Rasizmus naruby Kleopatra z Netflixu: prečo ide o viac než len jeden seriál

Režisérkou kontroverzného seriálu je Jada Pinkettová-Smithová, manželka herca Willa Smitha.

Tá sama vyhlásila, že ním chcela inšpirovať mladé čierne ženy. „Príbehy o čiernych kráľovnách často nevidíme ani nepočujeme, preto bolo pre mňa, pre moju dcéru a aj pre moju komunitu veľmi dôležité, aby tieto príbehy poznali,“ objasňuje Pinkettová-Smithová.

To je v princípe správne a nebolo by možné proti tomu nič namietať, keby Pinkettová-Smithová seriál nevyužívala na to, aby za černocha vyhlásila úplne kohokoľvek.

Množstvo kritiky a posmechu si seriál vyslúžil nielen v USA a Európe, ale aj medzi samotnými Egypťanmi. Ostro sa voči nemu ohradil nielen známy egyptológ Zahi Hawass, ale aj egyptská vláda. Hromadná žaloba v Egypte teraz od Netflix požaduje odškodné v hodnote dvoch miliárd dolárov.

„Udalosti filmu obsahujú veľké falšovanie historických faktov a je to ťažká urážka starovekých Egypťanov. Toto nie sú moje slová, ale slová akademických osobností, odborníkov na egyptológiu a archeológiu,“ hovorí jeden z právnikov pre portál Arab News. Negatívne seriál vníma aj britský historik a bývalý profesor Cambridgeskej univerzity David Abulafia, ktorý sa špecializuje na dejiny oblasti Stredozemného mora.

Aj egyptský komik Bassem Youssef ostro vystúpil proti tomu, čo vnímal ako privlastňovanie si egyptských dejín Afroameričanmi.

Kontroverzia nie je celkom nová. Už sfilmovanie príbehu Kleopatry v roku 1963 s Elizabeth Taylorovou v hlavnej role sa spätne kritizuje ako „whitewashing“, teda nesprávne obsadzovanie historických postáv bielymi hercami a herečkami. Odvtedy na Západe stúpli nároky na znázorňovanie historických postáv vo filmoch, kým v divadlách je úplne bežné, že stredobodom má byť herecký výkon a niekedy aj muži hrajú ženy a ženy hrajú v mužov.

Medzitým Netflix narýchlo natočil dokudrámu a vybral sa úplne opačnou cestou. Hlavnú úlohu hrá britsko-jamajská herečka Adele Jamesová, dopĺňajú ju afrobritskí herci z rôznych iných seriálov. Aj preto celá produkcia pôsobí ako lacná telenovela.

Egypťania teraz Pinkettovej-Smithovej vyčítajú „blackwashing“ – nesprávne vydávanie Kleopatry za černošku.

To, že Egypťania reagujú tak podráždene, je spôsobené aj tým, že afrocentristi nie sú jedinými prívržencami pavedeckých fantazmagórií, ktorí sa chcú ulakomiť na ich historické dedičstvo. Aj rôzne neonacistické hnutia sa snažia vykresliť ako tvorcovia jednej z najstarších svetových civilizácií. Napríklad v časti kotlebovských kruhov na Slovensku koluje predstava, že Tutanchamón bol blonďavý modrooký Slovan.

Neautentická Kleopatra

„Zdá sa, že Pinkettová-Smithová predpokladá, že len preto, že Kleopatra bola Afričanka, bola čierna,“ píše Marie Daouda pre Telegraph. A to nie je jediným lapsusom.

Aj keď necháme bokom diskusie historikov o tom, či Kleopatra skutočne bola krásna alebo to je len príbehom, ktorý si vymyslel Cassius Dio, aby zdôraznil nezodpovednosť správania Antonia údajne omámeného jej krásou, silnou stránkou predsa bolo niečo úplne iné – jej charizma a inteligencia, vďaka ktorým dokázala prežiť rôzne intrigy a aspoň dočasne oponovať Rímu.

Namiesto toho seriál egyptskú faraónku vykresľuje ako pubertálnu dievčinu, ktorá okolo seba máva mečmi a ktorej intelekt sa vyčerpáva v plytkých floskulách. Nepochybne existujú aj historické ženské postavy, ktoré sa vyznačovali úspechmi na bojovom poli, trebárs Johanka z Arcu alebo kráľovná Njingu z Angoly, ktorá je predmetom prvej časti seriálu. Kleopatra medzi ne nepatrí.

Nekonzistentnosť a nepresnosť seriál miesto toho pláta lacnými frázami typu „she is a lover not a fighter“ (a čomu krátko nato zase jedna z údajných odborníčok vyslovene protirečí). Výsledkom je, že namiesto skutočne inšpiratívnej postavy, akou Kleopatra nepochybne bola, African Queens znázorňuje akési postpubertálne decko.

A aj iné detaily sú šlendriánsky nepresné, ba až nesprávne – počnúc odevmi a brneniami až po celkom fundamentálne bojové taktiky. Celé štyri epizódy dokudrámy nie je ani raz spomenutý triumvirát v Ríme, ktorý je predsa centrálnou súčasťou celého sporu medzi Octavianom a Marcom Antoniom. Namiesto toho si film vypomáha lacnými schémami, zlí Rimania si chcú podmaniť čierny Egypt, dokonca aj obranca tradičných hodnôt rímskej republiky Cicero je znázornený ako úlisný chlipník. Ironické tak je, že najlepšou časťou seriálu sú tie časti, ktoré sú zostrihané zo starších dokumentov.

Obzvlášť hlúpou chybou je, keď seriálová Kleopatra po Caesarovej smrti tvrdí, že jej syn Caesarion je jeho „legitímnym synom“ (ako nemanželské dieťa Caesarion legitímnym synom byť nemohol).

Čo vieme o Kleopatre

Takýchto nekonzistentností je v seriáli mnoho, napríklad aj v najkontroverznejšej otázke jej farby pleti.

Prečo táto otázka vôbec hrá nejakú rolu, je spôsobené tým, aký centrálny význam jej kladie samotná režisérka. Nielenže sama označuje snahu nájsť „čierne kráľovné“ za kľúčovú časť svojej motivácie, no jej výber „expertov“ favorizuje tých, ktorí sú ochotní potvrdiť jej predstavy. Shelley P. Haley tak kategoricky vyhlasuje, že už jej stará mama jej povedala, že „je mi jedno, čo ti povedia v škole, Kleopatra bola čierna“ – a jej tvrdenie diváka sprevádza od trailera až po posledný diel seriálu.

Haley má pravdu v tom, že antické zdroje musíme čítať so skepsou – mnohé detaily môžu byť dramatizované, súčasťou dobovej politickej propagandy a navyše sa často zachovali len zápisky pár storočí mladšie, než boli dobové udalosti. Ale človek nemusí byť historikom, aby porozumel, že argument „povedala mi to moja babka“ asi nie je presvedčivým dôvodom na spochybnenie všeobecného vedeckého konsenzu.

Ale čo skutočne vieme o Kleopatre?

V prípade poslednej egyptskej faraónky poznáme jej otca Ptolemaia XII., potomka Ptolemaia I., jedného z Alexandrových generálov. Menej istí si sú historici v tom, kto bola jej matka – Ptolemaiovci síce dbali na svoju grécko-macedónsku kultúru (napokon, celá epocha sa vo východnom Stredomorí nazýva obdobím helenizmu), od Egypťanov však prevzali zvyk dbať na „čistotu“ kráľovskej krvi a ženiť sa so svojimi sestrami, čím sa dramaticky líšili od zvyšných Grékov, ktorým sa táto praktika hnusila.

Archeológ Duane W. Roller vo svojej biografii egyptskej kráľovnej, ktorá v roku 2010 vyšla vo vydavateľstve Oxford University Press, píše, že „identita jej matky je neistá, ale pravdepodobne bola členkou egyptskej kňazskej rodiny Ptahov, no aj sama mala nejakých macedónskych predkov“. Iní historici si zas myslia, že jej matkou mohla byť Kleopatra V., členka kráľovskej rodiny a (možno) polosestra, v každom prípade však príbuzná Ptolemaia XII.

„Kleopatra VII. bola teda možno z troch štvrtín Macedónčanka a z jednej štvrtiny Egypťanka a pravdepodobne to bola jej poloegyptská matka, ktorá jej vštepila znalosti a úctu k egyptskej kultúre a civilizácii, ktoré unikali jej predchodcovi Ptolemaiovi vrátane schopnosti hovoriť egyptským jazykom. Napriek tomu si Kleopatra najviac cenila svoje ptolemaiovské dedičstvo, ktoré zdedili obaja jej rodičia, čo je tradícia presiaknutá gréckou kultúrou,“ opisuje situáciu na dvore Roller.

Fakt, že Roller aj iní autori vyzdvihujú schopnosť Kleopatry hovoriť egyptským jazykom (dnes dominantná arabčina sa do Egypta dostala až s islamskou expanziou v 7. storočí), nie je náhodou – Kleopatra bola zrejme medzi vládcami z rodu Ptolemaiovcov prvá, ktorá plynule ovládala tento jazyk.

Zástancovia hypotézy, že Kleopatra bola černoškou, argumentujú práve nejasným pôvodom jej matky alebo starej matky. Tu však treba pripomenúť, že aj v prípade, ak by jedna z nich bola Egypťankou alebo polovičnou Egypťankou, jej znázornenie ako černošky by bolo nemenej absurdné.

Seriál navyše úplne vynecháva akékoľvek znaky gréckej kultúry, ako černošku ukazuje nielen Kleopatru, ale aj jej polosestru Arsinoe IV. a celý kráľovský dvor. Ak teda argumentom pre jej menej stereotypne grécky vzhľad má byť pôvod jej starej matky, kam sa podeli všetci ostatní alexandrijskí Gréci?

Núbijská dynastia

Jedným z hlavných argumentov zástancov „teórie“, že Caesar, Kleopatra či iné významné postavy mediteránnych dejín boli čierne, je to, že malá časť sôch znázorňujúcich tieto postavy bola vytesaná z čiernych hornín. Súdiac podľa tejto logiky nám antické zelenkasté bronzové busty nepochybne svedčia o prítomnosti Marťanov, veď kto iný by sa mohol pochváliť takou nádherne zelenou pleťou?

Ale žarty bokom, niektoré egyptské sochy a maľby skutočne znázorňujú černochov, obyčajne obyvateľov Núbie v dnešnom egyptsko-sudánskom pohraničí. Buď ich znázorňujú ako nepriateľov, proti ktorým Egypťania bojovali, alebo dokonca ako faraónov.

Odlíšiť tu však treba dva typy čiernych postáv – tie, ktoré znázorňujú skupiny, ktoré sa svojou tmavou pleťou odlišovali od väčšiny vtedajších Egypťanov, a tie, v prípade ktorých čierna farba nie je reprezentáciou ich skutočného vzhľadu, ale má symbolický význam.

Ako je dobre známe, antické egyptské umenie napríklad znázorňuje chodiace postavy v neprirodzenej polohe s vykrútenými plecami tak, aby ich tváre i nohy boli ukázané z profilu, plecia však zvyknú byť namaľované pri pohľade spredu. Dôvodom, samozrejme, nie je, že by starí Egypťania nevedeli maľovať „správne“ alebo že by všetci trpeli vážnou skoliózou, ale že maľby mali rituálny význam a cieľom egyptských umelcov nebol fotografický realizmus, ale zachytenie čo najväčšej časti tela.

Rovnako rôzni egyptológovia poukazujú na to, že čierna farba mala symbolický význam – čierne bahno rieky Níl bolo životodarnou tinktúrou, ktorému Egypt v jazyku svojich obyvateľov vďačil za meno „Kemet“, čierna zem.

Čierna preto „znázorňuje plodnosť na rozdiel od žltej či červenej púšte“, vysvetľuje egyptologička Fayzah Heykalová z Káhirskej univerzity. „Ak teda vidíte sochu namaľovanú na čierno, znamená to, že to je nádejou na znovuzrodenie, nie že má tmavú pokožku.“

Na druhej strane však Egypt skutočne mal isté obdobie čiernych vládcov. Reč je o 25. dynastii, nazývanej aj „kušitská“, ktorá vládla Egyptu okolo roku 700 pred Kristom. Vtedy Núbijci dobyli Horný aj Dolný Egypt a vytvorili ríšu, v ktorej síce rýchlo prebrali egyptskú kultúru a jazyk, na rozdiel od svojich predchodcov sa v dôsledku svojho pôvodu vyznačovali výrazne tmavšou pleťou, čo znázorňujú aj sochy z tých čias.

Vládu Núbijcov po necelých 90 rokoch ukončil vpád Novoasýrskej ríše a vznik poslednej domorodej (26.) egyptskej dynastie v predperzskom období. Tá však v 6. storočí padla za obeť Peržanom, ktorí v Egypte (s prestávkami) vládli až do jeho dobytia Alexandrom Veľkým. Po Alexandrovej smrti si trosky jeho ríše rozdelili jeho generáli, a tak sa na trón Egypta dostali Ptolemaiovci a napokon aj Kleopatra.

Afrocentrizmus

Ale čo vedie časť verejnosti k tomu, aby sa nazdávala, že nielen kušitskí faraóni, ale aj Kleopatra, Ramzes či Chufu boli černochmi?

Odpoveď musíme hľadať v atlantickom obchode s otrokmi.

Nespokojnosť je, samozrejme, celkom pochopiteľná. Nie je dôvod nazdávať sa, že v subsaharskej Afrike žili menej zaujímaví či schopní panovníci než Caesar či Kleopatra. Na rozdiel od priestoru Stredozemného mora tieto kultúry fungovali dlhšie bez písomnosti.

To nie je znakom žiadnej podradnosti či menejcennosti než v kultúrach, v ktorých písomnosť hrala väčšiu rolu, ale výrazne to komplikuje prácu historikov, pre ktorých sú písomné pozostatky často primárnym zdrojom.

Obzvlášť nešťastný bol pritom osud afrických otrokov, ktorí sa dostali do európskych kolónií v zámorí. Vytrhnutí zo svojho prirodzeného prostredia a odvlečení tisíce míľ ďaleko spolu s ďalšími otrokmi iných kmeňov a jazykov mnohí rýchlo stratili kultúrnu pamäť na to, čo existovalo pred ich zotročením. Dnešné „neoafrické“ rituály ako Kwanzaa tak nemajú žiadnu spojitosť s pôvodnými tradíciami predkov dnešných Afroameričanov pred ich zotročením, i keď v tradícii britského historika Erica Hobsbawma by sa dalo argumentovať, že to nepredstavuje žiadnu výnimku, ale je skôr pravidlom.

Napriek tomu je situácia Afroameričanov výnimočná – na rozdiel od Afričanov v Sudáne, Nigérii či Zimbabwe, ktorí si zachovali spomienku na vlastnú minulosť pred kolonializmom, u potomkov odvlečených otrokov akákoľvek spomienka na vlastný pôvod zanikla. Jediný kultúrny rámec, v ktorom existovali čierni protagonisti, tak bol ten, ktorý prevzali od svojich euroamerických vládcov. To dodnes vplýva na snahy afrocentristov „nájsť“ miesto Afričanov kdesi uprostred európskych či mediteránnych dejín.

Black Athena

Kľúčovým dielom tu je Black Athena (Čierna Aténa), ktorú napísal britský učenec Martin Bernal. Bernal pritom nebol egyptológom ani helenistom, ale rešpektovaným sinológom, ktorý vo svojej knihe tvrdil, že grécka civilizácia je v skutočnosti produktom egyptsko-fenických kolónií v Grécku a že len pre rasizmus 19. storočia bola táto „pravda“ ututlaná.

Prvý zväzok vyšiel ešte v roku 1987 a rýchlo obrátil historikov hore nohami. Ale aj keď téza, že vplyv Egypta bol nedocenený, bola nepochybne správna, Bernalove tvrdenia boli také prehnané, že aj sympatizujúci odborníci ich museli zamietnuť.

Egyptológ Leonard H. Lesko vo svojej recenzii Bernalovej knihy tak písal, že hoci „pôvodne bol nadšený z premisy Bernalovho prvého zväzku“ a „nedokázal pochopiť, že modernejší učenci úplne odmietli tvrdenia starých spisovateľov, že sa veľa naučili od Egypťanov“, jeho nadšenie rýchlo vyprchalo.

Už prvý zväzok bol plný odvážnych (a nedostatočne podložených) tvrdení, ktoré Bernal chcel podrobne podložiť v druhom zväzku. „Možno, že prísľub dôkazu by niektorým čitateľom dal dôvod zadržať svoje útoky, ale očividne absencia odsúdenia vážnych nedostatkov zväzku I inšpirovala [Bernala] k oveľa arogantnejšiemu, bombastickejšiemu a skutočne pomýlenému druhému dielu,“ píše Lesko. „Je nemožné, aby jeden recenzent označil všetky chybné, pochybné, rozporuplné a krátkozraké výroky v takejto knihe.“

„Bernal nepreukázal, že jeho hypotéza, aj keď ,pravdepodobná‘, týkajúca sa egyptského osídlenia časti gréckej pevniny v Starej ríši a opätovného dobytia počas Strednej ríše, má niečo spoločné s černošskou históriou. Egypťania [...] by sa v staroveku nepovažovali za čiernych viac ako dnes. V starovekom umení boli egyptskí muži bežne reprezentovaní ako hnedí a ženy so žltou kožou – tu nie je nič rasové – a jedni i druhí boli jasne odlišní od svojich čiernych núbijských susedov,“ píše egyptológ.

Nemenej negatívne bolo hodnotenie odborníka na antické Grécko Stanleyho M. Bursteina: „Odvážnych etymológií a hypotetických súvislostí medzi gréckou a egyptskou mytológiou a rituálmi, ktoré sú odôvodnené iba ,pravdepodobnosťou‘ a vágnymi všeobecnými podobnosťami, je veľa. Mimoriadne nešťastným príkladom toho druhého je jeho návrh, aby sa minojské skákanie cez býky, na ktorom sa zúčastňovali ľudia, odvodzovalo od egyptských býčích zápasov, teda súbojov medzi býkmi. Ešte znepokojujúcejšia je jeho tendencia preberať teórie, ktoré odmietla väčšina vedcov s malým varovaním pred ich okrajovým postavením,“ píše o Bernalovom diele Burstein.

Odborníci Bernalovi vyčítajú, že selektívne využíva tie časti antickej mytológie, ktoré sa tvária, akoby svedčili o egyptskom pôvode Grékov, a účelovo vynecháva časti, ktoré nepodporujú jeho tézu. Príklad uvádza nemecký historik Thomas Schmitz: „Bernalova metóda spočíva v tom, že svojvoľne berie do úvahy iba verzie, ktoré zdanlivo podporujú jeho tézu, a neberie ohľad na protichodné. Toto je obzvlášť zrejmé v prípade Danausa, ktorého mýtus je základom Bernalovej argumentácie. Bernal často spomína, že ,Gréci‘ rozprávali príbehy o Danausovom úteku z Egypta, jeho príchode do Argu a jeho nástupe na trón. Tento mýtus interpretuje ako uchovávanie spomienok na hyksósku kolonizáciu Grécka. Nespomína však, že v týchto rozprávaniach má Danaus grécky pôvod: je prapravnukom Io, dcéry argiveského kráľa Inacha.“

Navyše hoci nemožno poprieť obchodné a kultúrne styky medzi Gréckom a Egyptom, neexistujú žiadne archeologické dôkazy, ktoré by svedčili o priamej prítomnosti Egypťanov u Grékov.

Vcelku tak vedecký mainstream odmietol Bernalove tvrdenia ako nepodložené a jeho argumentáciu ako príliš selektívnu. Výnimkou zostali len postkoloniálne štúdiá, ktorým sa Bernal hodil do naratívu. Aj keď mnohé z jeho tvrdení boli v následných rokoch vyvrátené a rastúci počet odborníkov poukázal na vážne nedostatky či dokonca nepravdy v jeho tvrdeniach, v publikáciách postkoloniálnych štúdií sa dodnes Black Athena uvádza ako prevratné dielo, ktoré vraj dekonštruuje rasistické európske naratívy o dejinách antických civilizácií.

„Nikoho nezaujíma, že vplyv Británie na staroveké Grécko bol nulový. Je to preto, že černosi sú zdanlivo mimo tradičného európskeho príbehu, že im Bernal chce nájsť miesto na slniečku; a akokoľvek dobre mienený tento cieľ je, len ťažko môže nebyť povýšeneckým,“ písal ešte v čase vydania Black Athena profesor antických dejín v Oxforde Richard Jenkyns.

Aj najvýznamnejší odborník na význam „rasy“ v antickom svete Frank M. Snowden, sám Afroameričan, ostro kritizoval Bernalove tézy.

Konšpiračné myslenie

Bernal na kritiku svojich tvrdení nenašiel presvedčivé protiargumenty, namiesto toho svojich kritikov obvinil z myslenia v rámcoch „európskej nadradenosti“. „Je to Bernalova vlastná netolerantnosť, ktorú považujem za obzvlášť odpornú,“ kritizoval vtedy Lesko. Mega biblion, mega kakon, zhŕňa výsledok Bernalových pokusov.

„Mala som jednu študentku, ktorá bola nespokojná, pretože som nespomenula, že Sokrates bol černoch,“ vysvetľuje Mary Lefkowitz, prečo sa rozhodla venovať Bernalovmu dielu a spolueditovať kritickú odpoveď na Bernalovo dielo pod názvom Black Athena: Revisited.

Pritom Bernal a jeho nasledovníci aplikujú pomerne špinavý spôsob diskreditácie svojich oponentov. Keďže každá protitéza je inherentne rasistická – diskreditujúci názov „árijský model“ pre svojich oponentov Bernal nevybral náhodne –, každý, kto kritizuje Bernalove tézy a závery, musí byť nepochybne rasistom. A keďže historický mainstream čosi tutlá, každá kritika iba utvrdzuje jeho učeníkov, že Bernal má pravdu a „starovekári“ skutočne chcú umlčať „pravdu“ o starom Egypte a Grécku. Podobne postupoval aj v nepochybne zábavnom, ale historicky úplne nepresnom filme Braveheart Mel Gibson.

Nie je preto prekvapivé, že o čo ostrejšou sa polemika o Bernalovo dielo stala, o to špinavšie sa stali útoky Bernala a jeho zástancov na jeho kritikov. Jeden z najznámejších zástancov Tony Martin reagoval čoraz častejšie antisemitskými výpadmi (Lefkowitz je židovského pôvodu) a svoje tézy nakoniec zhrnul v knihe The Jewish Onslaught (Židovský útok).

Svoju poslednú kredibilitu Martin stratil po svojej spolupráci s takzvaným „Institute for Historic Review“, ktorý sa pokúša poprieť holokaust. Martin tam tvrdil, že Židia sa vraj pokúšajú ututlať informácie o svojej údajnej role v obchode s otrokmi.

Kým z ostatných disciplín za posledné desaťročia táto téma vymizla, medzi afrocentristami sa rasistickým naratívom naďalej otvorene holduje. Napríklad afrocentrický politológ Leonard Jeffries rozlišuje medzi „kreatívnymi africkými ,slnečnými ľuďmi‘ a deštruktívnymi, násilnými európskymi ,ľadovými ľuďmi‘,“ (citát podľa historika T. Schmitza: Ex Africa lux? Black Athena and the Debate about Afrocentrism in the US). V praxi tak len obracia rasistické predstavy z 19. storočia.

Čoraz bizarnejšie tvrdenia

Ako píše Lefkowitz vo svojej knihe Not out of Africa (Nie z Afriky), predstava, že Kleopatra bola v skutočnosti černoškou, pochádza od jamajsko-amerického spisovateľa J. Rogersa, ktorý ju v roku 1946 zahrnul vo svojej knihe medzi významné v dobovej reči „farebné“ postavy. Túto predstavu následne spopularizoval jamajský aktivista a mysliteľ čierneho nacionalizmu Marcus Garvey. Garvey tvrdil, že Egypt bol údajne čiernou civilizáciou.

Gerveyovi prívrženci tak dodnes tvrdia, že starí Egypťania boli v skutočnosti černochmi a dnešní Egypťania sú gréckymi, rímskymi, arabskými či mamluckými prisťahovalcami, ktorí s antickým Egyptom nemajú nič spoločné.

To síce vyvracajú štúdie DNA, podľa ktorých, naopak, starí Egypťania boli geneticky podobnejší Levantínčanom (obyvateľom Blízkeho východu) a podiel genetických vplyvov zo subsaharskej Afriky je dnes vyšší než v antike (zrejme v dôsledku arabského obchodu s otrokmi v stredoveku a novoveku). V očiach týchto aktivistov sú však všetky argumenty súčasťou konšpirácie, ktorá sa pokúša ututlať rolu černochov. Pre tých najodhodlanejších sú černochmi dokonca aj fiktívne postavy ako Helena Trójska.

Tu sa ukazuje paradox mnohých z afrocentrických tvrdení – v boji proti tomu, čo vnímajú ako prílišný eurocentrizmus a niekedy aj rasizmus európskych a amerických historikov, sa oni stávajú podobnejší tomu, čo kritizujú.

Nič to neukazuje lepšie ako tvrdenie časti afrocentristov, že Afričania sú skutočnými zakladateľmi olméckej civilizácie v predkolumbovskej Amerike. Olmékovia vládli na pobreží východného Mexika pred približne 3000 rokmi a položili základy mnohých nasledujúcich mezoamerických civilizácií vrátane Mayov.

Nie je ťažké spoznať, že argumentácia afrocentristov nie je veľmi iná než argumentácia Európanov v prvej polovici 20. storočia. Tí po objavení ruín Veľkého Zimbabwe vyhlasovali, že je nemožné, aby také veľké mesto vybudovali miestni Afričania. To bol, samozrejme, úplný nezmysel založený na rasistických predsudkoch a Afričania (a Afroameričania) môžu mať oprávnený pocit, že ich dejinám sa venuje príliš málo pozornosti. To však nemôže byť dôvod, aby sme hodili cez palubu akýkoľvek rešpekt voči vedeckým metódam a proste predstierali, že Kleopatra a Olmékovia boli černochmi.