Napriek tomu, že väčšina mužov a žien, ktorí bojovali v Povstaní, sa hlásila ku katolíckemu vierovyznaniu, v prostredí katolíckej elity bol postoj k SNP výrazne menej entuziastický ako medzi evanjelikmi.

Spomedzi evanjelikov sa do Povstania zapojili desiatky kňazov aj biskupov a najaktívnejšie v ňom boli silne evanjelické regióny ako Liptov, Turiec, Banská Bystrica. Aj pokiaľ ide o politické vedenie Povstania, mali v ňom evanjelici nad praktizujúcimi katolíkmi výraznú prevahu.

Aj preto v niektorých katolíckych kruhoch ešte dlho rezonoval naratív, že išlo o komplot luteránov a komunistov voči vlastnému štátu.

Kňazi na strane SNP

Napriek tomu nebolo SNP bez katolíckej stopy.

Aktívne sa doň zapojili nielen mnohí obyvatelia katolíckeho vyznania, ale aj viacerí katolícki kňazi. Hoci vzhľadom na celkový počet ich nebolo veľa. Podľa niektorých prameňov ich trinásť pôsobilo priamo v duchovnej službe povstaleckej armády.

Aj keď tieto čísla treba brať s rezervou, historička Daniela Baranová odhadla, že do Povstania sa zapojilo viac ako 90 percent evanjelických kňazov, ale len približne tri percentá rímskokatolíckych duchovných.

Asi najznámejším kňazom povstalcom bol blízky spolupracovník generála Jána Goliana Dezider Kišš Kalina. Bol to kňaz problémový, ktorý počas Povstania vstúpil do komunistickej strany a po vojne zažil vzostup a pád, keď z pozície generála putoval k lopate.

Do protifašistického odboja sa priamo zapojil napríklad aj farár vo Zvolenskej Slatine Ľudovít Veselý, ktorý bol v decembri 1944 popravený v Kováčovej.

Aspoň trochu známy je aj príbeh Jozefa Fialu-Udavského, minoritu zo Spišského Štvrtka, ktorý Povstanie otvorene podporoval, zaobstarával odbojárom lieky a spolu so svojimi spolubratmi v kláštore skrýval zranených partizánov.

Do Povstania sa zapojilo aj viacero gréckokatolíckych kňazov. Dlhodobo kritický postoj k politike Slovenského štátu mal aj prešovský gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič.

Dezider Kišs Kalina. Zdroj: Wikimedia

Pokiaľ ide o katolícku hierarchiu, tak tá sa k Povstaniu stavala skôr rezervovane až odmietavo. Otvorene kriticky voči nemu vystúpili arcibiskup Karol Kmeťko aj spišský biskup Ján Vojtaššák.

Banskobystrický biskup Andrej Škrábik odmietol opustiť povstaleckú Bystricu a Povstanie ani neodsúdil, ani verejne nepodporil.

Zároveň treba povedať aj to, že slovenskí biskupi odolali tlaku nacistov a odmietli vydať pastiersky list proti Povstaniu.

Historik Martin Lacko vo svojej knihe o SNP píše aj tom, že viaceré cirkevné rezidencie a kláštory pomohli prenasledovaným aj partizánom. Známe je aj verejné poďakovanie partizánskeho veliteľa Jegorova biskupovi Andrejovi Škrábikovi za jeho ústretovosť a ochotu.

K Povstaniu, žiaľ, patria aj viaceré násilné činy rôznych radikálnych partizánskych živlov voči katolíckym kňazom, napríklad vraždy Antona Šaláta v Sliači či Rudolfa Schedu v Liptovskom Jáne.

Kľúčová tradícia podzemnej cirkvi

Z pohľadu budúceho vývoja v Katolíckej cirkvi na Slovensku malo zásadný význam, že sa na Povstaní zúčastnil chorvátsky kňaz Tomislav Kolaković.

Stjepan Tomislav Kolaković, rodným menom Poglajen, bol chorvátsky kňaz a jezuita. Bol profesorom sociológie a morálnej teológie. Dostal sa do problémov s gestapom a počas vojny prišiel na Slovensko. Tu sa zaoberal najmä pastoráciou študentov, ktorých pripravoval na život v komunizme, o ktorom predpovedal, že príde.

Jeho žiaci, napríklad Vladimír Jukl, Václav Vaško či Silvester Krčméry, neskôr vytvorili základy podzemnej cirkvi na Slovensku.

Kolaković v rokoch 1937 až 1941 pracoval ako redaktor chorvátskeho časopisu Život, ktorý bol v tom čase najvplyvnejším katolíckym periodikom v krajine. Bol pod ochranou záhrebského arcibiskupa Aloisa Stepinaca, ktorý bol veľkým podporovateľom Katolíckej akcie, hnutia, ktoré sa snažilo aktivizovať katolíckych laikov.

Stepinac síce podporil vznik nezávislého chorvátskeho štátu v roku 1941, ustašovcov, ktorí ho riadili, však neskôr za ich politiku kritizoval. Najmä za perzekúcie voči Srbom. Na hrozbu fašizmu a komunizmu mal Kolaković veľmi podobné názory ako Stepinac.

V roku 1941 však už Kolakovićovi nedokázal zaručiť bezpečnosť ani arcibiskup, a tak musel zo Záhrebu odísť do Splitu, ktorý bol vtedy pod správou talianskych fašistov. Tu pôsobil až do roku 1943, keď mu opäť hrozilo nebezpečenstvo, a tak sa vďaka iniciatíve slovenského diplomata Jozefa Ciekera presunul na Slovensko.

Kolaković sa na Slovensku rýchlo udomácnil, vybudoval si tu silné zázemie a – ako sa malo ukázať o pár rokov – aj nezanedbateľný vplyv. Snažil sa ovplyvniť myslenie o dvadsať rokov staršieho prezidenta Tisa, ten ho však ignoroval.

Medzi bratislavskými študentmi vybudoval organizáciu s názvom Rodina, ktorá okrem vzdelávania čoraz viac pôsobila ako konšpiračná skupina. Dôležití členovia dostali pseudonymy a pripravovali sa na prípadný útlak a pôsobenie v represívnejších podmienkach. To všetko neskôr viedlo k vzniku slovenskej podzemnej cirkvi, ktorá bola azda najúspešnejšou organizáciou svojho druhu v komunistických krajinách.

Tomislav Kolaković so študentmi. Zdroj: Archív ÚPN

Po vypuknutí SNP sa Kolaković urýchlene presunul na povstalecké územie. Katolícky aktivista a politický väzeň z časov komunizmu Václav Vaško, ktorý sa na Povstaní zúčastnil tiež, neskôr vo svojich spomienkach opísal Kolakovićove motivácie.

Podľa neho sa chorvátsky jezuita obával, že slovenský katolicizmus, hlavne klérus, bude po vojne silno skompromitovaný prílišnou spätosťou so Slovenským štátom, a preto chcel, aby sa katolíci čo najaktívnejšie zapojili do Povstania.

Ďalším Kolakovićovým motívom bolo uskutočnenie jeho ruského sna. Ako píše Vaško, jeho učiteľ až neochvejne veril v ruskú duchovnosť a renesanciu náboženského života v sovietskom impériu. Mal fixnú ideu dostať sa do Sovietskeho zväzu, na mieste zistiť, aký je tam stav náboženského života, a presondovať možnosť nadviazania vzťahov medzi Moskvou a Rímom.

Na to chcel využiť aj kontakty, ktoré počas Povstania získal medzi ruskými partizánmi.

Na povstaleckom území sa Kolaković snažil získať medzi kňazmi pre Povstanie podporu, prípadne na kňazov vplývať, aby mu nebránili. Mal v tomto tichú podporu biskupa Škrábika, u ktorého neskôr býval.

Chorvátsky kňaz sa usiloval zohrať čo najvýznamnejšiu rolu, rokoval – ako píše historik Jozef Jablonický – s komunistami Šmidkem a Husákom z vedenia SNR aj so sovietskym partizánskym veliteľom Alexejom Jegorovom. Husákovi išlo o to, aby obchádzal kňazov a snažil sa získať ich podporu, a Kolaković mal zase záujem na zabezpečení náboženskej slobody, najmä slúženia omší a bohoslužieb, pre povstalcov.

Rusov si podľa Václava Vaška získal svojou úrovňou ruštiny a neskôr aj rozhovormi o Bohu a politike. Volali ho „báťuška“ a cenili si, že práve vtedy čítal Tolstého a Marxa, obidvoch v ruštine.

Po porážke Povstania sa Kolakovićova skupina skrývala v Slovenskom rudohorí až do februára 1945, keď sa im podarilo dostať na oslobodené územie.

Kolakovića v Povstaní sprevádzali aj neskorší lídri slovenskej tajnej cirkvi Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.

Práve účasť ľudí ako Václav Vaško, Vladimír Jukl či Silvester Krčméry v Povstaní mala neskôr pre katolícke prostredie veľký význam.

Slovenskej podzemnej cirkvi to v zápase s komunistickým režimom dodávalo kredit a katolícky disent sa vďaka účasti viacerých svojich lídrov v protiľudáckom odboji dokázal vyrovnať s obvineniami, že je následníkom politiky z časov Tisovho štátu.

Aj vďaka Kolakovićovi či Juklovi s Krčmérym dnes odkaz Povstania spája všetkých vrátane väčšiny katolíkov.