Vladimir Putin 19. novembra podpísal výnos o prijatí novej ruskej jadrovej doktríny. Tento krok vyvolal väčšiu pozornosť, čo naň hovoria odborníci?

Hoci Rusko nový dokument zverejnilo po americkom povolení ukrajinských úderov raketami ATACMS na ruské územie, aktualizácia doktríny nie je priamou odpoveďou na tento krok. Bidenove prekvapivé rozhodnutie bolo nepochybne príležitosťou, aby Putin zverejnil doktrínu. No zároveň platí, že Putin už 25. septembra deklaroval, že Rusko má v úmysle doktrínu aktualizovať.

Odborník na ruské jadrové sily Pavel Podvig vysvetľuje: „Vieme, že na formuláciách doktríny sa pracovalo už dlho, niektoré boli oznámené na zasadnutí Bezpečnostnej rady ešte v septembri. Nebola teda a ani nemohla byť úplným prekvapením. Bol podpis dokumentu načasovaný tak, aby sa zhodoval s najnovšími udalosťami? Nevylučoval by som takúto možnosť. Oznámenie v určitom okamihu, Peskovova vyhýbavá odpoveď na priamu otázku – to všetko vytvára ďalšiu neistotu a núti Putinových oponentov hádať, kresliť scenáre, ktoré sú pre nich najmenej priaznivé,“ hovorí Podvig pre Meduzu.

Doktrína reflektuje dlhodobý posun v ruskom myslení od začiatku vojny, pričom jedným z dôvodov je aj väčšia zraniteľnosť ruskej armády v dôsledku výrazných strát, ktoré utrpela na Ukrajine.

Dôležité však je, že doposiaľ sa všetci odborníci vrátane predstaviteľov západných vlád, ktoré majú prístup k satelitným snímkam a spravodajským informáciám, zhodujú, že dosiaľ nebadať žiadne ruské opatrenia, ktoré by boli predzvesťou skutočného nasadenia jadrových zbraní.

„Ako sme povedali začiatkom tohto mesiaca, neprekvapilo nás vyhlásenie Ruska, že aktualizuje svoju jadrovú doktrínu. Rusko už niekoľko týždňov signalizovalo svoj zámer ju aktualizovať. Keďže sme nepozorovali žiadne zmeny v rozmiestnení jadrových síl Ruska, nevideli sme žiadny dôvod na úpravu našej doktríny v reakcii na dnešné vyhlásenia Ruska. Ide skôr o tú istú nezodpovednú rétoriku z Ruska, akej sme boli svedkami posledné dva roky,“ vyhlásil Washington.

Čo sa mení

Nový ruský dokument hlása, že Rusko po novom nasadí jadrové zbrane aj v prípade, že by došlo k nasadeniu jadrových zbraní proti jeho jednotkám mimo jeho územia (článok 19a), a dopĺňa ako dôvod nasadenia nielen „ohrozenie existencie štátu“, ale aj „kritické ohrozenie jeho suverenity a teritoriálnej integrity“ (článok 19d).

Podľa vyššie citovaného experta Pavla Podviga je práve toto najvýznamnejšou zmenou doterajšej doktríny.

Navyše by k ich nasadeniu mohlo dôjsť aj preventívne v prípade hroziaceho „masívneho útoku“ letectvom, raketami alebo strelami s plochou dráhou letu.

V praxi toto znamená taký útok, ktorý by výrazne ohrozil ruskú armádu a/alebo jej jadrový arzenál.

To však nie je úplne nové, už doterajšia doktrína deklarovala, že by došlo k preventívnemu použitiu jadrových zbraní v prípade, ak by hrozila ich strata. To je scenár, v prípade ktorého by svoj arzenál nasadila asi každá jadrová veľmoc.

Väčšina odborníkov sa preto zhoduje, že nová doktrína len podrobnejšie vymenúva scenáre, s ktorými beztak počítali ako s dôvodom na použitie jadrových zbraní.

„[Vidíme] štyri významné zmeny od roku 2020, ale všetky tieto zmeny sú po prvé okrajové, po druhé sú v súlade s minulou sovietskou/ruskou politikou a po tretie ide o veci, o ktorých som veril, že sú skutočnou politikou, aj keď neboli uvedené,“ tvrdí profesor na Middlebury Institute a poradca amerického ministerstva zahraničných vecí Jeffrey Lewis.

Lewis poukazuje na to, že zmeny pomerne presne zodpovedajú tomu, čo Putin naznačil už v októbri, a pripomína, že Putin už často hovoril o jadrových zbraniach ako garantovi „územnej celistvosti Ruska“.

„Rusi sa podľa mňa obávajú, že ich jadrové odstrašenie neodradí útoky na tri К – Kaliningrad, Kamčatku a Krym. To posledné je pre nich obzvlášť dôležité,“ vysvetľuje Lewis. „Nemyslím si, že hrozba Ruska použiť jadrové zbrane na obranu troch К je dôveryhodná. Izraelská bomba nezabránila Egyptu, aby v roku 1973 dobyl Sinaj, ani Argentína sa neobávala, že Thatcherová zhodí jadrovú bombu, aby zachránila Falklandské ostrovy v roku 1982. Ale fakt, že to nie je vierohodné, je práve dôvodom, prečo sa to Rusi rozhodli teraz povedať nahlas,“ nazdáva sa odborník.

Staré víno v novej fľaši

Podľa Lewisa je nová doktrína preto „staré víno v novej fľaši“.

Nová doktrína napríklad umožňuje nasadenie jadrových zbraní proti štátom, ktoré samy jadrové zbrane nemajú, ale sú členom aliancie, ktorej členovia disponujú takouto výzbrojou.

To však nie je ničím novým – pripomeňme, že v časoch studenej vojny plány Sovietskeho zväzu počítali s nasadením 131 jadrových zbraní len proti Dánsku, hoci krajina žiadne jadrové zbrane nemala.

Oleg Šakirov z ruského MGIMO navyše poukazuje na to, že z novej doktríny zmizla veľká časť odkazov na dohody o odzbrojení. Šakirov však pripomína, že po odbúraní dôležitých dohôd z časov pred a po konci studenej vojny (okrem iného kolapsu dohôd INF a New START) z nich beztak „veľa nezostalo“.

Šakirov vidí okrem zoškrtania časti o odzbrojení len jeden detail hodný väčšej pozornosti – v novej doktríne Rusko vyškrtlo slovo „výlučne“ z vety, že jadrové zbrane slúžia „výlučne odstrašeniu“.

Nemecký odborník Alexander Graef z v Hamburgu považuje za hlavný výsledok novej doktríny fakt, že „Rusko v reakcii na možný konvenčný útok znižuje hranicu pre jadrový útok“. Podľa neho ide fakticky o návrat k stavu vojenskej doktríny z roku 2000. Graef však pripomína, že stará ruská doktrína z roku 2000 hovorila o použití jadrových zbraní v prípade „ohrozenia národnej bezpečnosti“. V tomto ohľade je nová formulácia – „kritické ohrozenie“ – pomerne vysoko nastavenou latkou.

Čo možno teda považovať za kritické ohrozenie národnej bezpečnosti? Podvig vysvetľuje, že to je v konečnom dôsledku vždy predmetom interpretácie, ale ako jasne ukazuje prípad Kursku, prítomnosť niekoľkých ukrajinských brigád na ruskom území doň nespadá.

„Ako by sa napríklad dala vnímať teoretická strata anektovaných území Ukrajiny? Rusko môže, samozrejme, vyhlásiť, že ide o kritickú hrozbu pre územnú celistvosť, ale nikto na svete neuznáva tieto regióny ako súčasť Ruskej federácie. Bolo by teda ťažké odvolávať sa na to, že ide o kritickú hrozbu pre suverenitu,“ hovorí ruský expert.

Bieloruská realita

Jednou z najväčších zmien je, že nová doktrína explicitne spomína aj Bielorusko (článok 19d) a hlása, že nasadenie jadrových zbraní proti „Bielorusku ako členovi Zväzového štátu“ by sa stretlo s jadrovou odozvou.

Táto zmena je logickým krokom po tom, čo Rusko v roku 2023 v Bielorusku rozmiestnilo jadrové zbrane.

Navyše má aj iný význam – ešte v časoch Obamovej vlády Američania vo výcviku simulovali ruskú inváziu Pobaltia, pričom sa v tomto scenári rozhodli pre obmedzený úder jadrovými zbraňami na Bielorusko, aby prinútili Moskvu zastaviť ofenzívu, pripomína Lewis.

Úplne plnohodnotným členom Zväzového štátu však Bielorusko napriek tomu nie je, napríklad očakávaný masívny útok raketami alebo letectvom na Minsk by ani podľa doktríny neboli dôvodom na jadrový útok.

Všetko má v rukách jeden muž

Novinkou v novej doktríne je aj to, že explicitne stanovuje, že „rozhodnutie o použití jadrových zbraní prijíma prezident Ruskej federácie“ (článok 20).

Čo to znamená? „Celkovo nová doktrína hovorí, že Rusko použije jadrové zbrane vždy, keď sa tak prezident rozhodne. Obsahuje taktiež zoznam vecí, ktoré sa mu nepáčia – aby sa pokúsili formovať západné správanie. Je to zaujímavé, ale stále ide skôr o nástroj propagandy než skutočnú doktrínu,“ hodnotí odborník na odzbrojovanie a nukleárne odstrašenie William Alberque z Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdiá (IISS).

Nový článok by nemal nikoho prekvapiť, pretože aj bez aktualizácie doktríny sa odborníci zhodovali, že rozhodnutie o nasadení jadrových zbraní drží pevne v rukách ruský prezident.

„Som veľmi skeptický voči ľuďom, ktorí sa snažia čítať čajové lístky ruskej doktríny,“ argumentoval vojenský analytik Michael Kofman ešte v novembri 2023. „Vojenská doktrína napríklad hovorí, že jadrové zbrane majú byť použité, ak je ohrozené prežitie štátu. A kto interpretuje, čo to znamená? Na konci dňa jeden človek – Vladimir Vladimirovič Putin.“

Odborník navyše vysvetľuje, že „toto nie sú operačné dokumenty pre vedenie vojny. To sa v akademických kruhoch celkom nechápe. Ale v prípade vojny, rovnako ako teraz pri vojne na Ukrajine, keď bude Putin naozaj zvažovať nukleárnu eskaláciu, nezavolá Šojguovu a Gerasimovi s tým, nech vytiahnu vojenskú doktrínu, aby si ju znovu prečítal a uistil sa, či koná tak, ako napísali,“ poznamenáva uštipačne Kofman.

Aké doktríny majú Spojené štáty alebo Francúzsko?

Novú doktrínu možno porovnať s inými štátmi, napríklad s USA alebo Francúzskom, ktoré sa vyjadrujú podobne vágne a miestami možno ešte nejasnejšie. Napríklad USA si nechávajú použitie jadrových zbraní otvorené nielen pre prípad ohrozenia svojich vitálnych záujmov, ale aj ich spojencov.

Za verbálne najagresívnejšiu nukleárnu doktrínu sa často považuje doktrína Francúzska. Hoci francúzski odborníci argumentujú, že francúzska doktrína je „defenzívna“ a predvída nasadenie jadrových zbraní len v prípade ohrozenia „vitálnych záujmov“, Francúzsko pre zachovanie maximálneho odstrašenia jasne nedefinovalo, čo presne tieto vitálne záujmy zahŕňajú.

To, že tento pojem je možné interpretovať veľmi voľne, ukázal prezident Jacques Chirac v roku 2006, keď vyhlásil, že Francúzsko by nasadilo jadrové zbrane proti akémukoľvek štátu, ktorý by pomohol vykonať teroristický útok vo Francúzsku.

Napriek tomu treba mať na pamäti, že žiaden štát od konca druhej svetovej vojny jadrové zbrane nenasadil, a to ani v situáciách, keď čelil porážke (Francúzsko v Alžírsku, USA vo Vietname, Sovietsky zväz v Afganistane), existenčnej hrozbe (Izrael v Jomkipurskej vojne 1973) alebo dokonca priamemu zapojeniu tretích veľmocí do veľmi krvavých konfliktov (USA v Kórei).

Pokleslo riziko nasadenia?

Aj preto sa renomovaní odborníci zhodujú, že nasadenie jadrových zbraní na Ukrajine nie je niečo, čoho by sa bolo potrebné dnes alebo zajtra obávať. Pavel Podvig si myslí, že hoci „riziká zjavne neklesajú“, od použitia jadrových zbraní „sme v dostatočnom odstupe“.

Michael Kofman dokonca argumentuje, že Rusko sa nielenže nepripravuje na nasadenie jadrových zbraní, ale že riziko v uplynulých dvoch rokoch dokonca pokleslo.

Jedným z dôvodov je aj jasná reakcia zo strany Číny a Indie, ktoré v reakcii na ruskú vyhrotenú rétoriku v roku 2022 signalizovali, že sú ochotné trpieť vojnu na Ukrajine, nie však nukleárnu eskaláciu.

Aj po prijatí novej ruskej nukleárnej doktríny Čína jasne vyjadrila, že si neželá nasadenie jadrových zbraní, a vyzvala k „zdržanlivosti“.

Tým druhým dôvodom, prečo riziko nasadenia jadrových zbraní klesá, je aj fakt, že kým po prvotnom ruskom neúspechu na začiatku vojny, keď Rusi nedokázali dosiahnuť svoje ciele a museli ustúpiť najprv pri Kyjeve, a neskôr aj pri Charkove a Chersone, sa súčasná trajektória vojny vyvíja v prospech Moskvy.

Ruská armáda pomaly, ale vytrvalo zaberá stále ďalšie časti Donbasu a odborníci varujú, že ak ukrajinská armáda nevyrieši problémy s nedostatkom personálu (alebo ak Donald Trump zastaví vojenskú pomoc), Ukrajina sa v ďalšom roku môže dostať do stavu, že bude musieť pristúpiť na rokovania za veľmi zlých podmienok. Teda takých, ktoré by sa fakticky rovnali kapitulácii.

Nová vlna jadrového zbrojenia

Aj keď si krátkodobo netreba robiť priveľké starosti, budúce desaťročie bude pravdepodobne horšie.

Irán sa nachádza na prahu toho, aby získal jadrové zbrane. Podľa najnovších čísel disponuje väčším množstvom uránu obohateného na úrovni 60 % oproti 5 % bežne používaného v jadrových elektrárňach. Pre bombu by pritom potreboval 90 %.

Poskladať funkčnú bombu si vyžaduje viac, než len získať dostatok obohateného štiepneho materiálu, a je možné, že aj keby sa Irán skutočne rozhodol ísť touto cestou, nepotreboval by len zhruba týždeň na obohatenie dostatočného množstva uránu pre niekoľko bômb, ale celé mesiace pre konštrukciu rozbušky a ďalších komponentov.

Zlou správou však je, že Teherán sa pomaly posúva k bombe čoraz bližšie – príliš pomaly, než aby vyvolal prudkú reakciu USA, ale dostatočným tempom, aby mal bombu čoskoro na dosah.

To by výrazne zmenilo dynamiku v celom regióne. Po jadrovej bombe by potom siahla nielen Saudská Arábia, ale možno aj Turecko.

Ďalší tlak vytvára vojna na Ukrajine. Ak Rusko na Ukrajine vyhrá alebo Irán získa jadrové zbrane, svet pravdepodobne čaká nová vlna jadrového zbrojenia. O vlastnej jadrovej bombe uvažuje aj Ukrajina, ak sa nedostane do NATO. Aj Poľsko má záujem podieľať sa na rozmiestnení amerických jadrových zbraní na svojom území, kde by ich v prípade vojny nasadili poľskí piloti.

Ale dá sa v ére Trumpa na takúto dohodu s USA ešte spoľahnúť? V najhoršom scenári ani nie. V krajnom prípade by celý rad štátov od Nemecka cez Turecko, Južnú Kóreu či Saudskú Arábiu a možno aj Poľsko mohli radšej než po amerických garanciách siahnuť po vlastnej jadrovej bombe.

Poľská Gazeta Wyborcza preto ešte v máji varovala: „Čo je dnes nepredstaviteľné, zajtra môže byť skutočné.“