriek všetkým svedectvám stále zločinec, ktorý roky vydieral ľudí a okrádal štát.

A asi by nemal byť na slobode len preto, že ku všetkým svojim zločinom pridal pod tlakom – a z vypočítavosti – aj udávanie.