Osobne tvrdím, že mám oveľa viac empatie k obyčajným Rusom ako k českým fanúšikom Ruska. Po prvé, fandiť svojej krajine vo vojne (akokoľvek nespravodlivej) je oveľa menej zvrátené ako fandiť z pozície malého štátu imperiálnej veľmoci, ktorá sa práve snaží obsadiť menší štát nevyberanými prostriedkami.

Možno to má zmysel z pozície Číňana, ktorý si brúsi zuby na Taiwan, alebo dokonca Maďara, ktorý dodnes volá po Košiciach a Kolozsvári a na každý bazmeg lepí nálepku Veľkého Maďarska, ale pre Čecha (o Slovákovi ani nehovoriac) to zmysel nemá.

Po druhé, české dejiny robia z tejto už aj tak zvrátenej konštelácie niečo neuveriteľne nechutné.

Na druhej strane, ruské deti už s materským mliekom pijú taký koktail ruského imperializmu a príslušnej pompéznosti, že dostať sa z neho si vyžaduje takmer nadľudské schopnosti. To sa navyše prejavuje aj v ruskej opozícii, ktorá síce nemá rada Putina, ale buď nechce dopadnúť ako Gorbačov v prezidentských voľbách v roku 1996 s 0,5 percenta hlasov (a Gorbi mal veľmi ďaleko od nejakého antiimperialistického postoja, len nebol dosť násilný; do smrti ľutoval rozpad ZSSR a snažil sa to Rusom vysvetliť – neúspešne), alebo aj pre jej členov osobne je jednoducho strašne ťažké zrieknuť sa vlastnej armády a nadvlády (minimálne) nad Krymom. Nešťastný prípad televízie Dožď je toho dôkazom.

My nič, my muzikanti!

Určite si spomínate na Peskova, ktorý povedal, že Rusko nikdy na nikoho nezaútočilo a prečo by teda malo útočiť na Ukrajinu. Iste, je to smiešne tvrdenie, ale Dmitrij Peskov je tiež len produktom ruského vzdelávacieho systému (hoci vyrastal v Pakistane), ktorý vždy učil a učí presne toto – bez ohľadu na to, či je práve pri moci cár, boľševik, Jeľcin alebo Putin.

V skratke – Rusko nikdy nikomu neublížilo, vždy bolo obklopené výlučne nepriateľmi a bolo jedinou ríšou, ktorá sa rozširovala mierovou cestou. V Putinovom Rusku, ktoré sa pýši najmä svojím multikulturalizmom, môžete stále počuť niečo ako „milovaný domov viac ako 190 národov a etnických skupín, ktoré spolu žijú v mieri a harmónii už stovky rokov, bez ohľadu na farbu pleti alebo náboženstvo“.

Aj preto môžu ľudia ako Girkin (monarchisti, ktorí ideologicky nenávidia boľševikov) súčasne považovať Stalina za veľkú osobnosť – veď úspešne udržal ríšu a rozšíril ju! To je hlavné meradlo úspechu.

„Naši predkovia boli za Stalina prenasledovaní,“ zhodujú sa Girkin a Šojgu. Obaja sú potomkami bielogvardejcov, obaja by určite radšej bojovali za cára (Šojgu miluje Ungerna von Sternberga a ako malý chlapec bol takmer vystrelený na mesiac, keď o ňom naivne napísal slohovú prácu na tému Môj vzor, pretože mu ju indoktrinovali jeho bieli starí rodičia počas prázdnin v Luhansku), ale popri Stalinových „významných úspechoch v oblasti geopolitiky“ je to vlastne druhoradé, ak nie zanedbateľné.

Keď mal Putin neobmedzenú moc – a tú má prinajmenšom od roku 2012 –, začal uvažovať o skutočnej „kráľovskej korune“. A v Rusku je len jeden spôsob, ako to dosiahnuť. Nikto si už nebude pamätať, že za vašej vlády sa zvýšil HDP a viac Rusov mohlo tráviť dovolenku v Turecku. O dvadsať rokov si na to nikto z tých nevďačných ľudí nespomenie. A za sto rokov už vôbec nie. Existuje len jeden spôsob, ako byť oslavovaný navždy, aj keď ste inak priviedli celú krajinu do záhuby a zabili polovicu obyvateľstva.

Môj odhad, či sa s tým dá niečo urobiť, je pesimistický. Po prvé, veľa ľudí žije v akomsi prelude roku 1945, keď bolo Nemecko pod nútenou správou, ktorá následne zmenila každý detail tamojšieho spoločenského života. Realita roku 2022 je taká, že spojenci sa dohadujú, aké zbrane ešte môžu poskytnúť Ukrajine, aby nedostrelili do Ruska. Rusko dobyté a dané pod nútenú správu nebude.

Prevažná väčšina vojen sa neskončila ako druhá svetová vojna. Vlastníctvo jadrových zbraní, ktorých sa Rusko za žiadnu cenu nevzdá, ani keby tam začala vládnuť Dobrá víla, túto možnosť úplne znemožňuje. Nikto na Západe nemá ani len takúto ambíciu.

Bez šance na zmenu

Po druhé, aj keby sa učebné osnovy trochu zmenili, ťažko môžete vykoreniť spôsob myslenia, ktorý sa odovzdáva z generácie na generáciu už stovky rokov. Aj keď si to rôzni totalitári a fanúšikovia integračných programov myslia, dospelých je takmer nemožné prevychovať a oni majú hlavný vplyv na svoje deti.

V Maďarsku bol Trianon štyridsať rokov tabu, a predsa dodnes každé malé dieťa vie, že koho Trianon nebolí, nie je Maďar. Dokonca aj liberáli dnes rozprávajú o „úspechoch“ občianskej výchovy detí z islamisticky zmýšľajúcich rodín vo Francúzsku.

Myslím, že sa musíme zmieriť s tým, že tento uzol expanzionizmu nás bude stále sprevádzať, a aj po prípadnom skončení vojny a zlepšení vzťahov bude treba a) zostať v strehu a budovať svoju obranu, čo je inak hlavnou funkciou štátu, b) nikdy nebyť na nich v ničom závislí, alebo pokojne v obmedzenej miere, ale len tak, aby vždy bola náhrada, c) vyhýbať sa zmluvám alebo počítať s tým, že ich vždy porušia. A, samozrejme, zabezpečiť Ukrajinu, či už nejakým záväzkom v zmysle, že ju NATO bude brániť v prípade ďalšieho útoku, alebo členstvom v NATO, alebo jadrovým arzenálom (hoci by s jeho použitím možno muselo NATO súhlasiť).

To sú jediné veci, ktoré na Rusko fungujú. Odstrašenie. Rusku by nikdy neprišlo na um napadnúť Uzbekistan alebo Kazachstan, ani keby tam Rusom trhali nožičky, pretože ich chráni Čína.

(sul)

Pôvodný text: Prokletí ruského impéria. Uverejnené v spolupráci s Konzervatívnymi novinami.