Mark Galeotti Okupované územia na Ukrajine sú stratené, treba zachrániť zvyšných 80 percent

Vysvetľuje, prečo Putinovi nedáva zmysel, aby otvorene napadol NATO, a ako Rusi pre vojnu na Ukrajine strácajú vplyv aj v tej časti sveta, kde donedávna pôsobili ako bezpečnostný garant.

Mark Galeotti v rozhovore pre Postoj argumentuje, že generálny tajomník Mark Rutte nezmyselne straší verejnosť, keď hovorí o 1200 vyrobených tankoch v Rusku či keď spomína, že Čína po útoku na Taiwan prikáže Putinovi napadnúť NATO. Galeotti hovorí, že takéto výroky šéfa NATO podkopávajú dôveryhodnosť demokratických inštitúcií na Západe a nahrávajú populistom, ktorí si robia kampaň na tom, že establišment stále klame.

Mark Galeotti (1965) je britským akademikom a publicistom, zaoberá sa predovšetkým Ruskom a jeho dejinami. Pôsobí v Londýne, vyučoval aj v New Yorku a Prahe. Je autorom mnohých bestsellerov, viaceré mu vyšli aj v slovenskom a českom preklade. Je autorom podcastu In Moscow’s Shadows (V moskovských tieňoch).

Zdá sa, že Donald Trump stratil s Ruskom trpezlivosť. O tejto možnosti ste hovorili už začiatkom roka, ako teda vnímate jeho rozhodnutie?

Predpokladal som, že Trump znásobí pomoc Ukrajine. Z tohto pohľadu je jeho obrat zatiaľ veľmi obmedzený. Ani ochota predávať zbrane nie je nejaká prevratná, neprináša žiadne nevýhody. Svojím spôsobom ide o Trumpov vysnívaný scenár – Ukrajinci bojujú zbraňami, ktoré sa vyrábajú v amerických továrňach, a to všetko platia Európania.

Zámer navýšiť clá o 100 percent štátom, ktoré odoberajú ruskú ropu, je teoreticky veľká vec. Žiadna z týchto krajín nemá šancu, aby počas niekoľkých týždňov či mesiacov našla nového dodávateľa ropy. 

Nejde len o Čínu a Indiu, ale aj Turecko, Japonsko a niektoré európske krajiny. Trump často pohrozí masívnymi clami a potom ustúpi, keď sa začne črtať riziko ekonomických škôd.

Môžeme však vidieť zmenu tónu a čoraz ťažšie sa mu bude hovoriť „toto je Bidenova vojna“. Z tohto hľadiska ide o posun.

Hrozba sankcií či výzva na uzavretie mieru v priebehu niekoľkých týždňov však predsa len nie sú dôveryhodné.

A takisto nie je jasné, čo taká mierová dohoda vlastne znamená. Obe strany ani pri najlepšej vôli nevedia za taký krátky čas dosiahnuť dlhodobý, komplexný mier na Ukrajine.

Ale príliš berieme Trumpa za slovo. Jeho výroky sú ako džez. Improvizuje s nejakou melódiou, následne sa Biely dom zúfalo snaží nastaviť nejakú politiku. Je to veľmi dynamická situácia, čo je len eufemizmus pre priznanie si faktu, že vlastne nevieme, ako ďalej.

Putin sa zdráha pristúpiť na mier, ale čo jeho okolie?

Bolo zaujímavé sledovať, keď na začiatku jari Trump navrhol Rusom svoju dohodu o Ukrajine. Pre väčšinu členov ruskej delegácie to bol veľký dar, ale Putin ho nebol ochotný akceptovať. 

Ľudia, ktorí verejne komentujú vojnu, patria k umierneným technokratom. V Putinovom okruhu je však viacero jastrabov, ktorí svoje názory nedávajú na sociálne siete ani nerobia rozhovory. To sú jeho priatelia a najbližší spojenci, nielen jeho oficiálni zástupcovia.

V ruskej technokratickej elite bolo vtedy veľké sklamanie, že sa veci neposunuli. Odvtedy sa objavujú na kremeľské pomery odvážne hlasy, ktoré upozorňujú na pochmúrnu budúcnosť. Maxim Rešetnikov, minister pre hospodársky rozvoj, varoval, že sa blíži recesia, alebo Igor Krasnov, generálny prokurátor, zas poukázal, že korupcia narástla v prvom kvartáli tohto roku o 25 percent.

Podľa Putina mu však Západ ešte neponúkol to, čo by ho mohlo uspokojiť. Dajú sa očakávať isté ekonomické problémy, súčasne je čoraz náročnejšie naverbovať nových brancov bez toho, aby sa im vyplatili astronomické sumy, a podobne. Putina to však nezastaví.

Je veľmi ťažké odhadnúť, čo si Putin naozaj myslí. Ale vieme aspoň načrtnúť, či existujú preňho nejaké akceptovateľné podmienky? Nie je najväčší problém v tom, že je fanaticky fixovaný na víziu, že bude kontrolovať vládu v Kyjeve?

Putin dokáže zmeniť názor, len nateraz na to nevidí dôvod. Ak by musel čeliť vážnej hrozbe na domácej scéne, ekonomické problémy by spôsobili nepokoje a elity by sa zmocnil strach z ulice, možno by začal uvažovať iným spôsobom.

Predpokladá, že Rusi majú v tejto chvíli navrch. Odhady strát sú dnes približne 2,5 zabitých alebo zranených Rusov na jedného Ukrajinca. Pomer počtu obyvateľov je však 3,5 Rusov na jedného Ukrajinca. 

Vojna sa, pochopiteľne, nedá hodnotiť len na základe takýchto hrubých výpočtov. Ak ste však ruský líder, ktorý túto vojnu považuje za existenčný konflikt, ktorý je zásadný pre váš historický odkaz a politické prežitie, potom je to pre vás akceptovateľné.

Počas rokovaní Trumpovej administratívy s Rusmi ste vyjadrili názor, že napriek nevýhodným podmienkam by bolo prímerie pre Ukrajinu lepšie ako pokračovanie bojov. Neobávali ste sa v takom prípade „nového Mníchova“?

Historické paralely sú vždy kostrbaté a najmä Putin nie je Hitler. Jeho ambície sa týkajú predovšetkým Ukrajiny. V jeho očiach by nemala existovať ako suverénny štát a minimálne východná Ukrajina je súčasťou Ruska. Ukrajinu podľa neho Rusku ukradli, keď Lenin vytvoril samostatnú Ukrajinskú sovietsku socialistickú republiku.

Čas na prímerie je podľa mňa preto, že doposiaľ som nepočul zmysluplnú teóriu víťazstva. Na jednej strane môžeme hovoriť o ruskej neschopnosti poraziť Ukrajinu. 

Posúvajú sa síce dopredu a dobýjajú územia, ale niekto vyrátal, že takýmto tempom potrvá ďalších 70 alebo 90 rokov, kým ju ovládnu celú. 

Podobne nedal nikto dôveryhodnú odpoveď na to, ako môže Ukrajina v dohľadnom období oslobodiť okupované teritóriá. V ostatnom čase počúvame redefiníciu víťazstva, ktorá spočíva v tom, že Putinovi odoprieme možnosť ďalšieho dobýjania území.

Postupne sa krok za krokom dostávame do bodu, keď si musíme uvedomiť, že okupované územia sú stratené, čo je najmä pre Ukrajincov, pochopiteľne, náročné akceptovať. Skutočná pozornosť by sa mala venovať tomu, ako zabezpečiť zachovanie zvyšných 80 percent teritória.

Rozumiem, že pre Zelenského je to politicky neúnosné, takisto pre mnohých Ukrajincov. Zvyšuje sa však podiel populácie, ktorá si želá mier výmenou za stratu územia.

Mark Galeotti pre PostojNemali by sme Rusov utvrdzovať v pocite, že Západ ich chce zničiť

Juraj Kríž

Vedeli by však Ukrajinci takéto územie brániť v prípade ďalšej agresie?

Samozrejme, každá dohoda musí byť založená na vzájomnom dorozumení oboch strán a zatiaľ sme sa k takému bodu nepriblížili.

Rýchlo sa vyvíjajú technológie, ktoré sú vysoko výhodné pre obrancu. Ide najmä o drony. Rusi musia aktuálne platiť obrovskú krvavú daň za dobytie Pokrovska a nie som si istý, či dokážu obsadiť niečo ďalšie.

Ak by sa Rusi v nejakom momente zastavili a povedali „ok, stačí nám to, čo sme obsadili, teraz prejdeme na obranu“, môžu využiť multiplikátor sily, dronovú technológiu, kde majú v súčasnosti oproti Ukrajincom navrch, a bolo by veľmi ťažké ich vytlačiť. 

Budúce zjednotenie Ukrajiny by bolo niečo podobné ako nemecké zjednotenie, teda politický proces, ktorý by sa mohol zavŕšiť niekedy vo vzdialenejšej budúcnosti.

Akákoľvek mierová dohoda z dnešnej situácie vzíde – či už implicitná v dôsledku zmrazenia konfliktu, alebo explicitný dokument, ktorý podpíšu obe strany –, v podstate bude odrážať súčasný status quo.

Neodráža tento váš postoj aj rozhovory s niektorými politikmi a vojenskými hodnostármi, ktorí majú pomerne realisticko-cynický pohľad, čakajú na moment, keď Putin zomrie, a vtedy dôjde k urovnaniu konfliktu? Dovtedy sa aspoň oslabí nevypočítateľný agresor, hoci za cenu ďalších tisícov obetí...

Áno, je to možno takéto prednastavenie. Zviazali sme si ruky predchádzajúcimi mantrami, ktoré sme nemuseli myslieť úplne vážne: „Tak dlho, ako bude treba!“, „Nič o Ukrajine bez Ukrajincov!“, „Dáme Ukrajine všetko, čo potrebuje...“ a tak ďalej. 

Pre ktoréhokoľvek európskeho lídra je veľmi ťažké byť prvým, kto nabúra konsenzus a odrazu povie, že politika, ktorá sa dlhodobo razila, mohla byť chybná. Trump to môže povedať, ale Európania nie. Viktor Orbán rád rozpráva čokoľvek, ale je v politickej izolácii.

Z európskeho pohľadu sú náklady vojny pomerne znesiteľné. Hoci by každý politik iste vedel lepšie vynaložiť miliardy eur inak, nie je to existenčný ekonomický a politický problém. Navyše je tu vedomie ruskej hrozby. 

Osobne si nemyslím, že by chcel Putin priamy konflikt s najmocnejšou vojenskou alianciou na svete, ale ak panuje presvedčenie, že Rusko predstavuje akútne ohrozenie, je lepšie, keď je zaneprázdnené vojnou na Ukrajine. Medzitým sa ostatné krajiny vyzbroja, čo dáva akýsi strategický cynický zmysel.

Nebol však problém od začiatku, že Putin jednoducho o žiadnu dohodu nemá záujem?

To je na tom fascinujúce. Keby bol Putin rafinovaným machiavelistom, prichádzal by s rôznymi ponukami a spoliehal sa na to, že Ukrajinci sa nebudú chcieť dohodnúť. Nie som si totiž istý, či si Zelenskyj môže dovoliť povedať „ok, vzdávame sa nárokov na 20 percent nášho územia, ktoré kontrolujú Rusi“. 

Z čisto cynického hľadiska by Rusi mohli hrať rolu „tých dobrých“. Pokiaľ sú však nielenže neústupčiví, ale vo svojej neústupčivosti až nepríjemne agresívni, kto na Západe má dôvod začať rozprávať o nejakej dohode typu „územie za mier“?

Svojím spôsobom bolo Trumpovo úsilie dohodnúť sa s Rusmi užitočné na to, aby sme zistili, že Rusi sa dohodnúť nechcú.

Asi áno, ale uvidíme. Istanbulský proces nie je úplne skončený a ani sa nečrtá nejaká dohoda, no každý komunikačný kanál je dobrá vec.

Chváliť Trumpa je síce veľmi nevďačná úloha, no jednou z výhod toho, že v Bielom dome sedí „vrchný rozvracač“, je to, že kladie nepríjemné otázky. 

Následkom toho je aj záväzok NATO dávať nominálnych päť percent na obranu, hoci v skutočnosti to je 3,5 percenta, alebo to, že spochybňuje staré mantry o Ukrajine. Niekedy to je užitočné, inokedy menej, ale je dobré, že tam je niekto, kto hovorí: „To, že toto bola naša politika minulý rok, neznamená, že v nej budeme pokračovať aj v budúcom roku.“

Už keď sme naposledy robili rozhovor v júni 2023, poukazovali ste na to, že v prípade Západu chýba strategická koncovka, čo chceme dosiahnuť. Zároveň ste spomínali, že Macron je jedným z mála, kto sa o niečo také usiluje. Medzitým sa však jeho prístup voči Rusku, naopak, vyostril. Nie je to príznačné, že aj on zistil, že Putin sa jednoducho nechce dohodnúť?

Do určitej miery. V prípade Macrona však musíme zohľadniť, že ide o nespútané ego, ktoré využíva zahraničnú politiku na odpútanie pozornosti od pomerne vážnych domácich problémov. Navyše nedávno s Putinom opäť telefonoval o iránskom jadrovom programe, za čo si vyslúžil medzinárodnú kritiku. 

Ako sa dajú racionálne interpretovať kroky Rusov?

Čiastočne ide o starú ruskú vyjednávaciu taktiku. Veľmi agresívna, tvrdá hra až do posledného momentu a potom odrazu uzavrú dohodu. V tejto chvíli je však malá šanca, že by rokovanie viedli týmto smerom.

Prejavuje sa to aj v prípade relatívne zanedbateľnej veci, akou je absolútne smiešna a totálne neakceptovateľná požiadavka obmedziť veľkosť ukrajinských ozbrojených síl. Na začiatku tohtoročného istanbulského procesu sa zdalo, že Rusi ju potichu stiahli. 

Následne po niekoľkých neúspešných kolách rokovaní sa k nej opäť vrátili. Obnovili naratív, že je dôležité limitovať veľkosť ukrajinských ozbrojených síl a typy a množstvo zbraní, ktorými disponujú.

Myslíte, že v tomto prípade konali z vlastnej iniciatívy alebo vychádzali z Putinových inštrukcií?

Nevieme. V čele tímu je bývalý minister kultúry Vladimir Medinskij. Niektorí tvrdia, že má malý politický výtlak pre vážne rokovania. Podľa mňa to celkom neplatí, no určite platí, že Medinskij spraví presne to, čo mu nakáže jeho pán.

... vo svojom podcaste ste použili prirovnanie „Sauronove ústa“.

Ak by delegáciu viedol niekto ako (Sergej) Šojgu, dalo by sa očakávať, že by prišiel aj s vlastnými návrhmi. U Medinského to tak nie je. Povie to, čo sa mu prikázalo, aby povedal.

Ako ste vnímali iniciatívu Macrona a Starmera týkajúcu sa spoločného kontingentu na Ukrajine v prípade prímeria? Neovplyvnilo to ruské uvažovanie?

Mohlo to ovplyvniť, otázkou je, ktorým smerom. Koncept koalície ochotných dnes viac zdôrazňuje nevojenský charakter, ale prvotná idea bola mnohonárodná vojenská sila, síce nie na báze NATO, ale súčasťou by boli krajiny Aliancie. Monitorovali by prímerie, zabezpečovali hranice a podobne.

Z pohľadu Moskvy, večne paranoidnej a podozrievavej voči čomukoľvek, čo súvisí s NATO, to je niečo ako vstup jednotiek NATO na Ukrajinu zadnými dvierkami či použitie Ukrajiny ako vysunutej základne Aliancie. Teda jedna z kľúčových vecí, ktorej chcú zabrániť.

Od začiatku však išlo o nerealistickú predstavu. Vychádzala z toho, že sa uzavrie prímerie, a navyše sa spoliehali na USA, že zabezpečia „poistku“, čo by znamenalo ochotu nasadiť vojenskú silu v prípade, že sa niečo udeje. K tomu však USA nie sú ochotné.

Čo teda chceli Briti a Francúzi dosiahnuť?  

Koalícia ochotných nikdy nebola o Moskve, vždy bola o Kyjeve. Ukrajinci veľmi správne namietali, že neurobia dohodu, po ktorej budú zraniteľní voči ďalšej ruskej odvete. Skutočná hodnota koalície ochotných bola v tom, aby sa Kyjev cítil komfortnejšie ohľadom nejakých rokovaní a nejakej mierovej zmluvy.

Írsky analytik pôsobiaci v MoskveAk Európa zhabe rezervy ruskej centrálnej banky, žiadna mierová dohoda nebude

Juraj Kríž

Občas sa objavujú hlasy vojenských predstaviteľov, prípadne analytikov, ktorí upozorňujú, že hrozí priamy konflikt s Ruskom. Ako to vnímate?

Celá vec má dve roviny: vojenská spôsobilosť a zámer. Pokiaľ ide o vojenskú spôsobilosť, veľká časť ruských operačných síl je nasadená na Ukrajine. Kým tam bojujú, nemajú dostatočnú kapacitu bojovať kdekoľvek inde. Existuje predstava, že budujú nejakú tajnú armádu, ale nič také sa nedeje. 

V dnešnej dobe satelitov, spravodajstva z otvorených zdrojov a elektronického zachytávania informácií to ani nie je možné.

Proces obnovenia ozbrojených síl bude po skončení vojny mimoriadne bolestivý. Iste, veľa sa vo vojne naučili a budú mať množstvo schopných veteránov. No budú si musieť ujasniť, akú armádu by chceli vybudovať. Myslím si, že potrvá roky, kým sa reorganizujú.

Ako máme vnímať masívne investície do ruského vojenského priemyslu?

Generálny tajomník NATO Mark Rutte povedal, že Rusi vyrábajú 1200 tankov ročne. Pravda je, že 1200 tankov ročne nasadzujú, ale drvivá väčšina z nich sú staré kusy zo sovietskej éry, ktoré vytiahli zo skladov, a tie sú dnes skoro prázdne. V skutočnosti vedia vyrobiť približne 200 až 300 tankov ročne.  

Zaznievajú hlasy, že síce nevedia obnoviť ozbrojené sily, ale stále dokážu uskutočniť menší vpád napríklad do Narvy v Estónsku alebo napadnúť Svalbard a podobne – aby otestovali NATO. Obmedzené vpády však fungujú len vtedy, keď druhá strana nie je ochotná alebo schopná bojovať. Zafungovalo to na Kryme, lebo ukrajinské sily nemali žiadne rozkazy alebo si protirečili, niektorých dôstojníkov Rusi zjavne podplatili a tak ďalej.

Každá operácia, kde váš protivník nebojuje, je veľmi jednoduchá. Ale naozaj si niekto myslí, že v prípade nejakej budúcej útočnej operácie nebudú Estónci, Fíni alebo Poliaci tvrdo bojovať? 

Aj bez NATO by išlo o operáciu s aktívnym odporom a pochybujem, že tisíc vojakov ruských špeciálnych síl by uspelo, nešlo by ani o reálny test.

Na to by niekto mohol povedať, že tisíc vojakov nezabralo, a Rusi by situáciu ďalej eskalovali. Ale bez plnej reorganizácie síl by nemali na výber, len vybehnúť po eskalačnom rebríku až na úroveň použitia jadrových zbraní. Veľmi však pochybujem, že by Putin chcel zahynúť v termonukleárnej apokalypse len preto, aby otestoval NATO.

Najbližšie roky im teda bude chýbať vojenská spôsobilosť a kapacita.

Podľa vás nemajú ani zámer niečo také raz spraviť?

Keby boli štáty NATO len individuálnymi entitami, bolo by oveľa jednoduchšie ich šikanovať. Ale NATO je stále tu. Je rozumné riskovať konfrontáciu s takou mocnou vojenskou alianciou? Navyše netreba zabúdať, že Putin všeobecne nerád riskuje, a ak by tak urobil, benefity takého kroku by boli veľmi otázne.

Putin nikdy neprejavil vážne úsilie znovu vybudovať ruskú ríšu, nikdy nespomínal, že impérium bude kompletné len vtedy, keď si opätovne podmaní Tallinn, Helsinki alebo Varšavu. Treba opäť zdôrazniť, že Ukrajina je veľmi špecifický prípad. Spolu s Bieloruskom a Ruskom sú v Putinovom ponímaní svätou trojicou ruského sveta. 

Nevidím teda žiadne náznaky takéhoto zámeru, ak by náhodou nevznikla zvláštna príležitosť alebo kríza. Určite na ich strane ani nevidím vojenskú spôsobilosť.

Iróniou je, že podporujem zvýšenie európskych výdavkov na obranu, malo k nemu dôjsť už dávno. Je to potrebné aj na zbavenie sa čiastočného vazalstva od USA. 

Nemalo by sa to však diať preto, že Rusi majú voči nám krvilačné úmysly, a ak sa nevyzbrojíme, o niekoľko rokov nastane invázia. 

Prečo teda?

Po prvé, ich útok sa nedá celkom vylúčiť, a po druhé, nevieme, kto príde po Putinovi. Som síce viac optimista a dúfam, že sa dočkáme skôr nejakého pragmatického kleptokrata, ale môžem sa mýliť. Možno budeme čeliť nejakému ultranacionalistovi, ktorý bude agresívnejší a predovšetkým bystrejší ako Putin.

Treba sa vyzbrojiť, ale určite nie pre tvrdenia o bezprostrednom nebezpečenstve.

Nachádzajú sa vôbec v Putinovom blízkom okolí nejakí ľudia, ktorí by mali také radikálne plány?

Je to veľmi ťažké povedať. Mnohí ľudia v jeho úzkom okruhu, napríklad bratia Rotenbergovci, nedávajú rozhovory o geopolitike. Nie sú indície, že by tam existovala silná podpora priamej konfrontácie. 

Vo večerných televíznych programoch aj na sociálnych sieťach sú toxickí ľudia, ktorí prichádzajú s rôznymi smiešnymi nápadmi. Napríklad že treba do mora zhodiť jadrovú bombu, aby spôsobila cunami, ktoré by Britániu zrovnalo so zemou. Takí však v žiadnom ohľade nemajú vplyv na politické rozhodnutia.

Širší horúci konflikt nateraz nehrozí, ale studený nepochybne prebieha, pokiaľ ide o ruské vplyvové operácie, sabotáže a diverzie naprieč Európou. Je to horšie ako v neskorom období studenej vojny?

Je to určite horšie. Keď používame studenú vojnu ako porovnávací základ, väčšinou myslíme neskorú, ktorá už mala nejaké ustálené pravidlá. Súčasnosť však pripomína rané obdobie studenej vojny, napríklad berlínsku blokádu, keď ešte nedošlo k zavedeniu pravidiel.

V širšom kontexte bol Sovietsky zväz „mocnosťou status quo“. Chceli, aby existujúci svetový poriadok prežil, hoci sa usilovali zvýšiť mocenský podiel na jeho fungovaní. Dnešné Rusko je skôr revizionistická mocnosť, nerobí im problém porušovať pravidlá ani väčší rozvrat medzinárodného poriadku. 

Navyše Ukrajinci robia mnohé utajené operácie hlboko na ruskom území. Putin neverí, že Ukrajinci sú samostatným hráčom s vlastnými plánmi a predstavami, ale len zástupnými agentmi NATO. Preto považuje za správne, aby nejakú bolesť znášalo aj samotné NATO. Výnimkou sú USA, kde sa na rozdiel od Európy skrytým operáciám vyhýbajú, lebo nechcú dráždiť Donalda. 

Toto bude v najbližších rokoch nový štandard aj v prípade mierovej dohody na Ukrajine.

Napriek všadeprítomnej ruskej stope v mnohých prípadoch ste však vyjadrili skepsu, že za plánom na vraždu šéfa zbrojárskeho koncernu Rheinmetall stoja ruské tajné služby.

Stále som zdržanlivý, lebo by išlo o obrovský odklon. Keď sa Rusi rozhodnú niekoho zabiť, zväčša ide o osoby, ktoré považujú za zradcov, teda tých, ktorí prebehli na druhú stranu. Šéf Rheinmetallu Armin Papperger však nie je takým typom človeka, iste je dlhodobým podporovateľom Ukrajiny. 

Ak by to naozaj spravili, bola by to významná eskalácia. Je tiež zarážajúce, že o tomto prípade je dodnes dostupných veľmi málo podrobností alebo, lepšie povedané, žiadne.

Pokiaľ ide o NATO, v ostatnom čase ste kritizovali komunikáciu Marka Rutteho voči Trumpovi.

Mark Rutte má zjavne stratégiu voči Trumpovi, ktorej podstatou je lichotenie. Cieľom je zachovanie Trumpovho záujmu a zapojenia v NATO. 

Zúčastnil som sa na summite v Haagu a, úprimne povedané, mimo záznamu sa nikto netváril veľmi šťastne. Každý hovoril, že najlepším výsledkom summitu bolo to, že mohol byť omnoho horší. V tomto Rutte dosiahol úspech, udržal Trumpovu pozornosť a dosiahol tých mýtických päť percent na obranu (hoci ide len o 3,5 percenta).

Moja výhrada je politická. Všetky tie lichôtky iba upevňujú Trumpovu predstavu, že je kráľom sveta a že európske štáty sú len vazalmi. Je to nebezpečné, lebo to podkopáva európske plány na strategickú autonómiu voči zvyšku sveta. Ak Európa na jednej strane tvrdí, že chce mať slovo pri rokovaniach o Ukrajine alebo aj pri iných svetových výzvach, a na druhej strane robí, čo „tato“ prikáže, podkopáva to jej kredibilitu.

Takisto to má vnútropolitické následky. Generálny tajomník NATO si osvojil stratégiu strašenia a šírenia paniky. V záujme programu vyšších obranných výdavkov teraz povedal, že ak sa Si Ťin-pching rozhodne zabrať Taiwan, nakáže Putinovi napadnúť NATO a podobne. Je to nezmysel. 

Rozumiem krátkodobej politickej priorite – prinútiť ostatných, aby dávali na obranu viac. Rutte však straší, čím podkopáva demokraciu. Tá je v súčasnosti v kríze a populisti naberajú na sile – čiastočne aj vďaka svojmu sloganu „klamú vám“, či už tým myslia médiá hlavného prúdu, alebo politický establišment.

A navyše obviňujú demokratických politikov z pokrytectva.

Presne tak. Pre demokraciu nie je zdravé, ak sa na dosiahnutie správneho názoru v obyvateľstve používania strašenie. Vždy keď naši politickí lídri neodolajú a prídu s podobným výrokom, z tela demokracie odrežú malý kúsok kredibility a legitimity.

Ako ovplyvnili sankcie ekonomiku Ruska a jeho vojenský priemysel?

Sankcie určite majú efekt. Ich cieľom je spôsobiť ujmu a zvýšiť náklady na vojnu, čo sa darí. Zatiaľ platí, že Rusi stále vedia získať to, čo potrebujú. Musia to však importovať cez rôzne nepriame trasy pomocou rôznych sprostredkovateľov na čiernom trhu alebo ich priamo prepašovať, prípadne ukradnúť. Všetky náklady sú potom komplexnejšie, menej spoľahlivé a drahšie. Napríklad za mikročipy na rakety s plochou dráhou letu alebo drony musia platiť asi trojnásobok ceny na globálnom trhu. 

Zdá sa, že vďaka vojne na Ukrajine sa rozpadá Pax Russica. Dokonca keď dnešok porovnáme so začiatkom vojny, ide o rapídnu stratu vplyvu a kontroly vo svete...

Určite áno. Je iróniou, že pre rozpútanie imperiálnej vojny Rusko stráca svoje neformálne impérium. Je to zjavné v Strednej Ázii, hoci Rusko tam zostáva významným obchodným partnerom.

Pred rokom 2022 mnoho krajín v tomto regióne vnímalo Rusko ako bezpečnostného garanta a ono tú úlohu naozaj efektívne plnilo. Dnes to už neplatí. 

Keď sa pozrieme napríklad na Kazachstan, prezident Tokajev je voči Putinovi čoraz kritickejší, lebo vie, že si to môže dovoliť. Pritom len nedávno – v januári 2022 – došlo k intervencii mnohonárodnostných síl pod ruským velením, ktoré pomohli Tokajevovi zakročiť voči jeho predchodcovi Nazarbajevovi. 

Stredoázijské krajiny sa do istej miery snažia vtiahnuť Čínu, ale tá nechce byť bezpečnostným garantom v regióne. Napriek tomu sa v Tadžikistane stavia veľká čínska policajná stanica.

Podobne je na tom Južný Kaukaz. Rusko Arménov v ich spore s Azerbajdžanom v podstate opustilo. Arménsko tak musí urobiť dohody s Azerbajdžanom a Tureckom.

Nebolo ani veľa toho, čo mohlo Rusko urobiť pre Irán. Pravdepodobne však urobili menej, ako by chceli. Potrebovali Irán prvý rok a pol vojny, lebo nemali dosť rakiet a dronov, dnes ich však vyrábajú doma. 

Rusko zrejme stratí aj svoje postavenie v Sýrii, leteckú základňu Humajmím a námornú základňu v Tartuse. Budú mať väčší problém s udržaním mocenského vplyvu a operáciami v Afrike. Snažia sa udržať nejaký vplyv napríklad na Kube, ale dominantnú pozíciu tam čoraz viac preberá Čína. 

Putin dáva do zálohy súčasné a popravde aj budúce mocenské postavenie Ruska – pre obsesiu Ukrajinou.

Analytik a bývalý diplomat Balázs JarábikUkrajina prvú fázu vojny vyhrala, ale tú druhú stále môže prehrať

Jozef MajchrákChristian Heitmann

Vaša najnovšia kniha Zrozeni z války (originál Forged in War) rozoberá vojenské dejiny Ruska. Je ruské brutálne bombardovanie Ukrajiny, ostreľovanie civilných cieľov, mučenie zajatcov charakteristickou dlhodobou črtou ruského boja?

Spôsob vedenia vojny využívam ako nástroj na opísanie evolúcie ruskej štátnosti a poukazujem na rôzne konflikty, o ktorých až tak veľa nevieme. Zároveň sa snažím odpovedať, prečo bola vojna taká podstatná a kľúčová pre politiku ruskej štátnosti. 

Rusko vzniklo ako krajina bez prirodzených prírodných hraníc na križovatkách medzi Európou a Áziou, navyše so slabým poľnohospodárstvom, s malým nadproduktom a pomalou industrializáciou. 

Už len z dôvodu svojej polohy bolo obeťou ktorejkoľvek aktuálnej mocnosti na vzostupe. Mongoli z východu, Hitler, Napoleon a teutónski rytieri zo západu, prípadne Osmanská ríša z juhu. Za takých okolností štát musel uplatňovať politiku pevnej ruky. Potreboval vyberať oveľa viac zásob z vidieka, čo znamenalo existenčnú krízu pre roľníkov, čo následne spôsobovalo povstania a vzbury.

Vedenie vojny ako také bolo významným impulzom pri postupnom vzniku viacerých štátov. V prípade Ruska to bol oveľa vážnejší a brutálnejší proces pre potrebu vnútornej kontroly. Mnohé z týchto vojen mali existenčný charakter, keďže ich viedli nepriatelia, ktorí by nezlikvidovali len štát, ale aj ľudí, ktorí v ňom žijú. Preto cítili potrebu istej brutality, ako ste aj vy uviedli. 

Zaujímavé je, že bez ohľadu na to, ako brutálne si Rusko dnes počína na Ukrajine, domáci ultranacionalisti napriek tomu Putina sústavne kritizujú. Že bojuje v rukavičkách, že nezmobilizoval ďalšie dva milióny mužov, že každé jedno ukrajinské mesto nezrovnal so zemou... Nás síce môže zaraziť predstava Putina ako ohľaduplného humanistu, ale v nacionalistickom prostredí sa s takým opisom stretneme. 

V knihe rozoberám, prečo ruskí lídri vnímali vojnu ako ľahšiu cestu budovania štátu a do akej miery to fungovalo. Nejde o snahu ospravedlniť takúto politiku, ale o vysvetlenie a porozumenie.

Ďalšia kniha Downfall (Pád), ktorú ste napísali so svojou manželkou, sa týka vzostupu a pádu Jevgenija Prigožina, šéfa žoldnierskej skupiny vagnerovcov. Nie sú udalosti okolo tejto skupiny nepriamym dôkazom, že Putin nepoužije jadrové zbrane? V období vzbury totiž väčšina ozbrojených síl pasívne vyčkávala. Ak by teda vydal rozkaz, nemôže si byť istý, či by ho vykonali...

Určite to bolo jedno z poučení vzbury. Putin si ich zobral viac. Hoci nejaké žoldnierske oddiely ešte fungujú, odvtedy nemôžu existovať súkromné armády ani jednotlivci, ktorí by také niečo mohli založiť, možno s výnimkou Ramzana Kadyrova. Rozšírila sa divízia kontrarozviedky Federálnej bezpečnostnej služby, ktorá má predchádzať pučom a vzburám. 

Výrazný je však rozsah straty aktívnej podpory pre Putina. Vo všeobecnosti to platí aj o ruských elitách, napríklad nedávno spáchal samovraždu ruský minister dopravy Starovojt. 

Putin bol v minulosti relatívne zrozumiteľnou postavou, ľudia vedeli, aké sú pravidlá, a kým ste rešpektovali hranice, boli ste v bezpečí. V súčasnosti sa pravidlá hry sústavne menia a nikto nevie, kde sú nové mantinely. Keby išlo do tuhého, nikto z elity nepôjde otvorene proti Putinovi, to by bolo nebezpečné. No ak by ho niekto vyzval, elity by boli v pokušení stáť bokom a čakať, čo sa udeje.

Podobne ako so vzburou môže k strate aktívnej podpory dochádzať dlhodobo bez toho, aby sme si to všimli. Potom nastane nejaká kritická udalosť, keď sa ľudia zrazu musia rozhodnúť, a vtedy je predstaviteľné, že sa režim môže rozpadnúť veľmi rýchlo.

Nezarazilo vás, že ľudnatú krajinu, jadrovú mocnosť, člena Bezpečnostnej rady OSN s veľkými ozbrojenými silami ohrozovala hŕstka dobre vycvičených žoldnierov?

Určite ma prekvapila neochota bezpečnostného aparátu a ozbrojených síl ich konfrontovať. Celé to totiž bolo predstavenie zamerané na efekt, asi dvetisíc ľudí pochodovalo na Moskvu, no nikdy by ju neovládli. To však ani nebolo cieľom. Prigožin chcel demonštrovať nespokojnosť a urobiť s Putinom výhodnejšiu dohodu. 

Malo ísť o jednoduchú záležitosť, no s výnimkou menších pozemných a jedného vzdušného útoku sa ich nikto zablokovať neusiloval. S inštaláciou obranných batérií začali až pri rieke Oka na juh od Moskvy, no tak ďaleko sa oddiely nedostali, keďže medzitým došlo k dohode.

O čom bude vaša najnovšia kniha?

Homo Criminalis, tak sa kniha volá, nie je o Rusku, ale o histórii organizovaného zločinu vo svete.

Vo svojom podcaste In Moscow’s Shadows (V moskovských tieňoch) ste raz spomínali, že sa na vás snažili nasadiť „medovú pascu“, teda atraktívnu agentku cudzej mocnosti – na získanie informácií alebo diskreditáciu.

Nie je to isté, ale mal som také podozrenie. Stalo sa to pri venčení psa, šarmantná a príťažlivá Ruska sa mi prihovorila, keď som bol na prechádzke so psom. Pre istotu som trochu zmenil návyky a trasy. (Úsmev.)