Michael Kofman O mieri nie je s kým rokovať, Rusko chce Ukrajinu ako štát zničiť

Hovorí, že by bolo chybou pozerať sa na súčasnú bojovú situáciu na Ukrajine ako na pat, ktorý už nemôže zmeniť nový nečakaný vývoj. Súčasne tvrdí, že v tejto chvíli nie je šanca na pokoj zbraní, keďže na tom nemajú záujem Ukrajinci ani Rusi.

Svetoznámy vojenský analytik Michael Kofman v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, prečo napriek istému poklesu americkej moci stále nežijeme v multipolárnom svete a postavenie USA ako hlavného globálneho hráča ostáva veľmi pevné.

Kofman je riaditeľom programu ruských štúdií v CNA (The Center for Naval Analyses), predtým pracoval v Kennanovom inštitúte. Ako výskumník sa špecializuje na Rusko a postsovietske štáty, na ruské ozbrojené sily a ruské vojenské myslenie. 

Narodil sa v Kyjeve, vyrastal v Mykolajive na juhu Ukrajiny, začiatkom 90. rokov sa presťahoval do USA.

Ako vnímate súčasnú situáciu na bojisku z operačného a taktického hľadiska?

Súčasná situácia zostáva dynamická. Je istý progres ukrajinských operácií, pokiaľ ide o ich úsilie prekročiť rieku a vytvoriť predpolie v Chersone. Z tejto pozície by potom ukrajinské jednotky mali byť schopné zaútočiť na ruské pozície ďalej na juhozápade mimo hlavnej frontovej línie v Záporoží. V Avdijivke dochádza k sústavným ruským útokom, z pohľadu ruských jednotiek išlo o veľmi nákladné boje, podarilo sa im dosiahnuť mierne územné zisky.

Avdijivka je dobre opevnený bod, veľké mesto, ktoré nie je ďaleko od Donecka. Ruská armáda sa navyše snaží prebrať iniciatívu naprieč niektorými časťami frontu. Obidve strany sa usilujú získať čo najviac. Nastali chladné jesenné dažde s blatom, teda menej priaznivé obdobie na akékoľvek útočné operácie, a vojna tak opäť nadobudla opotrebovací charakter.

Čoraz viac preto môžeme hovoriť o pozičnej, ale nie o statickej vojne, keďže obidve strany sa usilujú prelomiť patovú situáciu. V tejto fáze nemôžeme hovoriť o trvalom pate a nie je jasné, čo je dôležitejšie, či je to nasadenie síl na bojisku, prípadne technologické inovácie alebo sú to základné problémy, ktoré postihli obe strany po tom, čo utrpeli straty na bojisku: problémy s kvalitou a hustotou vojenských jednotiek, so schopnosťou nasadiť ich primerane požiadavkám bojiska. 

Môžeme teda očakávať, že sa vojna natiahne výrazne cez rok 2024?

Určite áno, už nejaký čas je zjavné, že toto bude dlhá vojna. Nepochybne boli aj ľudia, ktorí v rôznych fázach vojny dúfali, že pôjde o kratší konflikt. Ukrajinskú letnú ofenzívu sprevádzali neuveriteľne vysoké očakávania. Aj keby bola bývala ich ofenzíva taká úspešná, ako sa očakávalo, nevyhnutne by to nebolo znamenalo koniec vojny. Ak už nič iné, ofenzíva ukázala, ktoré krajiny podporujú Ukrajinu a veria v jej vojenské víťazstvo, a také krajiny, ktoré dúfali, že ofenzíva vytvorí podmienky na rokovania a napokon im umožní obmedziť ich podporu Ukrajine.

Často sa objavujú hlasy, že je čas na prímerie práve preto, že konflikt je v opotrebovacej fáze, ktorá nikam nevedie. Čo si o tom myslíte?

Na pokoj zbraní dnes nie sú podmienky. Veľa by sa tým nedosiahlo, pretože by to viedlo k fáze prezbrojovania a pravdepodobne by to vyústilo do pokračovania vojny. Napokon, táto vojna je len pokračovaním konfliktu z roku 2014, keď Rusko prvýkrát napadlo Ukrajinu.

Niektorí verili, že minské dohovory povedú k politickému vyriešeniu problému – lenže neviedli. V princípe išlo o obdobie prezbrojovania bez toho, aby sa vyriešili zásadné politické otázky. Dnes je riešenie, ktoré by viedlo k prímeriu, oveľa menej pravdepodobné ako vtedy. K takýmto návrhom som preto skeptický. Budúci rok bude ťažký, bude ho sprevádzať snaha reorganizovať jednotky.

V tejto súvislosti si treba položiť otázku, prečo by prímerie malo byť lepšie ako jednoduché úsilie pretvoriť ukrajinské sily, vyzbrojiť Ukrajinu a mobilizovať západnú priemyselnú produkciu počas blížiacej sa zimy, jari a jesene. Netreba zabúdať, že z obdobia prezbrojenia by viac profitovali Rusi než Ukrajinci. Ukrajina je závislá od spoločného úsilia západných krajín. Videli sme, ako počas vojny pomoc meškala, a pravdepodobnosť, že sa jej miera ešte zníži a nedôjde k správnym politickým rozhodnutiam, je veľmi vysoká.

Rusko sa sústreďuje na zničenie Ukrajiny ako životaschopného štátu. V ostatnom roku a pol mobilizovalo svoju produkciu zbraňového priemyslu, pričom začínajú byť zjavné prínosy tejto investície. Takže minimálne v blízkej budúcnosti je prímerie pre Ukrajinu pomerne nebezpečné. V každom prípade ani na ruskej, ani na ukrajinskej strane nie je zjavný záujem o prímerie. S kým teda potenciálni mierotvorcovia zamýšľajú rokovať?

Vidíte možnosť akejsi „čiernej labute“, teda neočakávanej udalosti, ktorá by mohla zvrátiť priebeh vojny?

Vojna je v princípe nestabilný systém. Pri pozorovaní vojny je skoro vždy prítomná „predpojatosť k statusu quo“. Čokoľvek sa deje na bojisku, v akejkoľvek fáze vojny sa nachádzate, vždy vznikne dojem, že presne takto to bude pokračovať naďalej, tak to však takmer nikdy nie je.

Navyše médiá majú tendenciu trpieť poruchou pozornosti. Bez ohľadu na fázu, v ktorej sa vojna nachádza, ak práve nedochádza k zásadnej ofenzívnej operácii a bez výraznejšieho pokroku počas niekoľkých týždňov, začnú vojnu označovať za pat.

Iste, aj ukrajinský generál Zalužnyj nedávno vojnu označil za pat, takže môže ísť o primeraný opis situácie. Aj tak je príznačné, ako rýchlo začnú šéfredaktori klásť otázku, či sa vojna ocitla v patovej situácii, ak nedochádza v reálnom čase k žiadnej ofenzíve.

Pri hodnotení udalostí určite netreba zabúdať na možnosť čiernych labutí. No nemám rád tento koncept ako zámienku na intelektuálne alibi, zbožné želanie, ako keď niekto povie: „Možno v Rusku nastane puč, ktorý zlikviduje jeho režim a ukončí vojnu.“

Možno zajtra vyhrám v športke, ale to nie je dôveryhodný plán môjho dôchodku. Ako analytik si nemôžem dovoliť vychádzať z podobných úvah. Všeobecne sa snažím byť konzervatívnejší, usilujem sa mierniť predpovede a vyhýbam sa bombastickým tvrdeniam.

Vo vojne sa môže udiať mnoho, pretože priebeh konfliktu ešte nie je „napísaný“. Mali by sme sa vyvarovať toho, že v akejkoľvek fáze vojnu označíme za pat, a teda konflikt, ktorý sa nedá vyhrať, alebo naopak, s určitosťou vyhlásime, že v tejto vojne je víťazstvo zaručené.

Treba vychádzať z vojnových konfliktov, ktoré trvali niekoľko rokov. Ako by sme boli hodnotili druhú svetovú vojnu na začiatku roku 1942 bez toho, aby sme vedeli, čo sa ešte udeje v rokoch 1943 a 1944?

Ľudia majú väčšinou chabý odhad a často predpokladajú, že v akomkoľvek historickom bode bol najpravdepodobnejší výsledok situácie práve ten, ktorý sa napokon udial.

Históriu však často formujú neočakávané udalosti. Niekedy sa ocitnete v nešťastnej historickej línii, keď nacistické Nemecko poľahky porazí Francúzsko na európskom kontinente v priebehu týždňov.

Naopak, teraz sme boli svedkami šťastného, hoci nepravdepodobného vývoja, keď sa nepredvídateľné okolnosti a vplyv ďalších faktorov zbehli takým spôsobom, že ruská invázia na Ukrajinu zlyhala a ukrajinské sily boli schopné zvíťaziť v bitke o Kyjev a na juhu.

Tento výsledok nebol predurčený. Mali by sme teda byť opatrní, pokiaľ ide o naše domnienky, ktoré sa spájajú s budúcnosťou.

Prečo si myslíte, že sa Putin napokon rozhodol pre rozsiahlu inváziu?

Nevieme presne, kedy sa Putin rozhodol. Domnievam sa, že plány na vojnu sa začali rozpracovávať po tom, ako sa podarilo vyriešiť politickú krízu v Bielorusku v roku 2020. Invázia by sa totiž nikdy nedala uskutočniť bez toho, aby si Rusko zabezpečilo svoju pozíciu v Bielorusku.

Väčšina rozhodnutí má viacero dôvodov. Predpokladám, že išlo o kombináciu viacerých faktorov, jednak žiadny vývoj v prípade minských rokovaní a skutočnosť, že Moskva bola veľmi sklamaná, že od Zelenského nedostala to, čo chcela. Ďalším faktorom bol sústavný pokles vplyvu Ruska na Ukrajine – Zelenského stíhanie proruských médií a ďalších ustanovizní, zhoršovanie politického vplyvu Rusov na Ukrajine.

V Kremli si okrem toho uvedomili, že celá stratégia od roku 2014 zlyhala a Putin bude tým ruským vodcom, ktorý prišiel o Ukrajinu. Ukrajina sa postupne integrovala so Západom ekonomicky aj bezpečnostne.

Putin sa mohol tiež domnievať, že sa kráti čas na realizáciu jeho revanšistickej imperiálnej agendy, ktorej základom bolo znovuzačlenenie Ukrajiny do ruskej sféry vplyvu. Osobne som predpokladal, že ak Rusko na Ukrajine použije silu, rozhodne sa pre maximalistické riešenie. Z ruského pohľadu nemalo význam zopakovať scenár z rokov 2014 a 2015, pretože Rusi by tým nič nezískali, náklady by boli veľké s veľmi malým prínosom. Nezískali by výhodnejšiu dohodu ani usporiadanie, ako to bolo v prípade prvej a druhej minskej dohody. 

Ak sa spätne pozrieme na Putinovu esej o Ukrajine z leta 2021, ak sa pozrieme, čo sa dialo s ruskou armádou – jarné sústredenie vojakov na hraniciach, čoraz zvláštnejšie správanie a rozmiestnenie ruských síl v lete a napokon jeseň, keď sa definitívne odkryl ruský plán –, už bolo zjavné, kam to smeruje.

Ruská invázia bola teda nevyhnutná?

Nie, nebola. Moskva si to možno tak spätne racionalizuje, ale Rusi mali v skutočnosti mnoho ďalších možností. Vďaka donucovacej diplomacii mohli v januári 2022 jednoducho odísť a zožať úspech, pričom Západ by sa bol javil ako slabý. A v roku 2023 mohli opäť požadovať ešte viac. Putina by pravdepodobne v takom prípade mnohí považovali za chytrého. Ukázalo by sa, že ľudia ako ja sa mýlili v predpovediach o vojne – Rusko by potom ukázalo na USA a povedalo: „Títo vojnoví štváči Európanov zavádzali, keď tvrdili, že chystáme inváziu na Ukrajinu.“ 

Na celej situácii je preto zaujímavé, že s nástrojmi, ktorými Putin disponoval, mohol v rokovaniach pomerne veľa získať. Myslím si preto, že intelektuálne sa pre vojnu rozhodol oveľa skôr, ako sa všeobecne predpokladá. V januári a februári 2022 sa už vývoj nedal zvrátiť, rokovania boli fraškovitým divadlom, ktoré sa zakladalo na neprijateľných podmienkach v snahe rozdeliť Západ a získať Rusku čas na inváziu.

Zjavne v celom rozhodovaní tak hrali významnú úlohu osobnosť Putina a jeho psychické rozpoloženie.

Už som sa stretol s touto úvahou. Myslím si, že je dôležité zohľadniť celkový kontext, v ktorom sa k rozhodnutiu dopracovali. Netreba zabúdať na problém modelu rozhodovania starého diktátora – v personalistických autoritatívnych režimoch časom klesá kvalita rozhodovacích procesov. Človek v čele hierarchie zostarne, zle si vyhodnotí prvotné dôvody svojich úspechov. Takisto sa čoraz viac obklopuje ľuďmi, ktorí sú lojálni, nespochybňujú názory vedenia a nevyhnutne nemusia byť ani veľmi kompetentní. Ako čas plynie, kvalita rozhodnutí sa zhoršuje.

Putinove očakávania, vojnový optimizmus a chabé rozhodovanie však v tomto ohľade nie sú ničím výnimočné ani pozoruhodné. V dejinách sa to deje stále a znova. Viac ma zaráža, aký bol Putin sentimentálny a ako málo navnímal Ukrajinu od roku 2014. Takmer to vyzerá, že Rusi sa z obdobia 2014 – 2015 o Ukrajine nič nenaučili, pričom predpokladali, že nič sa tam odvtedy nezmenilo. Zodpovedal tomu profil invázie aj ruské očakávania.

Často uvádzate, že Rusi majú tendenciu zle čítať západný proces politického rozhodovania. Ako to myslíte?

Majú sklon zrkadliť náš systém, akoby to bol ich vlastný systém. Do nášho systému projektujú svoj cynizmus. Myslím si, že oni majú skutočný problém porozumieť, ako funguje rozhodovací proces v západných krajinách. Veľa z toho, čo dlhodobo robia, ukazuje, že nám nerozumejú. Majú mylný úsudok o následkoch svojich rozhodnutí, podceňujú politickú rozhodnosť Západu, vôbec neuvažujú o tom, že západné politické systémy naozaj vyznávajú hodnoty, o ktorých tvrdia, že ich vyznávajú.

Predovšetkým však ako elitárske spoločenstvo vedia pochopiť len elitársku politiku. Nechápu zastupiteľský systém, občiansku spoločnosť či verejné nálady, lebo takýmto spôsobom na politiku ani nenazerajú. Nechápu, že občianska spoločnosť a verejná mienka môžu byť motorom politickej iniciatívy. Demokracie sa musia zaoberať domácou politikou, verejná mienka je dôležitá, na záujmoch občianskej spoločnosti a rozmanitých spoločenských skupín záleží.

Ruský pohľad je však mimoriadne cynický. Preto som po rokoch pôsobenia v tomto odbore dospel k názoru, že ruská elita zostáva strašne ignorantská, pokiaľ ide o dôležité aspekty západných spoločností a politických zriadení. Zároveň sú však arogantní, keď si myslia, že vedia, ako to na Západe „naozaj“ funguje.

Putin sa však stále aspoň snaží predstierať, že mu záleží na zastupiteľskom systéme, a robí také rozhodnutia, ktorými sa chce zapáčiť širšej ruskej verejnosti...

Ruský systém je ako „mechanický pomaranč“. Jeho cieľom je vygenerovať isté percento účasti vo voľbách a nejaké konkrétne číslo ako volebný výsledok. Starostlivo dolaďujú každé voľby, aby také výsledky dosiahli. Majú systémové opozičné strany a jedna z ich úloh je predstierať ilúziu, že existujú nejaké opozičné zoskupenia, ktoré pomáhajú generovať volebnú účasť, aby sa voľby nemuseli úplne sfalšovať.

Systém sa z mierne autoritatívneho časom premenil na výrazne represívny, keď režim eliminoval pozostatky opozície a aj tie hlasy, ktoré mali väčší zmysel pre realitu. Nastalo teda postupné zhoršovanie rozhodovania v správe vecí verejných aj v zahraničnej politike.

Ako veľmi bude záležať na výsledku amerických volieb v roku 2024, ako môžu ovplyvniť americkú pomoc Ukrajine?

Pokiaľ ide o podporu Ukrajine, na voľbách určite záleží, preto ich v demokratickom systéme máme.

Záležať bude nielen na prezidentských voľbách, ale aj na voľbách do Kongresu. Bidenova administratíva má výrazný transatlantický náhľad a nie je vôbec jasné, či budúci prezident USA bude na Európu nazerať podobným spôsobom. V americkej stratégii už totiž nastala zjavná zmena, za primárne dejisko globálneho vývoja sa považuje indo-pacifická oblasť. Európa má síce dôležité, ale až sekundárne miesto.

Pokiaľ ide o výrobu streliva a o kľúčové rozhodnutia vo vzťahu k ukrajinskému vojnovému úsiliu, všetky potrebné investície už USA urobili počas minulého roka. Ovocie týchto rozhodnutí uvidíme neskôr v rokoch 2024 a 2025.

Na diskusnom paneli Bezpečnostnej konferencie v Prahe ste sa dostali do výmeny názorov s jedným pánom, ktorý chválil „multipolárny svetový poriadok“. Vy ste s tým polemizovali, keď ste tvrdili, že žijeme v unipolárnom svete a nejaký čas v ňom aj žiť budeme. Prečo?

Nech použijeme akékoľvek hodnotiace kritérium, USA zostávajú najdynamickejšou silou v medzinárodnom systéme. Stačí sa pozrieť na americkú ekonomiku, demografiu, technológie, vzdelávanie, inovácie a celkový ekosystém v Spojených štátoch, kde sa kapitál prelieva do inovácií.

Keď zoberieme do úvahy prístup USA k zahraničným talentom, stále zostávajú destináciou číslo jeden na imigráciu. Môžeme si všimnúť aj schopnosť odolnosti USA a ich schopnosť rýchlo sa zotaviť z hospodárskej krízy. Porovnajte si napríklad nárast amerického HDP a počtu obyvateľstva od finančnej krízy v roku 2008 s krajinami Európskej únie.

Spojené štáty vysoko prevyšujú všetkých ostatných aktérov medzinárodných vzťahov, pokiaľ ide o podstatu našej moci a jej dynamiky. Je pravda, že USA už nie sú dominantným hráčom v medzinárodnej politike, akým boli v 90. a nultých rokoch. Nie sú už schopné dosiahnuť želaný stav s ohľadom na svoje záujmy.

Zredukovanie dominantného postavenia USA by sme však nemali zamieňať za tézu, že svet je multipolárny alebo bipolárny, lebo to tak nie je. Celkovo si treba uvedomiť, že mocnosti na vzostupe nebudú rásť stále a že ani slabnúce mocnosti nebudú stále upadať. Americká moc môže rásť a klesať, ale jej veľká časť má štrukturálnu podstatu, ktorá je zabudovaná v samotnom medzinárodnom systéme.

A čo je ešte dôležité: unipolárny moment sa ukázal ako mimoriadne stabilné obdobie v medzinárodnej politike počas posledných tridsiatich rokov a je veľmi pravdepodobné, že to takto bude pokračovať.

Nečakáte teda prepad globálnej moci USA v priebehu tohto storočia?

Nie, pretože medzinárodný systém má západný charakter, a čo je najdôležitejšie, vedúcu úlohu v ňom hrajú USA. Americký dolár má postavenie hlavnej rezervnej meny, čo umožňuje USA vytvárať obrovskú mieru zadlženia a raziť fiškálnu politiku, ktorú si ostatné štáty nemôžu dovoliť.

Desaťročia predpovedí, že svet postupne prejde na inú rezervnú menu, sa nenaplnili. Táto pozícia USA v medzinárodnom systéme a udržiavanie americkej moci a vplyvu sa vzájomne upevňujú a posilňujú. Pre každého potenciálneho súpera preto bude mimoriadne náročné zmeniť charakter medzinárodného poriadku.

Ak v minulosti takáto zmena nastala, často išlo o výsledok vojen medzi veľmocami. Každý, kto tvrdí, že nastane nový svetový poriadok, by tak mal prísť s argumentom, čo za udalosť by mohla priniesť prípadnú transformáciu svetového poriadku.

Napríklad vojna USA a Číny?

Iste, niektorí sa môžu domnievať, že vypukne vojna medzi USA a Čínou, v ktorej budú Spojené štáty porazené. Ja si však nemyslím, že by USA vojnu s Čínou prehrali. Najmä však veľmi pochybujem, že taká vojna by podkopala americké veľmocenské postavenie, ako sa to v dôsledku vojen v minulosti stalo napríklad Francúzsku alebo Británii. 

Vojna veľmocí nevyhnutne nevedie k preskupeniu moci a vplyvu, navyše je málo pravdepodobné, že by to znamenalo strmú eróziu vplyvu USA vo svete. Naopak, zdá sa, že čínska moc dosiahla vrchol alebo ho čoskoro dosiahne, zatiaľ čo Spojené štáty sa relatívne posilnili v porovnaní s EÚ. Americké mocenské postavenie v medzinárodnom systéme sa zdá omnoho trvácnejšie.

Svet však zostáva unipolárny nielen v dôsledku americkej moci a vplyvu alebo z dôvodu, že USA investujú do udržiavania medzinárodného systému, v ktorom majú vedúcu úlohu, ako by to robila každá krajina.

Významným dôvodom je, že väčšina krajín vo svete sú v tomto systéme podielnikmi. Ťažia z neho a z ich pohľadu je to pre ne najlepší možný systém. Mnohým európskym krajinám sa žilo ťažko v multipolárnom svetovom poriadku, ktorý napokon vyvrcholil prvou a druhou svetovou vojnou.

Boli závislé od hierarchie, ktorá uprednostňovala len veľké mocnosti a ich záujmy. Medzinárodný systém je stále hierarchicky usporiadaný, ale stredné a menšie mocnosti v ňom majú viac úžitku a ochrany.

Takže americká moc a vplyv sa ukazujú ako mimoriadne odolné, rola USA v systéme a jeho povaha unipolaritu skôr ešte viac posilňuje, ako by ju podkopávala.

Čudujem sa, prečo niektorí ľudia chcú multipolárny svetový poriadok. Napríklad ja pôvodne pochádzam zo Sovietskeho zväzu, pamätám si bipolárny svetový poriadok a určite si neželám návrat k nemu. V bipolárnom poriadku by ďalšou veľmocou bola Čína. V multipolárnom svetovom poriadku by ďalšími veľmocami boli Rusko, Čína, Saudská Arábia, možno Turecko, prípadne India alebo niekto ďalší. Bol by takýto systém pre väčšinu krajín lepší?

Spomínali ste Čínu. V USA je nezanedbateľná skupina vojenských analytikov, ktorí varujú a poukazujú na masívne vyzbrojovanie Číny, nebezpečné manévre v Juhočínskom mori a podobne. Ako vnímate túto hrozbu?

Určite je dobré sústrediť sa na konkurenciu. Americkej zahraničnej politike to dáva istý stupeň koherencie. S krátkozrakým fixovaním sa len na Čínu sa však nestotožňujem. Rozumiem, prečo to títo analytici robia, chcú, aby sa americká stratégia sústredila na indo-pacifickú oblasť. Čím viac sa Spojené štáty angažujú na udržiavaní bezpečnosti na európskom kontinente, tým hlasnejšie kričia o Číne, pretože si myslia, že nerobíme také kroky, ktoré by uskutočňovali našu stratégiu.

Môj pohľad je trochu odlišný. Čínu by sme nemali podceňovať, ale ani preceňovať ako vyzývateľa. Pýtali ste sa na vojenskú silu, tá však neexistuje ako abstraktná veličina. Ľudia si myslia, že USA sú na prvom mieste, Čína je druhá, potom Rusko je číslo tri alebo štyri a tak ďalej, ale takto to nie je.

Každá vojenská moc sa uplatňuje v istom kontexte, takže záleží na rôznych scenároch, podmienkach, cieľoch aj zúčastnených aktéroch. Čínska vojenská sila rastie významne a rýchlo. To môže predstavovať problém pre USA, najmä v špecifickom prípade „taiwanského scenára“. Ale ako sme videli aj na ruskom výkone na bojisku, vojenská sila je oveľa komplexnejšia ako len zbraňové systémy, lode alebo rakety. Isté atribúty sa dajú veľmi ťažko odhadnúť, softvér, s ktorým armáda pracuje, organizačné kapacity, veci ako pripravenosť, rýchly presun zariadení a podobne.

Uznávam, že analytici musia pracovať s najhorším možným scenárom. USA majú rozsiahle skúsenosti, vybudovali si potrebné organizačné kapacity. Americké ozbrojené sily dozrievali s niekoľkými generáciami zbraňových systémov, ktoré sa vyvinuli a nasadili. Takže si myslím, že hodnotenie čínskych ozbrojených síl len optikou počítania lodí, rakiet a lietadiel, ktoré nakúpili, je jednorozmerná perspektíva.