Romány amerického spisovateľa Dana Browna sú vlastne vo viacerých veciach podobné značke McDonald’s.

Po prvé, konzument dostane ľahko požívateľný a pekne zabalený produkt, ktorý mu počas konzumácie vďaka starostlivo zvoleným postupom prípravy poskytuje lacný dopamín.

Po druhé, produkt je servírovaný pod záštitou známej značky, od ktorej človek bez ohľadu na lokáciu pobočky očakáva vždy čosi podobné.

No a po tretie, napriek svojej priemernej kvalite oplývajú tieto produkty významným kultúrnym vplyvom.

V prípade známej siete reštaurácií s rýchlym občerstvením spomeňme napríklad otvorenie prvej pobočky v Rusku, v prípade Browna zas napríklad to, že diskusia o Da Vinciho kóde zasiahla verejnú debatu aj u nás, či to, že ho po vydaní jeho ostatnej knihy na Pražskom hrade prijal český prezident.

Asi s takýmito očakávaniami pristupujú čitatelia aj k Brownovej novinke Posledné tajomstvo (v origináli The Secret of Secrets), ktorá je pre tunajších čitateľov o čosi lákavejšia, pretože sa v podstate celá odohráva v Prahe.

V hlavnom meste našich západných susedov je vydanie Brownovej novinky veľkou udalosťou. K špeciálne zriadenému predajnému miestu sa v prvý deň predaja ťahali rady záujemcov, Brownova beseda vypredala sálu, a ako sme už spomínali, slávny spisovateľ raňajkoval aj s českým prezidentom.

Medzitým si práva na sfilmovanie príbehu vybavila spoločnosť Netflix, ktorá chce Posledné tajomstvo adaptovať ako seriál. Od novej brownovky, ktorá vyšla po osemročnom čakaní, si firmy skrátka sľubujú vysoké zisky.

Foto: Facebook/Nakladatelství Argo

Typický Brown

Ide o ôsmy Brownov román a šiestu časť série o Robertovi Langdonovi, harvardskom odborníkovi na náboženskú symboliku (čo je, samozrejme, vymyslená akademická pozícia).

Langdon sa vždy nejakým spôsobom popri bežných povinnostiach vysokoškolského pedagóga (akými sú napríklad stretávanie sa s hromadou fanúšikov či prespávanie v najlepšej hotelovej izbe v krajine) dostane do konfliktu so štátnymi agentúrami a s tajnými spoločnosťami. V hre je pritom zvyčajne nejaké tajomstvo, ktoré má úplne revolucionizovať súčasné predstavy o svete okolo nás.

Ešte pred tým, ako som sa dostal k približne 670-stranovej novinke, som si v duchu druhej spomínanej podobnosti Browna s McDonald’s spísal zoznam vecí, ktoré som v nej očakával: európska metropola; úvodná vražda človeka, ktorý bol blízko k nejakému veľkému odhaleniu; konflikty s cirkvou; nájomný vrah; takmer umierajúci Langdon; architektúru opisujúci Langdon; etymológiu nesprávne vysvetľujúci Langdon; políciou prenasledovaný Langdon; inteligentnou ženou s postavou modelky sprevádzaný Langdon a kopa ahistorických nezmyslov.

Dopredu uhádnuť tieto veci nebol zase až taký mentálny výkon – Brown je známy tým, že svoje komerčne overené schémy výraznejšie neobmieňa, len ich premiestni do iného atraktívneho prostredia a primieša k nim iné technológie a konšpiračné teórie, ktoré sú práve v kurze.

Brownovo Inferno vo Florencii

Brad Miner

Nezvyčajné zákutia Prahy

Inak to nie je ani v Poslednom tajomstve. Langdon je v Prahe so svojou milenkou Katherine Solomonovou, odborníčkou na noetiku (toto slovo je vo filozofii obvykle synonymom epistemológie, čiže vedy o poznaní, ale Brown ho používa skôr na opis akéhosi hybridu filozofie mysle a neurovedy).

Solomonová, ktorej postava je inšpirovaná skutočnou pseudovedkyňou, má čochvíľa vydať knihu, ktorá má prevrátiť naruby spôsob, akým uvažujeme o ľudskom vedomí. Rukopis tejto knihy však zmizne zo serverov vydavateľstva, a čo je horšie, zo svojej hotelovej izby zmizne aj samotná vedkyňa.

Potom je už Posledné tajomstvo klasickou brownovkou – Langdon zažije desivé vízie, má problémy s českou tajnou službou a, áno, postupne sa nám odhalí aj dlhoočakávané Solomonovej odhalenie, kvôli ktorému sú ľudia schopní vraždiť.

Naháňačky, prestrelky a šokujúce odhalenia sa tentokrát odohrávajú v parku Folimanka, Bastióne u Božích múk, Klementine, na Petříne či na Karlovom moste. Vidno pritom, že si Brown Prahu prezrel v sprievode českého editora, pretože spomína aj miesta, ktoré sa neobjavia v prvoplánových turistických sprievodcoch.

Chytľavé tempo

O komerčnom úspechu a kultúrnom vplyve Brownovej prózy sme si už čosi povedali. Ako je na tom však jeho novinka z pohľadu literárnej hodnoty a čitateľského zážitku? To, že to nie je vysoké literárne umenie, vieme, ale ide aspoň o dobrý popkultúrny produkt?

Nuž, povedzme, že časť receptu, ktorý Brownovi v minulosti zaručoval miesto vysoko v rebríčku bestsellerov, americký spisovateľ stále dodržiava. Brown aj v tomto románe zaťažuje dopamínové receptory svojich čitateľov veľmi krátkymi kapitolami, v ktorých sa často striedajú perspektívy viacerých postáv a ktoré sa zvyčajne končia nejakým napínavým záverom, preto je náročné knihu odložiť.

Sú prítomné aj viac či menej šokujúce zvraty (nechýba ani obligátny zvrat týkajúci sa identity jednej z postáv) a prepletanie dialógov poučkami ako z Wikipédie. Brown vie tiež na svoj príbeh naniesť „intelektuálnu“ pozlátku či akademickú estetiku takým spôsobom, že sa jeho diela môžu niekomu javiť ako inteligentné trilery.

Z typických Brownových postupov sa však aj do Posledného tajomstva bohužiaľ dostali i tie zlé. Jeho (pôvodná anglická) próza je aj v tejto knihe miestami na smiech – vo viacerých vetách za sebou používa rovnaké prídavné mená, zvony v tejto knihe „revú“ a Langdona neustále premáha „neopísateľná hrôza“ alebo úžas nad genialitou svojej priateľky.

O antievanjeliu podľa Browna

Dušan Jurčo

Fakty nesedia

Neslávne známym je aj Brownov dobrodružný vzťah k faktom, ktoré do svojich románov zasadzuje, a to už od komerčného megaúspechu Da Vinciho kódu, v ktorom Brown nekriticky preberal šialené konšpiračné teórie o dejinách kresťanstva. Neskôr napríklad v Inferne prezentoval nepravdivé informácie o údajnom preľudnení.

V Poslednom tajomstve tiež dostaneme poriadnu dávku nezmyslov: kamerový systém v Prahe údajne oplýva schopnosťou rozpoznávať tváre a ovláda ho americká ambasáda, z existencie kvantovej fyziky sa tu vyvodzujú new age závery o podstate ľudského vedomia a slávne evanjeliové „poznáte pravdu a pravda vás oslobodí“ v tejto knihe vyslovuje Ján Krstiteľ, nie Ježiš Kristus.

Obzvlášť tie Solomonovej teórie o ľudskom vedomí, ktoré majú úplne prevrátiť súčasnú vedeckú paradigmu, a ich neskoršie vojenské použitie sú také neskutočne prehnané, že fráza „pritiahnuté za vlasy“ to azda ani dostatočne nevystihuje. Človek si až ironicky povzdychne, či je toto naozaj ten zlatý vek rozumu, ktorý po prekonaní temných náboženských predsudkov očakávajú postavy v Brownových románoch.

Možno to z mojej strany znie ako zbytočný dôraz na detaily, ale ide o to, že veľká časť komerčného úspechu Dana Browna spočíva v tvrdení, ktoré sa objavuje na začiatku každej jeho knihy: „Všetky experimenty, technológie a vedecké poznatky v tejto knihe sú skutočné.“

Ak si teda Brown vybudoval imidž spisovateľa, ktorý dokáže šikovne poskladať fikciu s realitou, je férové, ak faktické tvrdenia v jeho dielach podrobíme kritike. Koniec koncov, už Da Vinciho kód nám ukázal, ako ľahko môžu nepravdivé tvrdenia z Brownových trilerov preniknúť do verejného povedomia.

Praha nie je využitá naplno

Nezmysly sa však v Poslednom tajomstve neobmedzujú na faktické nepresnosti. Ani samotný dej veľmi nedrží pokope – prečo sa dá tak ľahko dostať do laboratória, pre ktoré sa rozohrávajú také veľké spravodajské hry, a prečo ho nikto nestráži? Prečo sa zloduchovia tak ochotne delia o svoje plány či heslá s ostatnými? Je to skrátka béčkový triler, kde ide logika miestami bokom, aby mohol dej napredovať.

V predošlých dieloch však boli prítomné elementy, vďaka ktorým bol čitateľ túžiaci po ľahko stráviteľnej trilerovej zábave ochotný odpustiť Brownovi aj tieto nedostatky. Mňa osobne na jeho predošlých knihách konkrétne bavilo neustále riešenie nejakých šifier a kreatívne pohrávanie sa s lokáciami, v ktorých sa nešťastný Langdon práve ocitol.

Taký Vatikán v Anjeloch a démonoch, Paríž v Da Vinciho kóde, Washington, D. C., v Stratenom symbole alebo Florencia v Inferne boli v podstate plnohodnotnými postavami, pretože Brown využil ich špecifiká. Hádanky, ktoré mal Langdon riešiť, sa nachádzali ukryté v skutočných dominantách týchto miest.

Bohužiaľ, Praha v Poslednom tajomstve nie je spracovaná podobne. Po prečítaní knihy som si uvedomil, že sa ten príbeh mohol odohrávať v podstate kdekoľvek, pretože je poväčšine tak či tak umiestnený do nejakého laboratória alebo ambasády. Praha tu neúčinkuje ako mesto zaujímavé samo osebe, ale skôr ako mysteriózna kulisa, do ktorej si Brown projektuje svoje vlastné, poameričtené predstavy o európskej metropole so strašidelnou históriou.

A, mimochodom, ani tých hádaniek tu už nie je toľko, ako bývalo. Langdon sa od svojho špecifického charakteru riešiteľa šifier a hľadača ukrytých symbolov posunul smerom k typickému akčnému hrdinovi à la Jason Bourne (ktorý je, mimochodom, Brownovou priznanou inšpiráciou).

Posledných dvesto strán, čo je úsek, od ktorého som sa pri predchádzajúcich Brownových knihách ani napriek uvedomovanej brakovosti nevedel odpútať, som preto zíval a ani záver, pri ktorom sa Brown už tradične (doslovne) drží idiómu going out with a bang, nemal také grády ako v minulých dobrodružstvách.

Po návšteve pápeža FrantiškaTvár je lampou, ale môže sa stať aj terčom

Rudolf Smoter

Séria stráca zmysel

V Poslednom tajomstve sa Dan Brown vracia presne tak, ako ho poznáme, so všetkým chytľavým aj zlým, čo k jeho próze patrí. Zábavné elementy, ktoré ospravedlňovali jeho zlý štýl, sa však s každou ďalšou knihou vytrácajú viac a viac. V tomto literárnom ekvivalente Big Macu, od ktorého vždy očakávame zhruba podobný priemerný zážitok, je čoraz tenšie mäso a čoraz starší šalát.

Už vlastne ani neviem, aký má zmysel vydávať a čítať ďalšie knihy o Robertovi Langdonovi. Posledné tajomstvo som si prečítal v podstate len kvôli atraktívnym pražským kulisám, pretože už Pôvod ma strašne nudil.

Dan Brown po vydaní Da Vinciho kódu povedal, že má nápady na ďalších 12 kníh o Langdonovi, ale jeho knihám budem venovať pozornosť najbližšie zrejme až vtedy, keď budú v 14. diele Langdon a Solomonová v uliciach Košíc riešiť tajomstvo stratenej relikvie z Dómu sv. Alžbety a bude ich pri tom prenasledovať vrah prezývaný Kat Mikluš.

Obávam sa, že v akomkoľvek inom prípade to bude už iba ubíjajúca nuda.