Matuška ho takto vysoko povýšil v generácii, kde boli takí talentovaní poeti ako Samo Chalupka, Andrej Sládkovič či Ján Botto.

Pritom Kráľovo dielo je torzovité, mnoho jeho básní je stratených a niektorí kritici si myslia, že svoj robustný talent, o ktorom niet pochýb, ani poriadne nerozvíjal, nekultivoval a ostal pri jazyku ľudových piesní. Akoby mu tento prostý jazyk stačil.

Nevenoval básňam priveľa pozornosti, akoby poézia nebola to najdôležitejšie. Bol to len vedľajší produkt intenzívneho žitia. Alebo spôsob, ako niektoré veci uniesť a prežiť, a neupadnúť pritom celkom do temnoty a zmaru.

Mnoho básní sám spálil alebo ľahkomyseľne postrácal.

Kráľ nebol národný bard typu Hviezdoslava ani pokorný brúsič veršov ako Andrej Sládkovič či ľudu taký prístupný a blízky Samo Chalupka.

Bol ťažko uchopiteľný, ťažko pochopiteľný, podľa Matušku aj „bytosť, ktorá sa zrútila na svojom závratnom lete za niečím, čo nikto neuchopil, čoho sa však najlepší vždy budú chcieť zmocniť“.

On romanticky básnil nie z módy čias, ale z nutnosti svojho vnútra.Zdieľať

Patril ku generácii, ktorú ideologicky, politicky aj umelecky formoval Ľudovít Štúr.

Aj Janko Kráľ v ranej mladosti prijal Štúra ako svojho vodcu, vnímal a prijímal úlohy aj výzvy, ktoré Štúr tejto generácii vytýčil, a mal v sebe odhodlanie vyplniť ich. Nebol to iba nepraktický poeta, naopak, vedel rozmýšľať o politike, novinách či spolkovom živote.

Ale bol to najmä skrz-naskrz romantický básnik. Niežeby sa s romantizmom módne stotožnil, ale bol ním „z nutnosti svojho vnútra“.

Kráľov romantizmus sa najprv dobre znášal s oduševnením jeho priateľov rovnako nadchnutých charizmou vodcu aj s poslaním prebudiť národ a aj s istým kolektívnym spôsobom fungovania.

Lenže neskôr už Kráľa jeho rozdrásaná duša, sklon k samotárstvu i čudáctvu unášali preč od akejkoľvek skupinovej aktivity.

Janko Kráľ bol medzi tými, čo protestne odišli z Bratislavy, keď Štúr nemohol pokračovať vo vyučovaní na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. V celom tomto procese sa aj angažoval a prežíval ho.

Bol to človek bytostne túžiaci po slobode. Národnej, ale aj sociálnej či takej osobnej.

Po Štúrovom vypudení zo školy Kráľ napísal silnú protestnú báseň, ale potom už nešiel s ostatnými dokončiť štúdiá do Levoče. Pomáhal ešte pri zakladaní Tatrína v lete 1844 v Mikuláši, no potom sa stráca z očí svojich priateľov.

Bol chvíľu doma na Liptove, zaujímal sa o Jánošíka, dokonca zbieral ukrajinské piesne a tradície (vtedy sa nazývali maloruskými).

Mal potrebu putovať, vnímať prírodu, živly, spoznávať krajiny, diaľky aj sám seba. Išiel kamsi dole na Balkán, bol vo Vojvodine, v Srbsku, ba až kdesi v Turecku. Chcel vraj prechodiť celé Slavianstvo, ale veľa sa o jeho putovaní nevie.

Práve toto obdobie podporilo rozvoj jeho talentu aj jeho individualizmus. „Nepodriaďuje sa ako človek klasický, lebo ho nevedie odstredivá sila rozumovej úvahy, ale odstredivé mocnosti citu a inštinktu, citu bezvzťahového, inštinktu buričského. Nepodrobuje sa normám, preráža ich obruče a prestupuje vymedzené,“ vysvetľuje Kráľovo fungovanie Alexander Matuška. A upozorňuje nás, že básnici romantickí sú „tvorcovia víchorní, s darom svätého šialenstva“.

Známy je z tohto obdobia Kráľov list Ľudovítovi Štúrovi, ktorý vtedy už vydával Slovenské národné noviny. Bol to vraj list „impertinentný a grobiansky“, ako sa sťažoval Štúr. Kráľovi sa vraj nepáčili kompromisy, ktoré Štúr musel robiť, aby mu cenzúra noviny nezastavila. Ten ho, naopak, nazval sektárom a pripomenul, že mnohí už majú Kráľa plné zuby.

Takto sa Kráľ odpútal od svojho vodcu Štúra, ktorý pritom ešte na škole vypozoroval jeho neobyčajný básnický talent. Aj preto sa staral oňho viac ako o iných. No Kráľ odmietal taktizovanie a diplomaciu či kompromisy, aj keď ich robil Štúr.

Často sa sám túla po meste, vyhýba sa ľuďom, po nociach píše básne.Zdieľať

Celé mesiace, roky sa Kráľ túla, ale potom sa objaví v Pešti. Akoby sa už vybúril. Mnohí sú ochotní pomôcť mu aj strpieť jeho čudáctva, lebo vedia o talente, ktorý tá komplikovaná povaha v sebe ukrýva.

Stáva sa advokátskym koncipientom. Chváli si, že život vo veľkom meste je vraj zaujímavejší ako „tam po tých úzkych dolinách“ a odmieta ich „stuhnutosť“.

Jeho obrat zrejme súvisí aj so smrťou milovanej matky, jedinej ženy, ktorú naozaj miloval a o ktorej písal aj básne.

Na Liptov akoby zanevrel.

Akoby ho na chvíľu premkol pocit, že musí byť zodpovedný mladý muž a budovať si kariéru. Trvá to však iba chvíľku a aj ten mestský život je zvláštny. Často sa sám túla po meste, vyhýba sa ľuďom, po nociach píše básne a páli ich nad sviečkami.

Lenže schyľuje sa k revolučným udalostiam, bude sa meniť svet, okno príležitostí sa otvára a romantický básnik vtedy nemôže sedieť nad právnickými spismi.

Janko Kráľ chodí po okolitých dedinách na koni, s pištoľou a mečom.Zdieľať

Kedysi v polovici marca 1848 už je v Dolných Príbelciach, kde má kamaráta Jána Rotaridesa. Obaja cítia poslanie, že práve tu na juhu, kde slovenský poddaný ľud trpí sociálne aj národne, musia burcovať a revolúciou ho oslobodiť.

Cítia závan slobody a opantá ich.

Janko Kráľ chodí po okolitých dedinách na koni, s pištoľou a mečom. Možno konečne cíti, že jánošíkovská tradícia, ktorá ho tak zaujímala, ožíva a on je jej pokračovateľ.

Hovorí o tom, že treba páliť kaštiele a vraj bola reč aj o zarezávaní zemanov.

Ich „revolúcia“ trvá asi tri dni. Kráľ s Rotaridesom stihnú do svojej družiny naverbovať zopár mládencov z dedín, utiahnu sa romanticky na salaše a čítajú po dedinách poburujúce básne, aby ľudí strhli a nadchli pre slobodu. Najtvrdší čin, čo obaja spáchajú, je asi verejné spálenie urbára.

Lenže miestnych zemepánov vystrašia na smrť. Požiadajú o pomoc až v Pešti a rebelov potom zlapajú kdesi na salaši a je po romantickom revolučnom vzopätí.

Nasleduje desať mesiacov krutého týrania, mučenia, väznenia. Kráľa naťahujú na zvonicu s povrazom na hrdle, oboch mlátia, údajne aj priväzujú na koleso a stavajú pod šibenicu s rozsudkom smrti.

Obaja ošedivejú a učiteľ Rotarides je potom celé roky psychicky zničený, hoci napokon Janka Kráľa aj prežije.

Majú šťastie, list od bána Jelačiča im zachráni život a dostanú sa von z peštianskeho väzenia.

Doráňaného básnika sa ujme iný básnik, Ján Kollár. Rany sa vyliečia, aj duch sa zotaví, no Janko Kráľ pri tomto dobrodružstve príde o mnohé básne, lebo po zatknutí mu všetky veci zabavili.

Chvíľu sa spamätáva v pokoji u priateľov, no potom ho nepokojná duša privedie do boja opäť. No už nejde na vlastnú päsť.

Pripojí sa na pár týždňov k slovenským dobrovoľníkom, získa hodnosť kapitána. No už v novembri 1849 je po všetkom. Revolučné časy sa skončili.

Vyzerá to, že Slováci patria k víťazom, realita je celkom iná.

Janka Kráľa nepostihol rýchly a tragický koniec života. Akoby prežil vlastnú legendu.Zdieľať

Aj Kráľov život sa prudko láme. Romantické obdobie sa končí.

Matuška prirovnáva Janka Kráľa ku Karlovi Hynkovi Máchovi či Michailovi J. Lermontovovi.

Ale to sú iné osudy. Mácha zomrel, keď mal 26 rokov. Zanechal tak v dejinách mýtus mladého tragického básnika, ktorý prudko zažiaril a mladý umrel. Nikto ho nevidel starnúť ani upadať na duchu či tápať v rodinnom živote plnom banálnych trápení.

Lermontov umrel ako dvadsaťšesťročný po zranení v nezmyselnom súboji. Opäť ostal mýtus mladého tragického poetu, ktorý v tomto svete nenašiel svoje miesto.

Janka Kráľa nepostihol rýchly a tragický koniec života. Akoby prežil vlastnú legendu.

No ako básnik bol činný tak do dvadsiateho ôsmeho roku života. Potom už písal výnimočne.

Mal celkom iné starosti, bolo sa treba celkom neromanticky prebíjať životom.

Nemal dobré karty v ruke. Jednak sa hlásil vždy k tomu, že je Slovák, čo bol prvý zlý bod pre kariéru v štátnych službách.

Navyše nemal dokončené vzdelanie, ale mal za sebou väznenie, povesť rebela, buriča.

Ale chcel mať zabezpečené živobytie v štátnej službe, cítil, že má na to aj nárok. Hurbana súril, aby ho protežoval a pomohol mu nájsť nejaké miesto. No pre maďarské kruhy, ktoré sa iba načas stiahli, bol neželanou a podozrivou osobou v službách Viedne. Dokonca mal aj krátku misiu, aby Viedni udával nespoľahlivých Maďarov.

Nie je to veľmi slávna kapitola z jeho života, hoci Kráľov zámer bol jasný: chcel tak pomôcť Slovákom, ktorí tu mali zlé podmienky a odnárodňovali sa.

Lenže rýchlo sa začalo ukazovať, že Maďari si časom v Uhorsku vydobyjú silnejšie štátotvorné postavenie a Slováci na to doplatia.

Neženil sa z veľkej lásky ani nehľadal dobrú partiu.Zdieľať

Janko Kráľ sa v Novohradsku musel cítiť nesmierne osamelý, nepochopený. V roku 1851 sa pragmaticky rozhodol oženiť sa. Hoci k tomuto svojmu kroku poznamenal, že Štúr to bude chápať ako slabosť.

Celkom neromanticky, akoby mu bolo aj jedno, koho si zoberie, si vyberal nevestu. Neženil sa z veľkej lásky ani nehľadal dobrú partiu.

Potreboval zázemie, možno aj zmysel života vo výchove detí. Jeho životopisec Rudo Brtáň tvrdí, že jediným kritériom pri výbere manželky bola „národnosť slovenská“. (Bizarné je, že Kráľovo potomstvo sa neskôr zväčša asimilovalo v maďarskom prostredí.)

O jeho manželstve zanechala svedectvo Božena Němcová, ktorá chodievala za svojím mužom do Balážskych Ďarmot v čase, keď tam so svojou mladou ženou žil aj Janko Kráľ.

Trávili spolu dosť času, lebo veľa dobrej spoločnosti zase v tomto mestečku nebolo. Němcová oceňovala Kráľove umelecké názory. Bavili ju rozhovory s ním, no zaznamenala aj jeho škriepnosť, nedostatok taktu, cynickosť. Zdal sa jej „hrozný podivín“ a odhadovala „že přece jen v blázinci umře“. Ale aj ona ho považovala za najlepšieho slovenského básnika.

Němcová tvrdí, že Kráľ (podobne ako jeho otec) so svojou krásnou mladou ženou zaobchádzal prisurovo, že ju pokladal skôr za svoju slúžku či gazdinú. Ale zároveň o Kráľovej žene napísala, že je to „hrozná husa“.

Vzhľadom na nevydarené manželstvo Boženy Němcovej musíme brať jej názory na fungujúce manželstvo trochu s rezervou. Kráľovo manželstvo isto nepripomínalo dokonalé spojenie rovnocenných osobností, ako po tom pochopiteľne túžila Božena Němcová.

Viacerí zaznamenali, že Kráľ so svojou povahou nebol najohľaduplnejší manžel, ale jeho manželstvo zrejme fungovalo. Kráľ sa o svoju rodinu obetavo staral a trápil sa, keď nemohol napríklad dobre zabezpečiť svoje štyri deti.

Vlastne Janko Kráľ priniesol pre rodinu obeť najvyššiu. Poctivo sa snažil zarobiť pre rodinu peniaze, zabezpečiť jej živobytie. Zarábal si ako nižší štátny úradník, ktorého prekladali kadekde, a on išiel vždy tam, kde mu núkali viac peňazí, aby rodine doprial lepší život.

Robil nudnú úradnícku prácu, ale Kráľov životopisec Rudo Brtáň píše, že bol prekvapivo „pedantným úradníkom“. Dokonca sa časom podpisoval nemecky a neskôr aj po maďarsky ako Král János, len aby o svoju prácu neprišiel.

Z Novohradu, kde sa cítil úplne izolovaný, sa pýtal na slovenské územia. Chvíľu bol v Kláštore pod Znievom, potom v Čadci a skončil v Zlatých Moravciach.

Päťdesiate roky, časy Bachovho absolutizmu boli ťažké. „Aj ostatní štúrovci zapadli na chlebovej postati, nemohli sa prejavovať národne a ani nemali možnosť rozviť sa literárne,“ píše Brtáň a dodáva, že „všade bola mĺkvota“.

Na chvíľu opäť mladícky vzplanul a napísal aj nové básne. Zdieľať

Lenže potom sa na chvíľu opäť dalo nadýchnuť.

Prišiel začiatok šesťdesiatych rokov, chystalo sa memorandové zhromaždenie a Janko Kráľ akoby sa opäť prebral k životu. Nechýbal v Martine, hoci tam nerečnil, a navrhoval aj praktické kroky ako založenie politických novín a kultúrnych spolkov.

Na chvíľu opäť mladícky vzplanul a napísal aj nové básne.

Lenže opraty v národnom živote preberala iná generácia, ktorá sa už na Janka Kráľa pozerala ako na básnika utrápeného ťažkým životom, navyše divného a komplikovaného.

Kráľ navyše žil od roku 1862 v Zlatých Moravciach, ďaleko od Martina, rodiaceho sa kultúrneho centra.

Presťahoval sa do Moraviec kvôli vyššiemu zárobku, no hoci bol vzorným úradníkom, napokon ho zo služby prepustili s malou penziou.

Dorobil si v roku 1863 advokátske skúšky a privyrábal si ako advokát, najmä chudobných. A trápil sa s tým, že svojim trom synom nemôže dopriať dobré podmienky na štúdium (dvaja študovali právo, jeden teológiu).

Už nemohol básniť, a tak len živoril. Zapadol v cudzom svete, stratil sa z očí, píše jeho životopisec.

Poniektorí si mysleli (najmä jeho obdivovatelia z Čiech a Moravy), že už dávno nežije.

V Zlatých Moravciach žil izolovane, tu nebolo ani dobrej slovenskej spoločnosti, dokonca ani evanjelický cirkevný zbor v meste nebol. Kráľ chodieval do kasína, počúval cigánsku hudbu a tuho fajčil. Rezervovaný, mlčanlivý, skôr nepriateľský. Pasiu mal vraj v pestovaní dýň.

Janko Kráľ vraj zväčša mlčal, konverzáciu v domácom salóne prenechal dcére a manželke.Zdieľať

V lete 1873 Janka Kráľa ako známeho básnika v Zlatých Moravciach navštívil český historik Josef Ladislav Píč. Vo svojej cestopisnej spomienke písal, že päťdesiatjedenročný Janko Kráľ robil dojem šesťdesiatnika s vyšedivenými fúzami, červeným nosom, vysokej statnej postavy. Utkvel mu v pamäti aj čibuk (druh fajky), z ktorého „vypouštěl notné kotouče dýmu“.

Janko Kráľ vraj zväčša mlčal, konverzáciu v domácom salóne prenechal dcére a manželke. Až neskôr osamote, keď boli v záhrade, sa dôverne porozprávali.

Istý čas sa špekulovalo, že Janko Kráľ spáchal samovraždu. Keďže jeho hrob bol neznámy, vzniklo podozrenie, že ho pochovali dakde pri plote ako samovraha. Pri jeho ťažkej povahe by to bolo aj pochopiteľné. Ale nie je to dôveryhodná verzia.

Janko Kráľ ochorel na týfus a po pár dňoch chorobe podľahol. Mal 54 rokov.

Alexander Matuška pripomína, že básnik má vo svojom slovníku aj Boha. „Šiel a neuchopil definitívne, lebo sa dal cestou-necestou, v mene božom, ale s nepremoženým peklom v duši, s vyprosievaným požehnaním, ale i s kainovským znamením.“

Janko Kráľ podľa neho vedel o „božej reťazi svetla“, no nebolo mu dané pevne sa jej chytiť. „A zo vzdoru paktoval občas s diablom.“

Ale ešte niečo Kráľov obdivovateľ zaregistroval: „Videl, že človek je slaboch a zlostník, nepreklial ho však a nezatratil, lebo videl jeho slzy.“