Na v poradí štvrtý pochod za život prišlo včera v Košiciach podľa organizátorov okolo 40-tisíc ľudí.

Centrum Košíc bolo preplnené, ako napísali reportéri Postoja, poslední ľudia prešli miestom, kde sa pochod začal, až po hodine od začiatku pochodu.

Mnohí účastníci držali v rukách transparenty s heslami ako „Láska je život“, „Každý je vzácny“, „Sme hlasom tých, čo hlas nemajú“, pochod sprevádzala tak ako vždy doteraz pozitívna atmosféra a kvalitná organizácia.

Z pódia zaznela ešte hlasnejšie než na predošlých pochodoch požiadavka zrušiť súčasnú potratovú legislatívu, teda „zákonom zavedené rozdeľovanie ľudí na hodných života a nehodných života hranicou 12 týždňov tehotenstva“.

Na jednej strane platí, že na včerajší pochod prišlo zatiaľ najmenej ľudí – v roku 2013 sa v Košiciach zhromaždilo 80-tisíc ľudí, teda dvojnásobne viac, o dva roky neskôr bol v Bratislave porovnateľný počet účastníkov, v septembri 2019 ich do hlavného mesta prišlo okolo 50-tisíc.

Zamlčaný pochod

Medzi organizátormi bolo preto napäté očakávanie, ako to dopadne prvýkrát po pandémii, či sa v Košiciach zíde porovnateľné množstvo ako naposledy v Bratislave alebo výrazne menej.

Štyridsaťtisíc účastníkov je tak menej ako pred pandémiou, ale dostatočne veľa na to, aby sa to dalo brať vážne.

Z iných médií sa o tom v podstate nedozviete, ale včera sa v Košiciach uskutočnila najmasovejšia tohtoročná demonštrácia s politickými požiadavkami smerom k štátu (zrušenie potratovej legislatívy, vytvorenie siete pomoci pre rodiny v núdzi a tehotné matky, účinná rodinná a demografická politika).

Samozrejme, ak sa aj včera v Košiciach zhromaždilo viac ľudí než začiatkom roka na najmasovejšej protivládnej demonštrácie v Bratislave, bolo by trúfalosťou tvrdiť, že témy pro-life pochodu hýbu celou spoločnosťou.

Bola to akcia spoločenskej menšiny, mohutná účasť je rovnako ako v minulosti najmä výsledkom toho, že nad podujatím prevzala záštitu katolícka cirkev a zmobilizovali sa desiatky farností najmä na východe Slovenska.

Všeobecná mediálna ignorancia je pri pohľade na desiatky tisíce manifestujúcich prejavom nielen ľahostajnosti, ale aj novinárskej neprofesionality. Len si skúsme predstaviť, aké mediálne pokrytie so stupňujúcim verejným tlakom by nastalo, keby na dúhový pochod v Bratislave alebo Košiciach prišla porovnateľná masa ľudí.

Ale tento dvojaký štandard by nemal byť dôvodom na katolícke bolestínstvo, ale skôr na sebareflexiu vo vlastných radoch. Možno ju odštartovať kacírskou otázkou: nerobia slovenskí pro-liferi, ktorí vedia do ulíc dostať desaťtisíce ľudí, niečo zle?

Na prvý pohľad je paradoxné, že za poslednú dekádu, odkedy sa konajú pochody za život – 80-tisíc ľudí v Košiciach v roku 2013 bolo najväčším zhromaždením na Slovensku od Novembra 1989 – nezaznamenalo pro-life hnutie žiaden úspech, len trpké sklamania.

Posledný väčší legislatívny úspech sa udial v roku 2009, keď sa čakacia lehota od poučenia po možnosť vykonania potratu stanovila na 48 hodín a takisto sa zaviedlo podrobnejšie poučenie.

Po roku 2013 nabralo pro-life hnutie masový charakter a konzervatívni politici sa ocitli pod omnoho intenzívnejším tlakom aktivistov, aby sa pred každými voľbami prihlásili k protipotratovej agende a snažili sa o legislatívne zmeny.

No namiesto toho, aby sa na tomto poli niečo pohlo, či už na poli zákonov, alebo v širokom spoločenskom vedomí, skôr sa prehĺbil pocit menšinovosti a vedomie, že šanca na akúkoľvek zmenu je veľmi nízka. A to napriek opakovaným manifestáciám, ktoré z hľadiska účasti prekonávajú protivládne či protikorupčné pochody.

Čo chýba pro-life hnutiu

Ak obrazy zo včerajších Košíc ukázali, že slovenské pro-life hnutie prežilo aj sériu sklamaní a aj po pandémii sa teší aktívnej podpore desiatok tisíc ľudí, je to zaiste dobrá správa.

Ale súčasne platí, že lídri pro-life hnutia by sa mali seba samých aj svojho okolia pýtať, či niekde nerobia chybu a či nenastal čas na zmenu stratégie, aby sa pro-life aktivizmus nezmenil na ušľachtilé donkichotstvo, ktoré môže čoskoro naplniť pocit márnosti.

Začať sa dá aj takouto otázkou: pokiaľ si môžu celoštátne médiá dovoliť viac menej odignorovať pochod so 40-tisíc účastníkmi, nie je to tak aj preto, že okrem prirodzenej nechuti to berú ako vnútrocirkevné podujatie na úrovni púte? Teda akýsi katolícky pro-life festival, ktorý pre spoločnosť nič neznamená a okrem časti praktizujúcich katolíkov už vlastne nikoho nezaujíma?

Tu sa dostávame k druhému paradoxu tohtoročného pochodu.

Organizátori viac než v minulosti cez deklarované ciele zdôrazňujú, že pro-liferi nemôžu byť iba sociálnym hnutím, ktoré chce v prvom rade pomáhať a vytvárať podmienky na to, aby ženy v ekonomickej núdzi či pod psychologickým nátlakom okolia mali čo najmenej dôvodov uvažovať nad potratom.

Tým hlavným cieľom je zmena legislatívy, štátom garantovaná ochrana nenarodeného života. Pro-life má byť tak v prvom rade ľudskoprávnym hnutím.

To je v teórii úplne správny akcent. Ale v praxi z nášho pro-life hnutia vyžaruje – a včera to tak bolo cítiť ešte viac než predtým –, že je náboženským, lepšie povedané čisto katolíckym hnutím.

Spolumoderátorom hlavného programu bol prvýkrát katolícky kňaz, na pódiu stáli len katolícki biskupi, už dni a týždne pred pochodom sa v pozývacej kampani hlásalo, že ide aj o duchovný zápas, do ktorého treba pre úspech zapojiť silu modlitby.

Náboženský rozmer tak až príliš často prevážil civilný aspekt, čo minimálne navonok nezodpovedalo deklaráciám, že ide o ľudskoprávny program, ktorý má spájať všetkých.

Je pritom samozrejmé, že takéto akcie nemôžu mať na Slovensku iný než katolícky rukopis. Ale ak sa pro-life hnutie nechce uzatvoriť do katolíckeho geta, malo by sa usilovať o širšie koalície.

To najprirodzenejšie, čo sa ponúka, je pokus o kresťanskú koalíciu. Teda minimálne o spojenectvo s evanjelikmi, druhou najväčšou cirkvou na Slovensku, ku ktorej sa hlási štvrť milióna veriacich.

Hoci vedenie našich evanjelikov je na rozdiel od krajín na západ od nás hodnotovo konzervatívne a naklonené spolupráci s katolíkmi, zástupcovia evanjelickej cirkvi v Košiciach chýbali.

Hlavný program vlastne nemal ambíciu osloviť niekoho iného než katolícke jadro – napokon ani účastníci necítili motiváciu pozrieť si hlavný program s prejavmi, sledovali to len stovky ľudí, desaťtisíce sa pripojili až priamo k pochodu.

Ak hlavný program nezaujíma či nudí aj samotných katolíkov, ako môže pochod pritiahnuť či vzbudiť záujem nekatolíkov?

V Košiciach na pódiu absentovali známe a akceptované osobnosti z oblasti (pop)kultúry, biznisu či vedy, nevystúpil nikto, koho popularita by siahala mimo katolícky svet. Áno, už z minulosti vieme, aké ťažké je takýchto ľudí nájsť.

V pro-life hnutí si to viacerí vysvetľujú tým, že aj tí, ktorým sú myšlienky pochodu blízke, nechcú svoje meno spojiť s pochodom, aby si spoločensky neublížili. To je určite sčasti pravda.

Ale nebránia tomu aj obmedzenia slovenského pro-life hnutia, ktoré ani po desaťročí od prvého pochodu v Košiciach nevie presvedčiť a pritiahnuť ďalších? Nie je problém aj v tom, že celá akcia by potrebovala lepší, civilnejší a atraktívnejší imidž, ktorý by ju posúval viac do stredu spoločnosti?

Pokiaľ sa katolíckym pro-liferom nepodarí zmeniť komunikačnú stratégiu smerom do ďalších prostredí, je tu hrozba, ktorá po včerajšku v Košiciach ešte nepôsobí akútne – že táto kľúčová ľudskoprávna agenda už časom nebude dostatočne príťažlivá ani pre katolíkov, ktorí ešte stále vedia naplniť námestia a dodávať hnutiu energiu.