Do Československa akurát vtrhli sovietske tanky, keď Alain Delon natáčal jeden zo svojich najznámejších filmov. Bazén síce do francúzskych kín dorazil až koncom januára 1969, no natáčanie prebiehalo od 19. augusta (dva dni pred sovietskou inváziou k nám) do 19. októbra 1968.

Dnes sa už takéto filmy netočia. Hádam celú prvú polovicu dvojhodinovej snímky sa tu nič zvláštne nedeje. Akurát Alain Delon, stvárňujúci neúspešného spisovateľa, sa tu doslova povaľuje okolo bazéna v malebnej vile na Azúrovom pobreží so svojou priateľkou, ktorú hrá Romy Schneiderová.

Viedenská rodáčka počas výroby tejto snímky oslávila tridsiate narodeniny, a hoci tu stále vyzerá dobre, je zreteľne staršia a životom poznačenejšia, než si ju pamätá divák zvyknutý na každoročné reprízy trilógie o Sissi. Medzi Delonom a Schneiderovou to na plátne stále eroticky iskrí, no v čase natáčania filmu Bazén už spolu neboli.

Ich búrlivý a bulvárom ostro sledovaný románik trval od ich stretnutia pri natáčaní filmu Christine v roku 1958 (vraj sa spočiatku neznášali), pokračoval zasnúbením o rok neskôr a skončil sa niekedy na prelome rokov 1963 a 1964 pre Delonove nevery. Príznačné je, že aj v čase natáčania filmu Bazén mal tento herec údajne naraz vzťah s herečkami Mireille Darcovou i Maddly Bamyovou. Napriek tomu neskôr vyhlásil, že Romy bola láskou jeho života, ľutoval, že sa s ňou neoženil, a jej duch sa ako prízrak vznášal aj nad jeho neskoršími vzťahmi.

Ako už bolo povedané, v prvej polovici filmu Bazén sa toho veľa nedeje. No divák má potrebu pozerať ďalej, lebo snímka má podmanivú kameru. Neodolateľne z nej sála leto, máte pocit, že všetko má nádych zlatej farby, a pre súčasného diváka je film zaujímavý aj tým, ako zachytáva atmosféru 60. rokov. Potom však dôjde k vražde, ktorú spácha práve Delonova postava. Naaranžuje to ako nehodu s bazénom, no prípad vyšetruje polícia a film sa zrazu mení na pomerne napínavú kriminálku.

Do konca filmu si divák kladie otázku: Prejde mrazivému krásavcovi vražda alebo nie?

Zápletku filmu Bazén pikantne podčiarkuje, že v čase natáčania sa dostal do hľadáčika polície aj Delon – a to ako reálny človek, nie iba filmová postava. Mŕtvolu jeho telesného strážcu, Juhoslovana Stefana Markovića, totiž našli 1. októbra 1968 na skládke neďaleko Paríža. Vypukol škandál, z ktorého by sám osebe bol dobrý námet na film, lebo sa v ňom miešalo všetko: politika, slávny herec, organizovaný zločin, sex i tajné služby.

Polícia vyšetrovala slávneho herca, lebo Marković svojmu bratovi napísal, že ak sa mu niečo prihodí, na vine bude Delon a „jeho krstný otec“, korzický gangster a bývalý odbojár z čias nacistickej okupácie menom Marcantoni. Ten v súvislosti s prípadom aj nejaký čas sedel vo vyšetrovacej väzbe, no vraždu Markovića sa mu nepodarilo dokázať. Motívom mohli byť údajné sexuálne orgie, z ktorých vraj vznikli kompromitujúce materiály zachytávajúce Delona, Marcantaniho a dokonca manželku vtedajšieho premiéra a neskoršieho francúzskeho prezidenta Georgea Pompidoua (krajinu galského kohúta viedol v rokoch 1969 až 1974).

Bodygard údajne vlastnil tieto kompromitujúce materiály a možno nimi vydieral, preto ho niekto odstránil. To boli však len špekulácie. Kauzu sa nikdy nepodarilo uspokojivo vyriešiť a Delon ani nebol z ničoho obvinený, hoci sa ho novinári na prípad pýtali aj po desaťročiach.

Ak by sme však chceli z Delonovho dlhého života vytiahnuť vzorku, v ktorej sa naplno prepája celá protirečivosť jeho osobného príbehu i doby, ktorú formoval a ktorá formovala jeho, tých pár mesiacov z roku 1968, keď natáčal Bazén, môže poslúžiť ako reprezentatívna ochutnávka. Je tam Romy, je tam dobrý film, v ktorom obaja hrali, je tam škandál – a na pozadí sa odohrávajú búrlivé 60. roky s inváziou do Československa a pomalým koncom éry Charla de Gaulla, ktorého mal čoskoro vystriedať Georges Pompidou.

Vlastne tam chýba už len Belmondo, s ktorým Delon po desaťročia priateľsky súperil o titul najväčšej hviezdy francúzskeho filmu.

Smútok krásnych ľudí

Často zaznieva, že fyzicky atraktívni ľudia to majú v živote ľahšie. Výzor im pomáha v kariérnom napredovaní i získavaní partnerov. Ostatní majú sklon viac im odpustiť... Niežeby na tom nebolo nič pravdy, no málokto z nás bežných smrteľníkov doceňuje, že mimoriadna krása prináša svoj vlastný súbor výziev, a to nielen pre ženy, ale aj pre mužov. Takých ako Alain Delon.

Je pravda, že ženy sa vám núkajú samy, no keď sa to deje deň za dňom, rok za rokom, desaťročie za desaťročím, možno vás to aj časom presýti – najmä keď tie lásky na jednu noc začnú po čase pýtať peniaze na deti, ktoré ste s nimi údajne splodili. Navyše ak vyzeráte ako Delon v jeho najlepších rokoch, skúšajú to na vás nielen ženy, ale aj niektorí muži.

Keď sa ku kráse pridá aj sláva, nemáte vlastne nikdy súkromie. Je ťažké vyjsť len tak do ulíc, lebo všetci sa v tom lepšom prípade na vás pozerajú a otáčajú sa za vami alebo v tom horšom sústavne otravujú („To je Kája, ahoj, Kájo, já tě znám“), či (v súčasnosti) chcú si s vami spraviť selfíčko, nech máte na to náladu, alebo nie.

Rôzni ľudia vrátane všelijakých podvodníkov by si navyše chceli kúpiť vašu tvár a predávať ňou nejakú pofidérnu vec. A nikto nechce počuť o vašich vlastných problémoch či jazvách z minulosti, veď ako svetová hviezda, ktorá má slávu, priazeň žien a peniaze, vlastne na problémy ani nemáte nárok...

Alain Delon sa narodil v roku 1935 v meštiackej rodine. Otec pracoval v kine a mama v lekárni. No keď mal len štyri roky, rodičia sa rozviedli. Pre Alaina to bola trauma na celý život. Neskôr však sám neuznal jedného svojho syna za vlastného, hoci podoba bola nepopierateľná – minulý rok sa predávkoval heroínom...

Delonovu mladosť charakterizovali vylúčenia za škôl, pouličné bitky, výtržnosti a drobné konflikty so zákonom. Ako 17-ročný sa pridal k francúzskemu vojnovému námorníctvu. Bojoval v neslávnej koloniálnej vojne v Indočíne, ktorá sa skončila porážkou Francúzska v roku 1954. Je možné, že aj táto skúsenosť ho poznačila.

No počas vojenskej služby mu učarovalo aj herecké umenie Jeana Gabina, o generáciu staršej umeleckej legendy, ktorého film videl v niektorom vietnamskom kine. O mnoho rokov neskôr, v roku 1973, si spolu zahrali v jednom z Delonových najsilnejších filmov: Dvaja muži v meste.

Ak sme vyššie rozobrali problémy krásnych ľudí, jedným z nich je tendencia okolia podsúvať im, že napredujú len vďaka výzoru. Snažiť sa však Delona odbaviť len ako plytkého fešáka nejde práve vďaka dramaticky silným postavám, akú stvárnil napríklad práve vo filme Dvaja muži v meste.

Delon tu hrá bývalého trestanca, ktorý sedel desať rokov za bankovú lúpež. Po prepustení je rozhodnutý žiť poctivo a s pomocou ženy, ktorú miluje, sa mu to istý čas darí. Pomáha mu v tom láskavý probačný úradník, ktorého hrá Jean Gabin. No žena neskôr tragicky zahynie a na každú chybu bývalého väzňa číha inšpektor, ktorý ho kedysi zašil a ktorý neverí, že ľudia sa dokážu zmeniť. Delonovu postavu chce dostať naspäť do basy. A tak sa náš hrdina napriek vlastnej snahe a úsiliu probačného úradníka vracia na šikmú plochu, na ktorej konci ho čaká gilotína.

Tragickosť filmu Dvaja muži v meste podčiarkuje aj hudba Philippa Sarda. Ak rakvu s Belmondom pred tromi rokmi odprevádzala na posledný odpočinok skladba Chi Mai Ennia Moriconeho z filmu Profesionál, rakvu s Delonom by na poslednú cestu mohla odprevádzať práve Sardova zvučka z filmu Dvaja muži v meste.

Mnohým divákom tejto snímky neujdú paralely medzi fanatickým inšpektorom, ktorý chce znova dostať do basy Delonovho hrdinu, a postavami inšpektora Javerta a bývalého trestanca Jeana Valjeana z románu Victora Huga Bedári. Vo francúzskom povedomí a kultúre akoby skutočne bola prítomná istá hlboká skepsa voči francúzskemu justičnému systému, ktorá sa tiahne od Victora Huga cez Dreyfusovu aféru, čiastočne autobiografický román Motýľ Henriho Charrièra (a rovnomenný film z roku 1973) až po francúzsky film 72 hodín k slobode z roku 2008, ktorý diváci možno lepšie poznajú cez hollywoodsky remake Tri dni k slobode s Russellom Crowom.

V tomto zmysle je film Dvaja muži v meste zároveň tematicky veľmi francúzskym filmom.

Medzi gangstrom a policajtom

Možno aj skutočný Alain Delon by bol skončil pod gilotínou alebo aspoň nadlho vo väzení. Po prepustení z armády sa potuloval medzi kriminálnikmi, prostitútkami a podobnými živlami, no z tohto prostredia ho vytrhla známosť s herečkou Brigitte Auberovou. Rolu v tom, že sa dostal k herectvu, zohrali aj americkí producenti, ktorí sa v Európe rozhliadali po nových talentoch.

Je veľa filmov, o ktorých by sme v súvislosti s Delonom mohli hovoriť. Zvládal oslňujúcich dobrodružných hrdinov vo filmoch ako Čierny tulipán (1964), Zorro (1975) alebo Dobrodruhovia (1967), kde si s Delonom zahral aj ďalší skvelý herec, Lino Ventura, a časť deja sa odohráva aj v pevnosti Boyard (ešte predtým, než ju zrekonštruovali a stala sa dejiskom známych televíznych súťaží).

No vedel točiť aj vážne filmy o spoločensky dôležitých témach. Popri filme Dvaja muži v meste možno spomenúť snímku Pán Klein (1976), kde Delon hrá nemorálneho starožitníka, ktorý skupuje umenie od Židov v tiesni počas nacistickej okupácie Francúzska a sám napokon skončí v transporte do vyhladzovacieho tábora. Delon pokladal postavu Kleina za svoju najsilnejšiu rolu.

Asi najčastejšie sme však tohto francúzskeho herca videli v dvoch polohách: buď ako policajta (či detektíva), alebo, naopak, ako sympatického zločinca: Policajt (1972), Kto nastaví kožu (1981), Bojovník (1983), Samuraj (1967), Zbohom, priateľu (1968), kde si zahral spolu s Charlesom Bronsonom, Sicílsky klan (1969), opäť so Jeanom Gabinom i s Linom Venturom, Osudový kruh (1970) a, samozrejme, Borsalino (1970), kde si Delon zahral spolu s Belmondom.

Druhý okruh Českej televízie posledných pár rokov pravidelne vysiela tieto francúzske filmy so slávnymi hercami 60., 70. a 80. rokov. Často ide práve o delonovky.

Vlastne je to až komické: v jednom filme vidíte zločinca Delona, ktorého na stanici fackajú policajti, aby z neho vypáčili informácie. V ďalšom filme komisár Delon facká zločincov na stanici, aby z nich vypáčil informácie.

No tie filmy majú niečo do seba. Ich kulisami je často Paríž 60., 70. či 80. rokov. A na túto metropolu, aká bola, sa takisto dobre pozerá.

Delon však vedel zahrať aj nesympatických hrdinov. Príkladom môže byť spaghetti western Červené slnko (1971), ktorý má veľmi neobvyklú zápletku. V jeho centre je skupina japonských vyslancov, ktorí v 19. storočí cestujú cez divoký západ do Washingtonu, aby americkému prezidentovi odovzdali na znak priateľstva vzácny meč.

Cestu im skrížia banditi pod vedením Delona, ktorý svoju postavu stvárnil ako naozaj odporného krvilačného psychopata, a meč odcudzia. A tak jeden japonský samuraj (hrá ho Toširó Mifune) a pištoľník Charles Bronson naháňajú Delona, aby meč opäť získali. Divák môže byť prekvapený, že v takejto polohe Delona nepoznal.

Gaullista

Na francúzskych hercoch je zaujímavé, že viacerí z tých najslávnejších sa napriek filmom, ktoré ich preslávili, a nie vždy usporiadanému súkromiu verejne dokážu prihlásiť k podpore politickej pravice. Nejde len o Brigitte Bardotovú, ktorá zamladi fanúšikovala de Gaullovi a na staré kolená kritizovala imigráciu, majúc blízko k ešte Le Penovmu Národnému frontu.

Napríklad Sophie Marceauová silne podporovala Jacqua Chiraca. A ku gaullistickej pravici sa hlásil aj Alain Delon, vrátane podpory jej relatívne nedávnych kandidátov ako Nicolas Sarkozy, François Fillon či Valérie Pécressová.

Niektoré nekrológy pripomenuli, že napriek úlohe vo filme Dvaja muži v meste spätne ľutoval zrušenie trestu smrti vo Francúzsku. Vyjadril sa tiež proti adopcii detí pármi rovnakého pohlavia. A podporil Ukrajinu v jej boji proti ruskej agresii.

V roku 1999 získal Delon švajčiarske občianstvo, čo malo zrejme daňové dôvody. Ešte vo februári tohto roku u neho polícia zaistila 72 strelných zbraní.

Jeho vzťah k náboženstvu bol podobne rozporuplný ako celý jeho život. Mal vraj problém veriť v Boha vzhľadom na zlo, ktoré sa deje vo svete. No vyznával sa tiež z obdivu k Panne Márii, ku ktorej sa vraj modlil a čerpal od nej útechu.

Bolo zjavné, že na staré kolená na svet zatrpkol a život ho príliš nebavil. Ako zhodnotiť tohto veľkého herca, ktorý nezapieral, že sa vo vzťahoch k ženám uchýlil niekedy aj k fackám, no súčasne sa priznal, že veľa faciek od žien takisto dostal?

Delon prinášal silný umelecký zážitok miliónom, no zároveň aj spôsoboval bolesť niektorým ľuďom vo svojom okolí.

Keď raz dostal otázku, o čo by poprosil Boha, keby sa pred neho po smrti postavil, odpovedal, že by chcel vidieť otca a mamu spolu: „Nikdy som nevidel svojho otca a mamu spolu, veľmi ma to bolí.“