Dokument slovenského režiséra Mira Rema Raději zešílet v divočině vtedy vzbudil naozaj rozruch. Dôvodov bolo viacero. Už len to, že sa do súťaže dostal dokument tohto typu, teda o ľuďoch z geografickej i spoločenskej periférie, bolo zvláštne.

A tento dokument dokonca ten nablýskaný festival aj vyhral.

Z hlavných hrdinov, dvojičiek Frantu a Ondra, mužov s bohémskosedliackym spustnutým výzorom, sa v tých elegantných kúpeľoch na chvíľu stali hviezdy.

Plachejší Ondra sa však hneď po premiére vrátil domov do šumavskej divočiny.

Divokejší a svetaskúsenejší František si ešte chvíľu užíval vo Varoch, ale nečakal na vyhlásenie výsledkov, vybral sa za priateľmi do Prahy.

Tešil sa, že si teraz tú slávu poriadne užije, bude spolu s filmármi cestovať za divákmi, čítať im svoje verše, baviť ich svojimi zážitkami a na nejaký čas opustí brata aj Šumavu.

To, že film vyhral, sa František dozvedel v krčme, tešil sa, oslavoval, ale ráno ho našli mŕtveho v rybníku pri obci Ohrobec. Išlo zrejme o nešťastnú udalosť, opojený Franta do tej vody spadol a už sa nedokázal dostať von, mimochodom, Franta nemal jednu ruku.

To bola trpká pointa filmu.

Foto: arsyversy.sk

A teraz na jeseň, keď sa už na krátku letnú slávu bratov Klišíkovcov pomaly aj zabudlo, dorazil film aj do našich kín.

Je v ňom pritom riadny kus slovenskej stopy. Jednak je to silno autorský film slovenského filmára Mira Rema (réžia, scenár, občas aj kamera) a jednak tu počuť nie raz aj slovenské slová alebo zaznie slovenská ľudová pieseň.

Bratia Klišíkovci sú totiž potomkami rumunských Slovákov. Ich otec Ondrej Klišík sa na Šumavu prisťahoval so svojou matkou v roku 1949 z rumunskej obce Nový Šastelek, ktorá leží v Sedmohradsku. V tom čase tam bol hlad, chudoba a náborári im sľubovali dobrý život na Slovensku. A tak sa Klišíkovci rozhodli začať nový život. No vlak, ktorý po presídlencov prišiel, na Slovensku ani nezastavil, išiel rovno do Sudet.

Rodina Klišíkovcov dostala dom po vyhnaných Nemcoch v dedine Stögrova Huť kúsok od Volar na Šumave.

Dvojičky František a Ondrej sa narodili v roku 1963 v Prachaticiach. Aj ich matka Antónia bola Slovenka zo Sedmohradska.

Rodina teda doma hovorila iba po slovensky, a keď chlapci išli do školy, boli vraj pre svoju slovenčinu šikanovaní. Na školu zanevreli, dvakrát prepadli a základnú školu opustili v siedmej triede. Vyučili sa za murárov.

Nemecká dedina mala pôvodne prosperujúce gazdovstvá, ale aj kultúrnu sálu, krčmu, pílu, mlyn aj hasičskú zbrojnicu, otec bratov Klišíkovcov vo svojich spomienkach písal, že to bola krásna dedina. Po vojne sa zmenila na „slovenskú“ obec, ešte to ako-tak žilo a naši filmoví hrdinovia tu prežili pekné detstvo.

Ale postupne dedina chátrala, ľudia odchádzali, mnoho domov bolo zbúraných a ostalo pár posledných skalných. Napríklad bratia Klišíkovci.

Aj ich dom, ktorý vidíme vo filme, musel byť dakedy krásny, je to taký fortieľny nemecký dom. Teraz už na ňom vidno stopy času, ale najmä to, že dom obývajú dvaja muži, ktorým to stačí tak jednoducho, na malebnosť ani na čistotu sa tu príliš nedbá, žiadne muškáty v oknách, žiadne útulné izbičky. Tvrdé, drsné to tu je.

Dvaja bratia sa boria s gazdovaním, orú, sadia, zvážajú drevo, chovajú a potom zabíjajú zvieratá. Kto má ilúzie o pokojnom živote na samote, rýchlo vytriezvie.

Tí dvaja muži s dlhými bielymi bradami sú v niečom bohémsky uvoľnení, romanticky rojčiaci, no v niečom detinskí, v niečom odpudzujúci a v niečom dojímaví. Je to tu tvrdý boj o živobytie, ale aj o život, o jeho zmysel, krásu, aj o bratský vzťah. Bratia sú zo seba unavení, podráždení, akoby sa stále iba hádali, potom sa uzmierujú.

Mali aj iné vzťahy, aj v tom dome vraj žili aj ženy, ale je to minulosť. Básnik František na svoje milé nostalgicky spomína, nevzdáva sa túžby po láske, ale už je akosi zmierený s tým, že to asi takto ostane, oni dvaja na samote v rodičovskom dome, dvojičky, ktorých puto je veľmi silné.

Nepozerá sa na to vždy ľahko, je to veľmi naturalistické, veľa vulgárnych slov, scény zo zabíjania kohúta, býka, nahý muž kráčajúci lesom či ponorený v bujnej žihľave, žiadna selanka.

A k tomu neustále hádky, pritom je jasné, že je to silné puto, veď kedysi skúšali žiť aj osve a inde. František žil dlhší čas v Prahe, mal vážny vzťah, zapojil sa do undergroundu aj do disentu, mal svoju komunitu, precestoval Ameriku, Mexiko, bol v Indii, recitoval ľuďom svoje básne.

Ale v roku 1987 sa vrátil na Šumavu k bratovi, nejaký vzťah mu nevyšiel, tak sa vrátil, asi nemyslel, že natrvalo. Zamestnal sa na miestnej píle. A tu prišiel o ruku. To menilo plány.

Potom však prišla nežná revolúcia a on s disidentskou skúsenosťou sa zapojil na Šumave do diania, bol činorodý, organizoval, verejne vystupoval, ale keď sa revolučný prach usadil, pochopil, že so svojím vzdelaním a svojou náturou nemôže prijať verejnú funkciu. Vrátil sa domov, k sliepkam, mačkám, ku kravám a k bratovi.

Ale oni dvaja nie sú obyčajní sedliaci, ktorí žijú len tým, čo sa im urodí, čo sa podarí dochovať a občas sa pre zábavu totálne opiť.

Najmä František má zmysel pre krásu, pre lásku, rád sníva, je chlapčensky hravý, vie si užívať život, intenzívne ho vnímať. Na ufúľanej stene má fotografiu dalajlámu aj Václava Havla. S obľubou sa tu pestuje aj fajčí marihuana. Je tu teda veľa snov, hádok, kriku, bolesti aj poézie.

Filmár Miro Remo bratov Klišíkovcov našiel vďaka knihe Aleša Palána Raději zešílet v divočině, kde sú zachytené osudy viacerých šumavských pustovníkov spolu s krásnymi fotkami Jana Šibíka.

Kniha sa hneď stala bestsellerom, dorábali sa ďalšie vydania, čitateľov tieto príbehy ľudí mimo civilizácie fascinovali. Obaja autori za ne dostali prestížne ceny a šumavskí samotári sa stali fenoménom. Možno si to však čitatelia všetko príliš lyrizovali a idealizovali.

Film Mira Rema ich z naivnej ilúzie rýchlo vylieči.

Remo chcel priniesť na plátno viacero príbehov z knihy, ale nakoniec ostali iba bratia Klišíkovci. No oni ten celovečerný dokument boli schopní uniesť aj sami. Práve pre tú zmes divokosti, vulgárnosti, drsnosti, odpudivosti, ako aj nežnosti, poézie, lásky, hravosti a snov.

Foto: arsyversy.sk

Aby to divák celé zvládol, lebo občas sa na to naozaj ťažko pozerá, je vo filme výrazná hudba, ktorá dá tomu ešte iný rozmer, a krásne obrazy vďaka výtvarne ladenej kamere Dušana Husára.

Občas je divák na tých dvoch bratov aj nahnevaný, chcel by, aby si tam napríklad poriadili (najmä diváčky), aby sa nepromenádovali nahí po lese, aby sa k sebe správali slušne, aby sa nehrali na malých chlapcov a neopíjali sa toľko a neprefajčili si hlavu marihuanou.

No divák sa musí rýchlo zbaviť predstavy, že dostane dajaký jednoduchý vidiecky príbeh, ktorý bude nejako gradovať, bude poučný, láskavý, múdry a azda diváka na záver pekne inšpiruje, aby aj on možno aspoň občas na pár dní skúsil trochu iný život, mimo svojej rutiny.

Divák to musí prijať také, aké to je, a keď na to nemá silu, radšej z kina odísť. Aj také sa na premietaní toho filmu stáva. Nie každý to unesie a zdvihne sa plný pohoršenia a hnusu. Ale je asi čestnejšie odísť ako ostať a pohoršovať sa.

Miro Remo nešiel za Klišíkovcami, aby ich zachraňoval, prevychovával ani idealizoval ich život.

Útek z civilizácie, útek do samoty je téma, ktorá ľudí vždy priťahuje. Majú o nej zvyčajne romantické predstavy a chcú to zažiť aspoň v knihe či v kine. Aké to je. Hoci Klišíkovci vlastne nikam neutiekli, žijú tam, kde vyrástli, to tí druhí odišli. Oni iba ostali. I keď František aj odišiel, ale po pár rokoch vo veľkom meste sa vrátil domov, k bratovi.

Ak si človek chce ten film užiť, musí zanechať všetky svoje romantické očakávania, falošné predstavy, ako by mal žiť človek na samote alebo ako by mali vyzerať starí muži, ktorí predsa v tej samote museli nájsť pokoj a múdrosť. Treba na všetko zabudnúť a len sa pozerať. Nesúdiť, nedomýšľať si, nepodliehať naivnému obdivu ani lákavému pohoršovaniu sa.

Foto: arsyversy.sk

No ale späť k tomu, že festival v Karlových Varoch ocenil práve film o dvoch šumavských outsideroch. Rada by som použila na ich označenie slovenské slovo, ale slovenčina si také neutvorila a radšej si slovo outsider adoptovala. V Slovníku súčasného slovenského jazyka je k nemu vysvetlenie, že je to človek bez nádeje na úspech.

No Klišíkovci vlastne úspech zažili. Dostalo sa im potlesku, obdivu aj ocenenia.

Hoci ich svet sa vôbec nehodí k tomu nablýskanému svetu filmového festivalu, kde nejde len o filmy, ale aj o celebrity, drahé večierky, luxusné recepcie, veľké róby a bulvárne klebety, ako aj predvádzanie sa ľudí z veľkého biznisu a politiky. Je to umelý svet, ktorý chce ohurovať svojou opulentnosťou, celebritnosťou, elitárstvom.

Je to paradoxné, keď tento nablýskaný opulentný svet tlieska filmu o dvoch chudobných, málo vzdelaných zašpinených, ubolených mužoch, ktorí už možno z toho čudáckeho života aj trochu zošaleli, ako názov napovedá.

Aj ich vzťah vyzerá až patologicky, neustále sa hádajú, urážajú, ponižujú, potom sa objímajú a nosujú ako deti. Napriek všetkému je tam veľká bratská láska, lebo bez nej by sa už boli asi aj pozabíjali. Ale oni možno majú v sebe niečo, čo tomu nablýskanému svetu už chýba. A čo je fajn obdivovať na filmovom plátne.

Diváci sa tak na chvíľu ocitnú v inom svete, nenablýskanom, niečo z toho v nich, v nás možno aj ostane, niečo nás možno aj rozruší.

Lebo ten klišíkovský svet je niečím odpudzujúci, v niečom desivý a niečím fascinujúci.