V Postoji sme sa v samostatných článkoch venovali takzvanému rodovo citlivému jazyku alebo jazyku súvisiacemu s homosexualitou či transsexualitou. Inkluzívny jazyk je však širší fenomén a stretnúť sa s ním môžeme aj v sociálnej a zdravotnej oblasti.

Inkluzívny jazyk sa obvykle bez akejkoľvek oponentúry zvykne prezentovať ako jednoznačne dobrá vec. Hovorí sa o ňom ako o prostriedku na vyjadrenie úcty či podpory, ako o nástroji pozitívnej zmeny či ako o spôsobe prijímania všetkých ľudí bez rozdielu.

Inkluzívny jazyk má však aj odvrátenú stránku a jeho hlavné problémy by sme mohli zhrnúť do štyroch bodov: nedáva zmysel, neustále sa mení, nerieši problém a dláždi cestu ideológiám.

Nedáva zmysel

Dokument s názvom Práca s ľuďmi bez domova prináša ovocie celej spoločnosti od Inštitútu environmentálnej politiky MŽP SR uvádza tri odseky o tom, prečo sa nemá používať slovo bezdomovec. „Existujú vážne dôvody, prečo sa od jeho použitia ustupuje a nahrádza ho slovné spojenie ,človek bez domova‘,“ píše sa tu.

No jediný dôvod, ktorý vo vysvetlení môžeme nájsť, je zhrnutý v tejto vete: „Pri strate domova je významným negatívnym sprievodným znakom aj strata sociálneho statusu, ktorá vedie k znižovaniu sebavedomia jedinca a pocitu menejcennosti, čo je zhmotnené v slove ,bezdomovec‘.“

Bežne používame napríklad slová ako utečenec či cudzinec, no nikto ešte neprišiel s tézou, že tieto výrazy redukujú ľudí len na jeden aspekt života.Zdieľať

Ako to je v tom slove zhmotnené, respektíve na základe čoho toto autori dokumentu tvrdia, uvedené nie je. Píše sa tu ešte, že slová ako bezdomovec (ale napríklad aj alkoholik či žobrák) majú človeka redukovať len na jeden negatívny aspekt života, zatiaľ čo označenie človek bez domova, ktoré tým, že obsahuje v sebe slovo človek, má napomáhať voči danému jedincovi udržať úctu.

Táto argumentácia má niekoľko slabých miest. Po prvé, vôbec nie je zrejmé, odkiaľ sa berie presvedčenie, že označenie človek bez domova neredukuje danú osobu iba na jeden negatívny aspekt jeho života (že nemá kde bývať). Po druhé, nie je jasné, prečo treba explicitne uviesť, že ide o človeka, keď to je predsa úplne samozrejmý fakt a nikomu by azda ani vo sne nenapadlo, že bezdomovec nie je človek. Po tretie, rovnaký postup sa vôbec neuplatňuje pri iných výrazoch, ktoré používame na označovanie ľudí.

Bežne používame napríklad slová ako utečenec či cudzinec, no nikto ešte neprišiel s tézou, že tieto výrazy redukujú ľudí len na jeden aspekt života, často vnímaný negatívne, hoci aj nezaslúžene. A že by sme mali hovoriť trebárs človek, čo uteká či človek z cudziny.

Podobnú argumentáciu ako v prospech používania výrazu človek bez domova možno nájsť v niektorých odporúčaniach týkajúcich sa označovania zdravotne postihnutých.

V dokumente Inkluzívna komunikácia v rámci GSR (Generálny sekretariát Rady EÚ) možno nájsť pomerne širokú škálu odporúčaní týkajúcich sa inkluzívneho jazyka.

„Inkluzívny a nezaujatý jazyk zabraňuje vytváraniu stereotypov a odkazov na nepodstatné detaily. Oceňuje pozitívne vlastnosti ľudí zo všetkých rodových skupín a s každou sexuálnou orientáciou, osôb so zdravotným postihnutím, ľudí všetkých vekových kategórií, z akéhokoľvek prostredia a s akýmkoľvek náboženským vyznaním alebo vierou alebo bez vyznania či viery,“ uvádza sa tu.

Najväčšia časť príručky sa neprekvapivo venuje takzvanému rodovo citlivému jazyku. Hneď ďalšia časť nesie názov Jazyk vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím. Tu sa dočítame napríklad to, že žiadny človek nechce byť identifikovaný podľa svojho zdravotného postihnutia.

To je isto otázne, napríklad v situáciách, keď je zdravotné postihnutie predpokladom na určité kompenzačné zvýhodnenie. Ale uznajme, že nikto nechce byť identifikovaný podľa zdravotného postihnutia v negatívnom zmysle. Otázka preto je, ako sa tomu dá vyhnúť.

Dokument preto odporúča pri označovaní takéhoto človeka – zhodne s odporúčaním pre výraz človek bez domova – explicitne použiť slovo osoba a hneď aj uvádza príklad: osoba so zdravotným postihnutím. Nevhodné sú preto výrazy ako hendikepovaní, postihnutí či invalidi, miesto toho treba povedať napríklad zdravotne postihnuté osoby.

Obdobne, nemá sa už hovoriť ani zrakovo postihnutý, ale osoba so zrakovým postihnutím. Dokonca nie je vhodné ani používať slovo autista – má to byť osoba s autizmom.

Kľúčová otázka, ktorá sa pri týchto odporúčaniach naskytá, je: o čo menej identifikuje človeka s jeho zdravotným postihnutím napríklad slovné spojenie zdravotne postihnutá osoba než zdravotne postihnutý? Tieto dve označenia sa líšia len v tom, že v prvom je slovo osoba a v druhom nie je. Z hľadiska identifikácie daného človeka s jeho postihnutím sú úplne totožné.

Áno, existujú výrazy, ktoré označujú postihnutých ľudí a okrem toho majú aj pejoratívny význam – napríklad slová ako hluchý a slepý. Slovo hluchý môže znamenať aj prázdny či jalový, slovo slepý zasa v rôznom kontexte má význam aj ľahostajný, nerozvážny či nepravý.

Dá sa rozumieť, že je vhodnejšie použiť jednoznačnejšie výrazy bez pejoratívneho významu, napríklad nepočujúci či nevidiaci. Prečo však ktosi dospel k poznaniu, že pejoratívnym je už aj výraz autista či zrakovo postihnutý?Zdieľať

Dá sa preto rozumieť tomu, že oproti týmto výrazom je vhodnejšie použiť jednoznačnejšie výrazy bez pejoratívneho významu, napríklad nepočujúci či nevidiaci. Prečo – a na základe čoho – však ktosi dospel k poznaniu, že pejoratívnym je už aj výraz autista či zrakovo postihnutý, a to iba preto, že neobsahuje slovo osoba?

Neustále sa mení

Príručka Inkluzívna komunikácia v rámci GSR je z roka 2018, teda možno povedať, že už nie je najnovšia, aj keď azda by ešte mohla byť aktuálna. Zdá sa, že to tak však nie je. Občianske združenie Platforma rodín detí so zdravotným znevýhodnením vydalo vo februári 2023 brožúrku Inkluslovník, ktorá viaceré staršie odporúčania odmieta a prichádza s novými.

Ako nevhodný hovorový výraz sú tu uvedené slová ako postihnutie, postih, porucha či hendikep. Miesto nich treba používať iba výraz znevýhodnenie. Takže už nie je prípustné o niekom povedať, že je zdravotne postihnutou osobou, ale jedine zdravotne znevýhodnenou osobou.

Pomerne prekvapivo v zozname nevhodných výrazov pôsobia slová ako nemý, cukrovkár, dyslektik, downík či williamsák. Inkluzívne treba hovoriť takto: neverbálny, diabetik, osoba s dyslexiou, osoba s Downovým syndrómom, osoba s Williamsovým-Beurenovým syndrómom.

Brožúrka neuvádza, ako prišla napríklad k slovu neverbálny pre nemého či prečo sa už nemá hovoriť cukrovkár, ale diabetik je v poriadku. Skrátka, vôbec nie je jasné, prečo medzi nevhodnými výrazmi uvádza mnohé nepríznakové, teda neutrálne označenia.

Preferovanie slova znevýhodnenie pred postihnutím sa v Inkluslovníku zdôvodňuje takto: „Výraz postihnutie je vo všeobecnosti odborným výrazom, ktorý sa používa aj v bežnej komunikácii. Na mnohých ľudí pôsobí zraňujúco.“ Nejaké podoprenie tejto tézy či zdroj, ktorý by to potvrdzoval, chýba.

Ďalej sa uvádza: „Prečo výraz postihnutie nahradiť výrazom znevýhodnenie? Slovo postihnutie sa takmer vždy spája s negatívnou správou, situáciou, skúsenosťou. Vyvoláva veľa negatívnych predstáv a obáv.“

Odporúča sa teda používať slovo znevýhodnenie, odvodené od slova nevýhoda, ktoré Krátky slovník slovenského jazyka definuje ako „záporný stav, nepriaznivá okolnosť“. Nie je teda jasné, prečo si autori príručky myslia, že používanie slova znevýhodnenie je v tomto ohľade lepšie – teda že sa nespája s negatívnou správou a nevyvoláva negatívnu predstavu.

Spomínané dve brožúrky teda v niektorých bodoch nesúhlasia, no zvlášť zaujímavý je vývin slova vozičkár. Kým príručka z roku 2018 uvádzala tento výraz medzi odporúčanými (ako nevhodný bol uvedený výraz pripútaný na invalidný vozík), nová brožúrka slovo vozičkár neodporúča a uvádza radšej výraz osoba na vozíku.

Nerieši problém

Tento jav, ktorý možno vnímať v prípade mnohých výrazov prezentovaných ako inkluzívne, sa označuje ako eufemistický cyklus, prípadne eufemistický bežecký pás (z anglického euphemism treadmill). Dodajme, že eufemizmus znamená pomenovanie obvykle nepríjemného javu jemnejším výrazom (napríklad v nálade miesto opitý).

Problém nie je v označovaní černochov tým-ktorým výrazom, ale v rasizme voči nim, respektíve v samotnej skutočnosti, že sa čierna farba pleti v spoločnosti vníma ako nepríjemnosť, chúlostivosť. A to eufemizmus nevyrieši.Zdieľať

Eufemizmom sa však často stáva, že za nejakú dobu sa samy stanú nevhodnými či pejoratívnymi výrazmi. Dané je to povahou veci: keďže daný výraz pomenúva niečo, čo je vnímané ako nepríjemné či chúlostivé, je len otázkou času, kedy tento nepríjemný či chúlostivý nádych získa aj samotný novší výraz.

Ten, ktorý bol ešte donedávna eufemizmom, preto treba nahradiť novým eufemizmom, ktorý ešte negatívnu konotáciu nemá. No a o nejaký čas to treba zopakovať. A tak stále znovu, teoreticky až do nekonečna.

Eufemistický cyklus sa dá dobre demonštrovať napríklad na slove záchod (v angličtine azda lepšie ako v slovenčine) či pri označovaní černochov v Amerike. Starý výraz nigger, ktorý je dnes vnímaný ako veľmi vulgárny, nahradilo označenie colored people (farební ľudia), to neskôr nahradil výraz Negro a následne African-American, respektíve Black (čierny). Dnes sa však ako najkorektnejší výraz pre nebelochov celkovo vníma people of color, skracované ako POC, čo znamená opäť len farební ľudia, hoci veľmi podobný výraz už raz eufemistický cyklus opustil.

Problém eufemistického cyklu nie je len to, že pravidelne treba prichádzať s novými a novými výrazmi, ktoré nahrádzajú staré, nevhodné, ale najmä to, že eufemizmy nijako neriešia problém. Pretože problém nie je v označovaní černochov tým-ktorým výrazom, ale v rasizme voči nim, respektíve v samotnej skutočnosti, že sa čierna farba pleti v spoločnosti vníma ako nepríjemnosť, chúlostivosť. A to eufemizmus nevyrieši.

Obdobne, problém nie je ani v označovaní bezdomovcov slovom bezdomovec, ale v tom, že nemajú kde bývať, respektíve že sú (nedobrovoľne) nezačlenení do spoločnosti. A do tretice: problém nie je v tom, keď o postihnutom človeku hovoríme ako o postihnutom, ale v tom, že má postihnutie, a teda nejaké špecifické potreby, na ktoré treba reflektovať, prípadne ak sa k danému človeku nesprávame s úctou.

Dláždi cestu ideológiám

V brožúrke Inkluslovník sa nachádza veľmi pozoruhodné konštatovanie: „V zahraničnej literatúre, ale už aj u nás sa čoraz viac dostáva do popredia pojem neurodiverzita. Neurodiverzita je prístup, ktorý odchýlky od bežného spôsobu vnímania a myslenia neškatuľkuje ako poruchy, ale vníma ich ako prirodzené variácie ľudského genómu, pre ktoré potrebujeme nájsť vhodné spôsoby fungovania, nie ich prerábať podľa jednej šablóny.“

Každý rozumný človek vie, že k akokoľvek postihnutým – telesne či duševne – treba pristupovať s úctou. Ale začať vyhlasovať, že poruchy vlastne neexistujú, je cesta úplne zlým smerom, na ktorú najviac doplatia tí, ktorí liečbu naozaj potrebujú.Zdieľať

Čo týmto chcú autori povedať? Že duševné poruchy vlastne nie sú poruchami? Nemáme ich „prerábať podľa jednej šablóny“, inými slovami, nemáme ich liečiť? A miesto toho, aby sme im poskytovali čo najlepšiu terapiu, sa budeme len tak prizerať, prípadne oslavovať ich „prirodzené variácie ľudského genómu“? Aj vám to niečo pripomína?

So všetkou vážnosťou: toto už zachádza naozaj priďaleko. Každý rozumný človek predsa vie, že k akokoľvek postihnutým – telesne či duševne – treba pristupovať s úctou, empatiou, rešpektom a ochotou. Ale začať vyhlasovať, že poruchy vlastne neexistujú, všetci sme rozmanití a nikto nie je chorý, je cesta úplne zlým smerom, na ktorú najviac doplatia práve tí, ktorí tú liečbu naozaj potrebujú.

Téza o „neurodiverzite“ je ďalšou v rade príkladov, že inkluzívny jazyk neexistuje len tak sám osebe, ale spravidla ho sprevádza nejaká ideológia. Teda buď je tento jazyk už dôsledkom ideológie, alebo jej ešte len dláždi cestu.

Vidíme to v prípade takzvaného rodovo citlivého jazyka, vidíme to v prípade jazyka súvisiaceho s homosexualitou a transsexualitou a teraz už vidíme náznak aj v prípade jazyka o zdravotne postihnutých ľuďoch, čo je obzvlášť nevkusné.