V decembri 1970 prijal Ústredný výbor KSČ známy dokument „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti“, ktorým začala tzv. normalizácia verejného života. Prvý krok pri jej realizácii boli plošné čistky na rozhodujúcich miestach hospodárskeho, kultúrneho a spoločenského života. Aj keď sa čistky týkali celého spektra vedúcich pozícií, ich hlavným cieľom bolo zmeniť duchovné nastavenie spoločnosti, ktorá sa počas Pražskej jari nadýchla a privítala závan slobody.

Rýchlosť a razantnosť plošných čistiek na mediálnych a kultúrnych postoch na Slovensku, ktoré SNS uskutočňuje od nástupu tejto vlády, znamená rovnako, ako v časoch normalizácie, snahu o zmenu duchovného nastavenia slovenskej spoločnosti. Hoci SNS pri týchto výmenách uvádza rôzne, aj ekonomické dôvody, nijako pritom neskrýva, že jej ide v prvom rade o dosadenie nových ľudí, ktorí majú kráčať v línii jej politického svetonázoru. Aký je vlastne pravý dôvod týchto výmen?

Po novembri 1989 si slovenskí nacionalisti hneď nárokovali, že sú jediní, ktorí tu majú historické právo vládnuť a viesť krajinu.

Boli to ľudia zo všetkých zoskupení, a, samozrejme, v tomto tábore nemohli chýbať bývalí komunisti. Ich premenu najlepšie vyjadril Vladimír Mináč, ktorý vyhlásil: „Ako komunista som zlyhal, ako Slovák stojím na prahu novej budúcnosti“.

Ale práve tu treba povedať, že slovenskí nacionalisti nedokázali za 35 rokov slobody nielen vládnuť, ale ani vytvoriť kultúru, ktorá by vzbudzovala v spoločnosti vážnosť a obdiv.

Ich časopisy, bez ohľadu na to, či boli podporované vládami Vladimíra Mečiara alebo Róberta Fica, alebo podporované neboli, mali stále minimálnu predajnosť a čítanosť.

Matica slovenská sa po období kolaborácie s komunistami nedokázala kultúrne zregenerovať na roky dávnej slávy a od novembra 1989 prechádzala neustálymi vnútornými nezhodami a problémami. Aký film dokázali vytvoriť slovenskí nacionalisti alebo aký iný ich výtvor dokázal vzbudiť pozornosť doma i v zahraničí?

Nacionalizmus je ideológia a každej ideologickej kultúre sa darí len v totalitách, pod ochrannou rukou a propagáciou vládnej moci. Tu je podľa mňa najhlbší dôvod terajšej politiky SNS. Sú frustrovaní z neúspechov svojej kultúry a vládnutia a inak ako autoritatívnymi spôsobmi nevedia na seba upozorniť.

Nemožno sa čudovať, že všetky ich kroky pripomínajú obdobie presadzovania komunistickej kultúry. Tým, samozrejme, nechcem tvrdiť, že všetko, čo vzniká v sekulárnej kultúre, je dobré a kvalitné. Ale sekulárna kultúra, na rozdiel od nacionalistickej, nehľadá nepriateľa, ktorý má byť zodpovedný za jej neúspech.

Všetko, o čom tu píšem, sa deje za podpory a krytia Smeru na čele s Robertom Ficom a za alibistického a zbabelého mlčania Hlasu. Neviem, či sme Roberta Fica počas jeho politického života videli niekedy na koncerte, na výstave alebo v kine?

Kultúra Roberta Fica možno nezaujíma. Robert Fico má podľa mňa jedinú lásku a tou je moc. Ako ma upozornil jeden priateľ, rozruch, ktorý vyvolali odvolania ministerky Šimkovičovej, môže tejto vládnej koalícii pomáhať, odviesť pozornosť od rovnako dôležitých vecí, ako sú zahladenia trestných stíhaní z dôvodov premlčateľnosti, veľkých nákupov v armáde, výmeny ľudí v národných parkoch, kontroly minulých rozhodnutí na PPA, okolností ďalšieho budovania diaľničných tunelov a podobne.

SNS dnes koná užitočnú prácu pre celú vládnu koalíciu. V tomto volebnom období splní svoju „historickú úlohu“ a zrejme zanikne. Netreba sa však radovať. Namiesto nej príde Republika a veci sa môžu pod vedením Smeru znovu opakovať. Môžu, ale nemusia.

Ako to bolo pred voľbami v roku 1998? Spojili sa všetky demokratické sily a občianska spoločnosť a dokázali posunúť Slovensko znovu o kúsok ďalej. Dejiny sa na Slovensku môžu opakovať nielen v našich omyloch, ale aj v úspechoch. Ešte nie je všetkým dňom koniec.