Je večer. V Poprade sa do dodávok ukladajú posledné vrecia s oblečením. O polnoci autá vyrážajú, smer Ukrajina. Čaká nás viac ako 20 hodín trvajúca cesta do Charkova. Prestávky sú krátke, do mesta musíme prísť skôr, ako o jedenástej večer začne platiť zákaz vychádzania.

Od začiatku vojny túto cestu pracovníci Spišskej katolíckej charity absolvujú pravidelne. Na hranici máme šťastie a vôbec nečakáme. Colníčka na ukrajinskej strane spíše všetko, čo vezieme, chvíľu sa zdržíme a ideme ďalej.

Po prekonaní Karpát nás čakajú už iba nekonečné ukrajinské pláne. Do Charkova prichádzame v noci. Je úplná tma, elektrina sa na verejné osvetlenie či reklamy zbytočne nemíňa. Prichádzame do sídla charity v Charkove a stretávame jej miestneho šéfa otca Wojciecha. Energetický Poliak nás veselo privíta.

Z 1,5 milióna pôvodných obyvateľov Charkova bolo asi päťtisíc katolíkov. Teraz je ich ešte výrazne menej a pre masívny odliv obyvateľstva sa otcovi Wojciechovi rozpadol tím. Ako však hovorí, podarilo sa mu ho vybudovať nanovo, dnes počíta s desiatkami dobrovoľníkov, pričom mnohí z nich nie sú katolíci.

Pred sídlom charity v Charkove každý deň stoja rady ľudí, ktorí sa chcú zaregistrovať, aby mohli prijímať pomoc. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Jeho charita má na starosti najzasiahnutejšie regióny Ukrajiny a práce je teda veľa. Najviac aktivít majú v samotnom Charkove, podľa slov otca Wojciecha každý deň pomôžu okolo šesťtisíc ľuďom. Predovšetkým rozdávajú humanitárnu pomoc, ale organizujú aj rôzne aktivity pre dospelých či pre deti, ktoré zažili traumy vojny.

Práve s touto aktivitou zásadným spôsobom pomáha Spišská katolícka charita. „Oslovili nás s tým, že majú veľký problém s deťmi traumatizovanými vojnou, ale nemajú skúsenosti s takýmto typom práce, pretože sa vždy venovali najmä humanitárnej pomoci,“ hovorí pracovník spišskej charity Anton Frič.

„Dostal som sa do kontaktu s anglickým psychológom, ktorý sa takejto práci venoval v iných konfliktných zónach, a zorganizovali sme školenia. Teraz prevádzkujeme programy v Nitre, Užhorode aj v Charkove. Tam máme zamestnaných osem ľudí, ktorí pracujú s deťmi aj s rodičmi,“ dodáva.

Balíčky pre odľahlé regióny

Humanitárnu pomoc môže charkovská charita rozdávať vďaka štedrej pomoci z celej Európy vrátane Slovenska.

Doteraz sme kamiónmi poslali 700 ton, no už nám došli peniaze, a tak už chodíme iba s dodávkami.Zdieľať

Spišská charita posielala kamióny s potravinami, liekmi či oblečením, ako hovorí Frič, spočiatku išlo aj päť kamiónov za mesiac. „Doteraz sme poslali 700 ton, no už nám došli peniaze, a tak už chodíme iba s dodávkami a vozíme najmä generátory, na ktoré máme projektové peniaze,“ vysvetľuje. „Ale dúfam, že sa nám podarí znova získať peniaze a zásielky obnovíme,“ dodáva.

O humanitárnu pomoc je veľký záujem aj v samotnom Charkove. Celkovo je od nej podľa odhadov závislých 18 miliónov Ukrajincov. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Generátory vezieme aj počas tejto cesty. Okrem nich sú v dodávkach vrecia plné zimného oblečenia, lieky, hygienické potreby aj nejaké potraviny. To je však iba časť z pomoci, ktorú spišská charita prináša. Tou najdôležitejšou je práca v teréne.

Charita má kontakty na miestnych z dediniek v blízkosti frontovej línie, ktorí informujú o konkrétnych potrebách ľudí, tie sa potom charitní pracovníci snažia naplniť. Jeden deň takto ideme do dedinky Vysokyj neďaleko Charkova, kam vezieme najmä teplé deky, oblečenie a hygienické potreby.

Ľudia z dedinky Vysokyj pomáhajú vykladať dovezenú pomoc. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Cesta je zasnežená, dedinka leží v údolí, do ktorého vedú iba strmé zľadovatené cesty. Po krátkom blúdení však predsa nájdeme schodnú cestu z betónových platní, po ktorej sa nám podarí dostať dole.

Pomoc tu organizuje Oxana, ktorá sa venuje naplno službe spoluobyvateľom, tí jej zvyknú hovoriť „mamka“. Aj spolu s ďalšími ľuďmi nám pomáhajú vykladať veci z dodávky a neprestajne pritom ďakujú za dovezenú pomoc. Ako hovorí Oxana, „vojna nám život veľmi sťažila, no držíme sa ďalej“. Na rozlúčenie nám ešte naleje limoncello z vlastnej výroby.

„Vojna nám život veľmi sťažila, no držíme sa ďalej,“ hovorí Oxana, ktorá organizuje pomoc v dedinke neďaleko Charkova. Zdieľať

Okrem dovezených produktov sa ďalšia časť pomoci zháňa priamo v Charkove. V skromnom veľkosklade tak nakúpime základné potraviny, z ktorých sa neskôr vytvoria balíčky. Každý obsahuje kilo ryže, pohánky, múky, cestovín, cukru, liter oleja, balíček čaju, kávu, konzervované mäso, sušienky, niekoľko instantných polievok a toaletný papier.

Časť pomoci charitní pracovníci nakupujú priamo na mieste v skromnom veľkosklade. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Postupne spoločne vytvoríme niekoľko stoviek balíčkov a naskladáme ich do dodávky. Nasledujúci deň nás čaká cesta po prifrontových dedinkách, kam sa zvyčajne pomoc takmer nedostane. Ide o obzvlášť nebezpečnú oblasť, do ktorej pravidelne nechodí žiadna humanitárna organizácia. „Iba zopár šialencov ako my,“ hovorí s úsmevom Frič.

„Chodíme tam preto, lebo nikto iný tam nechodí. Všetko funguje vždy na základe komunikácie s miestnymi ľuďmi, charitnými pracovníkmi, vojakmi či policajtmi, ktorí tie oblasti poznajú,“ dodáva.

Chodíme tam preto, lebo nikto iný tam nechodí. Všetko funguje vždy na základe komunikácie s miestnymi ľuďmi.Zdieľať

Pripája sa k nám aj František z Česka, ktorý tiež pravidelne jazdieva na východ Ukrajiny a vozí pomoc ľuďom aj ukrajinským vojakom. Na ceste postupne ubúda áut, s výnimkou vojakov nevidíme takmer nikoho. V určitom bode sa stretávame so starostom jednej z dediniek v blízkosti Lymanu, ktorý nás bude sprevádzať.

Súčasťou našej výpravy je aj Katarína Pajerská, ktorá koordinuje činnosť Spišskej katolíckej charity v Mukačeve na západe Ukrajiny. Od začiatku vojny sa okrem práce s Rómami, čo je jej hlavnou náplňou, venuje aj pomoci vo vojnou zasiahnutých územiach. Niekedy cestuje na východ aj dvakrát do mesiaca vždy podľa toho, aká je potreba.

Teraz je jej plánom vyzdvihnúť z jednej z dediniek paniu pripútanú na lôžko a doviezť ju k jej rodine na západe Slovenska. Prevoz sa nakoniec nepodarí uskutočniť, Katarína však už plánuje ďalší možný termín. Taktiež však rozváža balíčky do obcí položených neďaleko frontovej línie.

V plastových taškách sú základné potraviny, ktoré obyvateľom uľahčia aspoň na nejaký čas život. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Základom je nemyslieť na nebezpečenstvo

Nebojí sa? Už po návrate z cesty po okolí Lymanu hovorí, že tentokrát jej nebolo všetko jedno. „Keď sme išli naozaj blízko frontu a počuli sme z diaľky výbuchy, zamýšľala som sa nad tým, či už nejdeme za hranu, bála som sa,“ priznáva. „Ale potom, keď sa stretnem s tými ľuďmi, vidím ich tváre, mám istotu, že to stojí za to,“ dodáva.

Ako hovorí Frič, „čím viac sa človek zamýšľa nad nebezpečenstvom, tým je menšia pravdepodobnosť, že pôjde“. Základom je preto pri týchto výpravách myslieť na misiu, s ktorou sa do nich pustili, a stále byť niečím zamestnaný.

V dedinkách v bezprostrednej blízkosti frontu nie je veľa času na rozhovory. Šofér zostane pripravený v aute pre prípad poplachu a ostatní rýchlo vyložia balíčky.Zdieľať

V niektorých dedinkách žijú iba traja ľudia, v iných aj 50. Obchody už dávno nefungujú a po potraviny musia chodiť do väčších miest. „Zostali tam tí najchudobnejší, všetci, čo si to mohli dovoliť, ušli. Tí, čo si to nemohli dovoliť, sú takí chudobní, že nemajú auto, nemajú peniaze na benzín. Sú vyslovene odkázaní na našu pomoc,“ vysvetľuje Frič situáciu ľudí na charkovskom vidieku.

V dedinkách v bezprostrednej blízkosti frontu nie je veľa času na rozhovory. Šofér zostane pripravený v aute pre prípad poplachu a ostatní rýchlo vyložia balíčky. Autá musia ísť s odstupom, aj náznak konvoja môže vzbudiť nechcenú pozornosť Rusov. Atmosféra je napätá.

Ľudia, ktorých navštevujú, sú vďační za každý ľudský kontakt, keďže väčšinu času strávia osamote. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

V dedinkách, ktoré sú od frontu vzdialenejšie, však celá vec prebieha inak. Pracovníci charity rozdávajú balíčky po domoch a púšťajú sa do rečí s miestnymi. Tí im rozprávajú o svojich trápeniach, o tom, kde majú deti, vnúčatá, ktorý dom zasiahla raketa, komu zničilo strechu, komu záhradu.

„Som taká rada, že ste prišli. Keď som tu sama, mám pocit, že na mne už nikomu nezáleží. Ale keď prídete, vidím, že pre niekoho som dôležitá,“ hovorí staršia pani Kataríne, keď jej podáva balíček. Pri inom dome neskôr inej staršej panej narúbu aj spolu s Fričom drevo do piecky, inde pomôžu s inými vecami.

„Určite je veľmi dôležitá humanitárna pomoc, ale pre týchto ľudí je dôležité počuť aj to, že oni sami sú dôležití len preto, že sú,“ hovorí Katarína. „Chodíme sem, aby sme im priniesli to, že Boh na nich nezabudol, že Boh ich má rád,“ dodáva.

„Pomáhame ľuďom, ktorí to najviac potrebujú, čiže plníme poslanie charity, to je všetko,“ zhŕňa celú cestu Frič.