Smrť Alžbety II. Niečo ako znamenie doby

Bolo to kedysi začiatkom deväťdesiatych rokov. Sprievodkyňa nám ukazovala pamätihodnosti Londýna. No zrazu našu pozornosť upútala hlučná skupinka.

V centre mesta postávali a pokrikovali ľudia s transparentmi v rukách. Volalo sa na nich po konci monarchie, písalo sa o F..cking Queen a vzývala sa republika.

Britskí policajti ich pozorne strážili či skôr ochraňovali pred ostatnými ľuďmi, ktorí na nich pozerali s opovrhnutím.

My obyvatelia čerstvo postkomunistickej krajiny sme nevedeli od tej partičky odtrhnúť oči. Zdali sa nám smiešni. Nám sa totiž po všetkých tých skúsenostiach s komunistami monarchia javila celkom inak.

Naša sprievodkyňa, trochu uletená Angličanka s krikľavo červenými vlasmi, ktorá prežila mladosť v šesťdesiatych rokoch, nám hrdo prezradila, že čoskoro bude po monarchii, že tú už v Británii nikto nechce, že sú to všetko zdegenerovaní ľudia. Ale že konečne tá rozmaznaná rodina začala aspoň platiť dane.

Zasrandovala, že keď prídeme do Londýna nabudúce, bude už z Buckinghamského paláca múzeum. A tá pani už bude v domove pre seniorov.

Dnes sa pani Truss za svoje vtedajšie slová hanbí a monarchiu by už nerušila. Zdieľať

Bolo to približne v tom čase, keď mladá aktivistka menom Liz Truss vyzývala na zrušenie monarchie a rozčuľovala sa, že hlavou Británie môžu byť len členovia jednej rodiny.

Dnes sa pani Truss za svoje vtedajšie slová hanbí a monarchiu by už nerušila. Bola poslednou premiérkou, ktorú ešte stihla vymenovať Alžbeta II.

Vo štvrtok večer pozerám televízne správy a reportéri sa pýtajú ľudí, ktorí sa schádzajú pred Buckinghamským palácom, prečo prišli. Ešte ani nebola vydaná správa o úmrtí kráľovnej.

Mladá žena, vlastne ešte dievča, hovorí, že dúfa, že sa kráľovná uzdraví, že bude žiť ešte dlho, že si nevie predstaviť, že by umrela.

A potom neskôr, už je tá správa vonku, ľudia prichádzajú pred palác, mlčia, utierajú si slzy, úctivo stoja, rozmýšľajú, smútia.

V deväťdesiatych rokoch sa všetko javilo inak.

Fukuyama označoval koniec dejín a definitívne víťazstvo liberálnej demokracie. Už nás čakali len samé úžasné časy.

Kráľovská rodina bola v tých dobrých časoch len čosi ako nepotrebné haraburdie, ktoré navyše má dosť problémov samo so sebou. Niečo, čo už dobre slúži len bulváru. Rodina, ktorá nezvláda riešiť ani vlastné problémy, nieto ešte viesť krajinu.

Ale inak sa to celé vyvinulo. V monarchii a kráľovskej rodine je tradícia, ktorá má svoju silu. Najmä v ťažkých časoch.

Smrť Alžbety II. v tomto čase je v niečom symbolická.Zdieľať

Dnes je všetko rozkývané a neisté.

Načala to pandémia, máme veľkú vojnu v Európe, dražejú energie, upadá politická kultúra, vlády v mnohých demokratických krajinách nedokážu normálne fungovať a strácajú dôveru ľudí.

Akoby sa rozpadali všetky istoty a budúcnosť je príliš nepredvídateľná.

Smrť Alžbety II. v tomto čase je v niečom symbolická. Niečo ako znamenie doby, ktoré ešte nevieme dobre prečítať.

Nie je to koniec dejín, ale tušíme, že je to koniec jednej epochy.