Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, v Rusku, podobne ako v ďalších štátoch v Európe, prevládlo nadšenie. Napadnutie Srbska Rakúsko-Uhorskom prišlo Petrohradu vlastne vhod, pretože zámery posilniť impérium na Balkáne a dostať sa až k úžinám medzi Čiernym a Stredozemným morom boli dávnejšieho dáta, minimálne od krymskej vojny v polovici 19. storočia.

Atmosféra v spoločnosti bola vojnovému konfliktu naklonená. Medzi narukovanými ruskými vojakmi sa ohýbalo heslo Za vieru, za cára, za vlasť. Keď sa naň pozrieme analytickejšie, vidíme, že Rusi sa cítili ako nositelia pravej, pravoslávnej viery, režimu so silným vládcom, mali byť bojovníkmi, ktorí vedia oceniť, čo je domovina.

Nadšenie v ruskej armáde vytrvalo dosť dlho, lebo sa jej darilo. Postupovala vpred, dokonca sa objavila na území východného Slovenska. Až po roku bojov, keď sa počet mŕtvych a ranených priblížil k trom miliónom a armáda začala strácať dobyté pozície, sa vkradla medzi vojakov skepsa, či Nemecko vôbec možno poraziť. No i tak to vyzeralo s morálkou stále celkom nádejne.

Kolektív ruských historikov okolo Andreja Zubova si to potvrdzuje analýzou korešpondencie vojakov s príbuznými v zázemí. Na začiatku roka 1916 len dve percentá listov napísali v zúfalom rozpoložení, ostatné boli plné elánu alebo neutrálne. No nemalo to ostať tak. Príčinou zmeny bola ofenzíva odporcov vojny zvnútra štátu, kde sa začali šíriť nepokoje a pochybnosti, či štát na čele s cárom dokáže vyhrať vojnu, a politicky cielená propaganda robotníkmi a vojakmi.

Boli to dve strany jednej mince. Vojna nastolila otázku, či je cár Mikuláš II. dostatočne schopný ako najvyšší predstaviteľ štátu a či nevedie tajné rokovania s nepriateľmi o uzavretí separátneho mieru. Socialisti zas v časoch nedostatku spôsobenom vojnou pretláčali tému, aké štátne usporiadanie je pre Rusko vhodné, či nedozrel čas na revolučnú zmenu – nech padne cár, systém, nech nastane mier a vláda ľudu. Medzi obyčajnými roľníkmi v ruskej armáde sa to počúvalo dobre.

V Rusku vypukli vo fabrikách masové stávky, vojaci z armády čoraz viac dezertovali. V rokoch 1915 a 1916 zaznamenali úrady 1,5 milióna dezertérov. Iní sa zas nechali zajímať, hoci podmienky v zajateckých táboroch boli ťažké. Do konca vojny v roku 1918 mali Rusi v štatistikách najviac zajatých zo všetkých bojujúcich štátov. Bolo ich až 2,4 milióna.

Vojaci hýbu dejinami v Rusku

V roku 1917 už beží medzi vojakmi tvrdá propaganda najradikálnejších socialistov – boľševikov. Mohli si to dovoliť, lebo peniaze dostali z Nemecka. V Berlíne sa rozhodli využiť služby Alexandra Helphanda z Odesy, nazývaného v boľševickej strane Parvusom, a pririekli mu tajný post poradcu nemeckej vlády pre otázku revolucionalizovania Ruska. Cieľom bolo podnietiť nepokoje v Rusku a vyradiť túto dohodovú veľmoc z vojny, aby sa Nemecko mohlo sústrediť na západný front.

Parvus tajne prináša do Ruska peniaze a vodcu boľševickej revolúcie Lenina. Boľševici za pomoci nemeckých peňazí rozvíjajú stranícku tlač a distribuujú ju hlavne medzi vojakmi. Kým na začiatku roka 1917 nevydávali v Rusku žiadne tlačoviny, v júni bol celkový náklad boľševických novín 320-tisíc. To už bol cár zosadený a od marca mala v rukách moc dočasná vláda.

Mikuláš II. sa neudržal aj preto, že sa mu rozsypala armáda. Nastala v nej anarchia, nespokojní vojaci zabíjali veliteľov, dezertovali, utekali domov. Práve vojaci, čo sa postavili proti vláde v Petrohrade, mali najväčšiu zásluhu na revolúcii vo februári 1917.

Popri rozšírenom odpore k službe v zbrani zabrala boľševická či podobná propaganda sľubujúca mier. Vojakov, obyčajných roľníkov hnala domov tiež túžba byť pri rozdeľovaní pôdy, ktoré sa pod novou vládou chystalo. Demoralizovanie bolo medzi nimi také vysoké, že cestou domov lúpili, znásilňovali a vraždili civilné obyvateľstvo.

Demonštrácia vo februári 1917. Zdroj: wikimedia.org

V dočasnej vláde – volala sa tak preto, že mala pôsobiť len do parlamentných volieb plánovaných na jeseň 1917 – napokon pochopili, že v čase pokračujúcej svetovej vojny musia vzkriesiť v armáde vlasteneckého ducha. Nová rozpačitá ofenzíva proti Nemecku však nepriniesla výsledok, väčšina vojakov sa rozutekala a oduševnene bojovať až na smrť vidíme len v niektorých jednotkách.

Boli to zas vojaci, čo sa stali hlavnými aktérmi ďalšej revolúcie na začiatku novembra 1917. V ruskom kalendári bol vtedy ešte október, a tak ju neskôr nazvali veľkou a októbrovou. Tu už hrali dôležitú úlohu boľševici na čele s Leninom a Trockým. Boľševikom sa v prvej polovici roka 1918 podarilo upevniť si moc a odstaviť ostatných partnerov z októbrovej revolúcie. Boli však úplne v područí Nemecka, ktorému sa podarilo splniť cieľ a vyradiť Rusko z vojny. Lenin podpísal v marci 1918 separátny mier aj za tú cenu, že Rusko stratilo na západe rozsiahle územia s tretinou pôvodného počtu obyvateľov.

Závislosť Lenina od berlínskeho cisára pretrvávala až do konca prvej svetovej vojny. V ruských mestách boli rozmiestnení nemeckí vojaci kontrolujúci situáciu, len v Moskve sa ich nachádzalo 50-tisíc. Boľševikom prituhlo v júni 1918 po atentáte na nemeckého veľvyslanca v Moskve, hoci v tom nemali prsty. Vystrašený Lenin s ďalšími členmi vlády dobehol na nemecké veľvyslanectvo a ospravedlňoval sa. Nemci ho ponechali vo funkcii, lebo to stále bolo v ich záujme.

Po podpise kapitulácie Ústredných mocností nenastal v Rusku mier, nasledovala krvavá občianska vojna medzi boľševikmi a ich odporcami. Červení i bieli sa snažili získať si ruských vojakov na svoju stranu. Hoci medzi červenoarmejcami bolo nemálo zapálených ľudí veriacich v naplnenie sna o sociálnej rovnosti, mnohí bojovali z donútenia alebo z vypočítavosti. V tábore bielych bolo viery v obnovu silného Ruska viac, no predsa nedokázali presvedčiť dostatočné množstvo obyvateľov, aby bojovali. Ľudia už konečne chceli mať od vojny pokoj.

V závere občianskej vojny, keď sa víťazstvo definitívne preklápalo na stranu červených, hustli popravy nepriateľských vojakov. Napríklad na Kryme bolo pod spoluvedením Bélu Kuna, ktorého maďarské boľševické vojská sa predtým objavili na Slovensku, zabitých v rokoch 1920 až 1921 vyše 50-tisíc osôb. Išlo o vojakov, čo sa stavali na odpor Červenej armáde, ale s vidinou sľúbenej záchrany života sa vzdali. Nepomohlo im to.

Mrhať životmi? Nič nové

Nová svetová vojna sa začala 1. septembra 1939. Nemecko napadlo Poľsko zo západu a o dva týždne podľa predchádzajúcej tajnej dohody Sovietsky zväz z východu. Stalin zdôvodňoval pohyb tým, že Poľsko sa zrútilo. Armáde vydal rozkaz prejsť do útoku za „oslobodenie západnej Ukrajiny a západného Bieloruska od poľskej fašistickej okupácie“.

Vojaci oboch armád dokonca spolupracovali na porazení Poľska. Keď Ľvov odolával nemeckým útokom zo západu, pribehla na pomoc Červená armáda východu a mesto po dvoch dňoch kapitulovalo. Sovieti a Nemci sa stretli na staronovej spoločnej hranici ako spojenci. Trvalo to však len necelé dva roky, potom rozpínajúce sa Nemecko napadlo aj rozpínajúci sa Sovietsky zväz.

Ešte predtým Sovietsky zväz zaútočil na Fínsko. Po zimnej vojne na prelome rokov 1939 a 1940 síce Fínsko prišlo o významnú časť územia, ale bojovalo a nekapitulovalo. Červená armáda oslabená po nedávnych Stalinových čistkách nedokázala zvíťaziť, stratila 150-tisíc mužov, čo bolo desaťkrát viac ako Fínsko. Jednou z hlavných príčin bolo nízke odhodlanie a ochota vojakov bojovať. Po neúspechoch nastúpili vojenské tribunály a popravy veliteľov. Fíni dokázali spomedzi zajatých sovietskych vojakov dokonca sformovať jednotky ochotné bojovať proti Stalinovi.

Keď Nemecko v roku 1941 zaútočilo na Sovietsky zväz, v armádnych stavoch malo miernu početnú prevahu, no vo vojenskej technike bol na tom lepšie protivník. Ako wehrmacht rýchlo postupoval na východ, Stalinovi sa opäť ukázalo, že kvalita vojska bola vyššia na strane nepriateľa. Nešlo len o velenie a profesionálne skúsenosti, ale opäť aj o ochotu bojovať. Bola nízka.

V roku 1941 takmer polovica sovietskych vojakov skončila na strane nepriateľa. Ako píše tím historikov okolo Zubova, z 11,3 milióna vojakov skončilo 3,8 milióna v zajatí a 1,2 milióna dezertovalo a usadilo sa na okupovaných územiach. Preto nie div, že v Červenej armáde nastúpili represie, a to ešte tvrdšie ako pri zimnej vojne.

Len za necelé štyri mesiace od začiatku invázie zastrelili oddiely vojenskej polície 10-tisíc mužov, lebo sa „odlúčili od jednotiek“. Lepšie na tom neboli ani velitelia. Povestný bol generál Georgij Žukov, ktorý nechal popravovať svojich veliteľov pred nastúpeným vojskom. Do konca vojny v roku 1945 na základe verdiktov vojenských tribunálov zastrelili takmer 300-tisíc vlastných vojakov.

Znakom vojny zo strany Sovietskeho zväzu sa stalo mrhanie ľudskými životmi. Neďaleko obliehaného Leningradu (dnes opäť Petrohrad) jeden z veliteľov bezhlavo posielal jednotky do močiarov proti Nemcom pri bezvýznamnej železničnej zastávke. Na prelome rokov 1941 a 1942 tam zahynulo 60-tisíc sovietskych vojakov. Nemci bránili polohu s 2-tisíc vojakmi. Jeden z nemeckých guľometníkov zošalel z toho, že musel zabiť toľko ľudí. Ruskí historici porovnávajú, že straty tu boli väčšie ako v celej napoleonskej bitke pri Borodine v roku 1812.

Čo znamená bojovať za vlasť

Vojak Červenej armády vedel, že ak sa vzdá nepriateľovi, porušuje rozkazy a škodí svojim najbližším. Necelý mesiac po napadnutí Nemeckom vydal Stalin rozkaz, podľa ktorého vojakov, čo sa vzdajú, treba všetkými dostupnými prostriedkami zlikvidovať a ich rodinám sa majú odobrať štátne dávky.

Napriek tomu sa v rokoch 1941 až 1945 vzdalo 5,8 milióna sovietskych vojakov. A nič dobré ich nečakalo ani na opačnej strane. Hitler považoval Slovanov za podradnú rasu, mali byť odsúdení na otrockú prácu alebo na smrť. Preto nie div, že zajatie neprežilo 3,3 milióna vojakov, teda 60 percent.

Iným spôsobom, ako sa vyhnúť službe v Červenej armáde, bolo prejsť k nepriateľovi so zbraňou v ruke. Poskytnutie takejto možnosti si u Hitlera vydobyli jeho oponenti. Tak učinilo počas vzájomnej vojny viac ako 1,1 milióna občanov Sovietskeho zväzu. Inými slovami to znamená, že každý 17. vojak wehrmachtu pochádzal z nepriateľského Sovietskeho zväzu. Keď to rozoberieme štatisticky, najviac z nich tvorili Rusi (400-tisíc) a Ukrajinci (250-tisíc).

Čo viedlo týchto ľudí pridať sa na stranu nepriateľa? Ruskí historici okolo Zubova uvádzajú niekoľko príčin. Prvá je, že v boľševickom Sovietskom zväze ich učili prežiť za akýchkoľvek podmienok a toto bolo tiež prežitie. Iní považovali Stalina za väčšie zlo ako Hitlera. Ďalších prinútili okolnosti alebo dúfali, že pri vojenskom strete predsa prebehnú k svojim.

Asi najdôležitejší bude zovšeobecňujúci postreh. Neuveriteľný rozmach spolupráce s nepriateľom je jasným dôkazom toho, v akom mravnom prostredí boli ľudia nútení žiť za boľševického režimu. Naplnilo sa porekadlo Nepriateľ môjho nepriateľa je môj spojenec. Hitler prišiel bojovať so Stalinom a s komunizmom, to videli mnohí na prvý pohľad. Až neskôr pochopili, že ide iba o číry nemecký expanzionizmus.

Odhodlanie sovietskych vojakov poraziť Hitlera priamo až v Berlíne rástlo otočením situácie na bojiskách a objavovaním zverstiev po nacistoch. No určite rýchlo opustilo tých, čo sa po skončení vojny mali vrátiť domov. Spojenci na základe dohôd odovzdali v roku 1945 Sovietskemu zväzu dva milióny jeho občanov, zajatcov, nútene pracujúcich alebo tých, ktorí na územia ovládané Nemeckom ušli. Niektorí radšej spáchali samovraždu, ako by sa vrátili. Spojencom bolo zrejmé, kam budú repatrianti smerovať, Moskva ich potrebovala ako pracovnú silu do gulagu.

Zarážajúce je porovnanie s prvou svetovou vojnou, kde tiež bojovali Nemci a Rusi proti sebe. Historik Nikolaj Tolstoj uvádza, že v čase prvého globálneho konfliktu zajali Ústredné mocnosti 2,4 milióna Rusov, z ktorých zomreli v zajateckých táboroch 3 percentá. Napriek tomu odtiaľ utekali. Bolo ich zhruba 260-tisíc a po návrate sa ihneď vracali späť do ruskej armády. K Nemcom so zbraňou v ruke prebehli len dve tisícky Ukrajincov.

Iste, nadšenie bojovať za Rusko rokmi vojny ubúdalo, ale osteň bojovnosti tu predsa bol. V roku 1917 sa otočil proti vlastnému cárovi a potom aj vláde, ktorá nastúpila po páde Mikuláša II. A vojaci sa vyvŕšili na svojich veliteľoch, potom aj na civilných spoluobčanoch. Morálny úpadok prináša každý masový a dlhšie trvajúci vojenský konflikt.

Ako sme spomenuli, v druhom globálnom konflikte viac ako milión obyvateľov Sovietskeho zväzu skončil v nepriateľskej armáde. Možno ich k tomu priviedlo aj utrpenie v nemeckých zajateckých táboroch, ktoré nedokázali znášať. No hlavná príčina je oveľa hlbšia. Tkvie v tom, čo pokladali za svoju vlasť. K nej patril aj režim, ktorý v nej panoval. Ochota bojovať s nepriateľom a nechuť vrátiť sa domov opäť súvisela s tým, kto vládne štátu.

Na rozdiel od prvej svetovej vojny už mnohým nič nehovoril ani pojem vlasť, domovina. Demoralizovanie nesúviselo len s vojnou, ale aj s tým, čo jej predchádzalo. Alebo inými slovami spájalo sa s predstaviteľmi režimu, ktorí predtým viedli vnútornú a ešte dlhšiu vojnu proti vlastným občanom.

Táto úvaha nám pomáha pochopiť, čo sa dnes deje na Ukrajine a v Rusku. Keď porovnávame prístup občanov k službe v ozbrojených silách, nachádzame výrazné rozdiely. Ochota bojovať za svoju vlasť sa v týchto končinách odvíja do veľkej miery od režimu, ktorý v štáte vládne. V tomto nachádzame kus zdôvodnenia, čo si tam ľudia predstavujú pod pojmom vlasť.