Knieža Karla Schwarzenberga som zblízka spoznal v rokoch 2002 – 2004: bol majiteľom týždenníka Respekt a ja som sa vo veku necelých 30 rokov stal jeho najmladším šéfredaktorom.

V januári 2004 ma prepadli pred naším panelákom, zrejme pre reportáž Respektu o severočeských výpalníkoch. Ležal som v nemocnici na jiske, kde zisťovali, či mi násilníci nenatrhli slezinu. Medzitým sa knieža objavil v našom panelákovom byte, v ktorom zostali moja manželka a malé dcéry. Fajčil fajku v kuchyni a ako skúsený konšpirátor odporúčal rôzne bezpečnostné opatrenia. Vyslovil aj vetu, ktorá sa odvtedy v našej rodine traduje: „Kam on takto v januári rád chodieva...? Čo tak do Benátok? Tam je teraz pekne.“

Manželka zdvorilo poznamenala, že by to mohlo byť trochu od ruky (odhliadnuc od toho, že sme vtedy nemali auto a ani veľa peňazí). Knieža sa preto rozhodol požičať nám svoj vlastný dom – zámok v Dřevíči pri stredočeskom Beroune. Na túto jeho praktickosť, veľkorysosť a dobrotu srdca sme nikdy nezabudli.

Karel Schwarzenberg nemal rád konflikty a spory. Jeho najsilnejší nesúhlas, na ktorý si pamätám, sa týkal komentára Respektu o konflikte na Blízkom východe. Išlo o vtedy ešte žijúceho palestínskeho vodcu Jásira Arafáta. Komentár sa končil tým, že mier nemôže nastať za Arafátovho života, pričom celkom jasne naznačil, že by Izrael mohol smrť vodcu Palestínčanov akosi urýchliť.

Knieža mi vtedy poslal len suchú textovú správu, ktorú som si nechal v telefóne ešte dlhé roky: že ho nie celkom teší byť majiteľom týždenníka, ktorý vyzýva na zabíjanie. No ku Schwarzenbergovej cti treba povedať, že do obsahu Respektu nezasahoval. Ani vtedy. Na porade som redaktorom prečítal jeho odkaz, pokývali sme hlavami a ďalej si písali po svojom.

Mojou úlohou ako šéfredaktora bolo stlačiť stratu, aby sa týždenník mohol predať novému majiteľovi. Knieža sa koncom roka na účtovnú stratu najprv zvyčajne tváril kyslo, no potom sa uškeril: „Za večer v parížskom šantáne utratím viac.“

Básnik Ivan Jirous si túto jeho veľkorysosť dobre všimol a svojím zábavne surovým spôsobom si z kniežaťa uťahoval. Schwarzenberg ho nechával bývať v jednom svojom dome na pražskom Smíchove za čisto symbolické nájomné (tuším sto korún) a posielal mu ryby, bažanty či zverinu.

Básnik raz pozval svojho domáceho pána na večeru, pričom v obývačke mal preňho na podlahe pripravené ohnisko – kruh z kameňov, vetvy, stačilo zapáliť. „Vaša Jasnosť, máte právo prvej zápalky,“ vyhlásil Jirous slávnostne. (Pokiaľ viem, nezhorelo to tam.)

S kniežaťom sa skvelo rozprávalo o histórii, jedle a politike. V čase, keď sa ruský prezident Putin dal v Kremli dočasne vystriedať premiérom Medvedevom, sme sa kniežaťa v rozhovore pre Hospodářske noviny opýtali, či sa to dá porovnať s niektorou staršou etapou ruských dejín.

Knieža sa zamyslel: „Trochu. V ruských dejinách sa za posledných dvesto rokov striedali obdobia prísnych a liberálnych cárov. Spomeňme si na prísneho Mikuláša I., ktorý bol – priznajme si to – veľmi úspešný: rozšíril ruské impérium o územia v Strednej Ázii, ktoré potom Rusko stratilo až v deväťdesiatych rokoch 19. storočia. Bolo to obdobie silného, vojenského Ruska. To sa skončilo krymskou vojnou a nástupom jeho syna, populárneho Alexandra II., ktorý oslobodil roľníkov od nevoľníctva. Bol však zavraždený a nastúpili tvrdé diktatúry Alexandra III. a Mikuláša II. Putina stále vnímam skôr ako Mikuláša I.: jeho hlavným cieľom je veľkosť Ruska.“

Ako minister zahraničných vecí otváral Českej republike dvere aj do salónov, ktoré by inak boli zostali zatvorené. Európskych politikov poznal väčšinou osobne, a to nielen z oficiálnych podujatí. Rád rozprával historku o tom, ako jeho škótsky šľachtický priateľ hostil na svojom zámku barónku Thatcherovú a pod vplyvom priveľkého množstva whisky predložil obávanej železnej premiérke istý neslušný návrh. Premiérka si vraj škótskeho odvážlivca zmerala pohľadom: „Máte veľmi dobrý vkus, pane,“ odvetila, „ale veľmi zlé načasovanie.“

Keď Karel Schwarzenberg v roku 2013 kandidoval za prezidenta, prvýkrát a naposledy som – vtedy ako komentátor predbabišovských Lidových novín – porušil pravidlo a vyjadril mu v stĺpčeku volebnú podporu, endorsement. Napísal som, že som si vedomý jeho slabín, no knieža má najbližšie k tomu, ako by mal prezident v českom ústavnom systéme a tradícii vyzerať. Je veľkorysý, lojálny voči štátu aj ústave, ctí si históriu a vie zmierovať politikov.

Nie, nevyšlo to, asi ani nemohlo. Ale aj tak bolo správne, že sa o to pokúsil a ukázal, že prezident môže vyzerať aj inak ako Miloš Zeman.

Na dobrotu srdca Karla Schwarzenberga (1937 – 2023) nezabudnem. Bol to láskavý človek.