Keď pred niekoľkými mesiacmi dorazila inflácia do peňaženiek spotrebiteľov, ich prvotným impulzom bolo obrátiť sa na volených politikov: Prosím, robte s tými rastúcimi cenami niečo! Opozícia i koalícia začali hovoriť o protiinflačnom balíčku, ktorý by pomohol s platením účtov predovšetkým tým najzraniteľnejším.
No inflácia je predovšetkým monetárny fenomén a monetárnu politiku nemajú na starosti volení politici, ale od nich (teoreticky) nezávislá centrálna banka. V prípade eurozóny Európska centrálna banka (ECB).
Táto inštitúcia, vedená Francúzskou Christine Lagardeovou, očividne vo svojej základnej misii udržiavania stability cien v eurozóne zlyhala. Jej strednodobým cieľom totiž bolo, aby inflácia nepresiahla 2 percentá, no namiesto toho tento rok eurozóna zažíva skoro 9-percentný rast cien (na Slovensku dokonca cez 13 percent).
Kritici už dlhšie vyzývajú, aby ECB pristúpila k postupnému zvyšovaniu úrokových sadzieb, čo by malo infláciu pribrzdiť. Tým viac, že napríklad americká centrálna banka FED pristúpila k zvyšovaniu úrokových sadzieb už na jar.
Dnes sme sa dočkali. Po prvýkrát od roku 2011 Európska centrálna banka úroky dvíha namiesto toho, aby ich znižovala. Základnú úrokovú sadzbu ECB zvyšuje z nuly na 0,5 percenta.
Je to dokonca viac, ako sa očakávalo. Pôvodne sa totiž hovorilo o raste len 0,25 percenta.
Do konca roka by ECB mala pristúpiť k zvyšovaniu úrokových sadzieb ešte dvakrát, najbližšie v septembri, zrejme znovu o 0,5 percenta. Analytik Slovenskej sporiteľne Matej Horňák predpokladá, že ku koncu budúceho roka by sa úrokové sadzby ECB mali pohybovať niekde medzi 1,75 až 2 percentami.
Lenže pozor! Vyššie úroky neprinesú len spomalenie inflácie a radosť sporiteľom, ale tiež riziko spomalenia hospodárskeho rastu až recesie. Úvery pre firmy budú menej dostupné, domácnosti budú platiť viac za hypotéky, štáty budú musieť vynakladať viac na správu svojho dlhu... To všetko môže centrálnych bankárov opäť viesť k tomu, aby úroky znižovali. Preto sa úrokové sadzby zvyšujú len postupne, aby sa im hospodárstvo ľahšie prispôsobilo.
Dnešné rozhodnutie Európskej centrálnej banky je však viac ako len o niekoľkých číslach. Za tými sa vždy skrýva nejaký príbeh.
Kritici obviňujú Európsku centrálnu banku, že boj s rastúcou infláciou zanedbala, lebo za väčšiu prioritu pokladala držanie nad vodou vysoko zadlžených štátov eurozóny ako Taliansko cez nákupy ich dlhopisov. Tam práve prebieha vládna kríza. Taliansky premiér (a bývalý šéf ECB) Mario Draghi rezignoval – ako technokrat na čele „vlády národnej jednoty“ mal uskutočniť reformy, ktoré by pomohli rozhýbať notoricky stagnujúcu taliansku ekonomiku. Namiesto toho ho potopili koaličné strany, ktoré vlastné úzkoprsé záujmy nadraďovali nad záujem krajiny.
Taliansky verejný dlh zodpovedá jedenapolnásobku celej talianskej ekonomiky. Keď dnes Európska centrálna banka ohlásila zvýšenie úrokových sadzieb, zároveň oznámila schválenie akéhosi „nástroja na ochranu transmisie menovej politiky“ (TPI), čo má byť v podstate program nákupu dlhopisov, ktorý podľa ECB „môže byť aktivovaný na potlačenie neopodstatneného, nesystematického vývoja na trhu“. O jeho veľkosti a podmienkach použitia sa Christine Lagardeová na tlačovke vyjadrovala len vágne.
Čiže dnešné rozhodnutie ECB by sa dalo charakterizovať v duchu známeho: „aby bol aj nemecký monetárny jastrab sýty, aj talianska koza celá“. Jastraby dostali väčšie zvýšenie úrokových sadzieb, než s akým sa vopred rátalo, a zadlžené členské štáty eurozóny môžu byť v prípade potreby naďalej financované nákupmi dlhopisov Európskou centrálnou bankou.
Z diaľky by sa mohlo zdať, že ECB chce jednou rukou infláciu v eurozóne brzdiť, kým druhou rukou k nej bude naďalej prispievať.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.