Stanislav Štepka Už Masaryk hovoril, že myslieť bolí. Asi aj preto je u nás tak málo ubolených

„Telo začína vysielať všelijaké správy. Ale pozriem sa do kalendára na stole a tam ma čakajú zase predstavenia. A to ma viac než teší, teda že zase večer musím vo svojom divadle s divákmi prežiť dve krásne hodiny,“ hovorí dlhoročný riaditeľ Radošinského naivného divadla, ktorý sám seba nepovažuje za naivného, ale šťastného.

Tvrdí, že Slováci boli kedysi svornejší, keďže ich k tomu nútili okolnosti, pandémia však podľa neho naplno ukázala, akí v skutočnosti sme. „Pohroma vo forme koronakrízy spoločnosť ukážkovo, skoro až donaha, vyzliekla,“ domnieva sa Štepka.

V súčasnosti pozorujeme veľkú polarizáciu spoločnosti – ľudí rozdeľuje politika, vojna u susedov, nedávno sa hádali pre očkovanie či nosenie rúšok. Máme to podľa vás v sebe alebo boli Slováci v minulosti jednotnejší?

Kedysi sa iba viac usilovali alebo možno aj okolnosťami boli Slováci svornejší. Smutné a tragické je, že nedávno musela prísť svetová a následne domáca pohroma vo forme koronakrízy, aby sa spoločnosť ukážkovo, skoro až donaha, vyzliekla. To vyzliekanie a prezliekanie pretrváva doteraz.

Situácia okolo pandémie covidu podľa vás teda ukázala, akí skutočne sme?

Koronakríza tú situáciu potvrdila a odhalila vo veľkom. Slávne to nebolo ani pred ňou. Ako vidíme, kríza pokračuje v takej alebo onakej podobe aj bez korony.

Akú rolu môže zohrať divadlo v snahe o väčší pokoj medzi ľuďmi? A je to vôbec jeho úloha? Nemá divadlo, naopak, burcovať, provokovať či komentovať politickú situáciu?

Divadlo má hlavne o tom všetkom, čo je naokolo, premýšľať. Potom sa o tom vyjadriť svojimi výrazovými prostriedkami, ktorými môže burcovať, provokovať či komentovať. My pri takých či onakých témach v rámci nášho vyjadrenia roky využívame humor a možno nechtiac aj satiru, lebo iné asi nevieme. Ale, pochválim sa, nám to funguje.

Stanislav Štepka. Foto: Postoj/ Adam Rábara

Nie je jedným z problémov ľudí na Slovensku aj to, že sa berieme príliš vážne? Že si nevieme zo seba uťahovať bez toho, aby sa nás to dotklo a hneď sme boli urazení?

Je to krutá súčasná pravda: daj niekomu moc, spoznáš jeho charakter. Tu v tejto oblasti máme dosť veľký spoločenský priestor na pozorovanie.

Český dramatik a režisér Zdeněk Svěrák sa v jednom nedávnom rozhovore sťažoval či čudoval, že mladí ľudia si dnes vôbec nehovoria vtipy a žiadne nepoznajú. Humor sa presunul skôr do online priestoru, kde si ľudia posielajú vtipné obrázky, videá. Je podľa vás medzi ľuďmi menej humoru ako kedysi?

Humoru je tu dosť, ale takého, čo by som ani nenazval humor. Dosť často je to taká kolotočiarska zábava. Smutným dokladom sú aj mnohé tzv. zábavné televízne programy, v ktorých je akože veľa zábavy a málo humoru. Pri humore treba aj o čomsi uvažovať. Ale to je, žiaľ, dnes ťažká a až nepríjemná práca pre tvorcov a tuším aj pre konzumentov.

Práve spomínaný Svěrák hovorí o divadle a humore v ňom, že divák musí urobiť najprv „aha“ a potom „haha“, ale bez toho „aha“ to nejde. Malo by byť teda súčasťou umenia a zábavy aj niečo hlbšie, aby to malo zmysel?

Vždy sme sa usilovali –  niekedy to nechcelo byť iba úsilie, prišlo to nakoniec akoby samo –, aby to na scéne okrem aha a haha bolo aj o niečom inom, čomsi navyše. Nazval by som to íha.

V staršom rozhovore pre denník Postoj ste povedali: „Neprichádzame k divákom s predstavou, že sme najmúdrejší na svete. Ideme k nim s tým, že sme jednými z nich –  čo je aj pravda –, a večer im chceme z javiska porozprávať o tom, čo momentálne žijeme. A zrazu diváci zistia, že aj oni takto žijú. Trápi a teší ich presne to isté čo nás; sme na tom rovnako. Aj o tom je naše divadlo.“ Aké sú témy, ktoré sa ľudí dotýkajú, a čo nimi hýbe?

Teraz je tých tém naozaj viac než dosť, takže ľudia, teda naše obyvateľstvo, ale ani vláda nevedia, čo skôr. Pravda, vláda, keďže vládne, by mala vedieť. No mám z nej pocit – a nie som sám –, že  často nevie, hoci sa tvári, že má všetko pod kontrolou.

Stanislav Štepka: Slováci sa dajú ľahko podplatiť podpásovým humorom

Daniela Matejovičová

Zmenilo sa to, čo ľudí zaujíma? Vaše divadlo má za sebou 60 sezón. Je dnešný divák iný, než bol pred 50 rokmi?

Dnešný divák je celkom iný ako pred päťdesiatimi rokmi. Vtedy sediac v hľadisku videl pred sebou a pociťoval jediného hlavného nepriateľa – ten nešťastný komunistický režim, ktorý sme žili. A tak keď sme na scéne povedzme v Jááánošíííkovi povedali tú najjednoduchšiu vetu „kde bolelo, tam bolelo“, nastal v hľadisku ohlušujúci smiech a potlesk. Dnes tá veta už nehovorí nikomu nič. Doba sa radikálne zmenila a s ňou aj témy na humor.

Aké témy na humor teda rezonujú najviac dnes?

Stačí sledovať verejné prejavy takzvaných hrdinov nášho dneška a máme o humor postarané. Je to veľmi smutný humor, s tým však musíme počítať.

Tuším odvtedy, čo sme tu ako moderný národ, vyčnieva jedna naša dominantná zlá vlastnosť – závisť. Nedoprajeme úspešnému a šťastnému človeku úspech, nedokážeme sa tešiť z úspechu druhého.

Radošinské naivné divadlo dokázalo vo svojich hrách vždy odhaľovať našu slovenskú povahu, dobré aj zlé vlastnosti tohto národa. Čo je z vášho pohľadu pre nás Slovákov príznačné?

Tuším odvtedy, čo sme tu ako moderný národ, vyčnieva jedna naša dominantná zlá vlastnosť – závisť. Nedoprajeme úspešnému a šťastnému človeku úspech, nedokážeme sa tešiť z úspechu druhého. Ak je niekto naozaj úspešný, hneď vo všetkých podobách zaznejú známe bulvárne vety – ten sa ale napakoval, koľko peňazí za to dostal, prečo on a ja nie, veď všetci máme rovnaké žalúdky... Žalúdky áno, hlavy nie...

Keď sme pred rokmi hrali v Kanade, naši krajania Slováci sa s nami nielen radi fotili, ale už na druhý deň v ich dome viseli zarámované spoločné fotky, čo nás prekvapovalo. Vraveli nám: „Vy ste úspešní. A tu je to veľká pocta a česť pochváliť sa tým, že sa poznáme s úspešnými ľuďmi.“

Foto: Postoj/ Adam Rábara

Vo vašich hrách z 90. rokov ako Tata alebo Pokoj domu tomuto sa objavujú postavy, na ktorých ukazujete pragmatickosť a schopnosť prezliekať kabáty podľa toho, odkiaľ fúka. Myslíte si, že sme stále takí, že namiesto vlastného názoru skôr sledujeme trendy a prispôsobujeme sa?

Je pohodlnejšie a jednoduchšie pridať sa, ťažšie je o niečom premýšľať a na niečo prísť. Myslieť bolí, tvrdil to už Masaryk. Možno aj preto je u nás po tejto stránke tak málo ubolených. Kdesi som to aj napísal.

V spomenutom rozhovore pre Postoj ste povedali, že divadlo nemá kázať, že to treba nechať skôr na kňazov, no v hre, ktorá mala len nedávno premiéru, Ako sme sa hľadali, vy osobne podstatnú časť predstavenia strávite v reverende ako predstaviteľ Jána Hollého či Jonáša Záborského a cez tieto postavy vysielate Slovákom silné apely, akoby ste ich chceli motivovať, nech nie sú ubití a nech neriešia veci len cez brucho a cez posteľ. Je to zdanie alebo by ste Slovákmi naozaj rád trochu „zatriasli“?

V hre Ako sme sa hľadali ani tak nejde o kázne ako o malé úvahy na tému národ, hoci Jonáša Záborského, farára a plodného dramatika, ktorý však na javisku nevidel ani jednu svoju hru, som na scéne predstavil v jeho typickej póze večného kverulanta a buriča –  v pripravovanej kázni v dedine Župčany. Práve kázeň viac na ľudskú ako náboženskú tému sa mi videla ako najvhodnejší prostriedok, aby som sa pokúsil osloviť ľudskou a národnou témou veriacich i neveriacich krajanov.

Ak by ste ho mohli verejne povedať, v čom by spočíval váš odkaz národu?

Napísal som to v roku 1996 pre pani Kolníkovú a hádam to platí dodnes: „A tak by to u nás malo jenno k druhému pasuvat aj v živote. Aby sme tu žili pri sebe – a nyje vella seba. Jako ludý, čo patrá k ludom, zvony ke kostolu, búda k psovi a Dunaj k Bratyslave. A my šeccá k životu a volakerí aj k dyvallu...“

Napriek tomu, že Slovákov kritizujete, aj táto hra ukazuje, že napriek chybám nad Slovákmi nelámete palicu a veríte v nich. Ako hodnotíte 35 rokov slobody?

Neboli sme na slobodu a demokraciu pripravení. Tí chlapci veksláci na Dunajskej ulici, ktorí sa pred Nežnou revolúciou venovali príprave a celé roky priamo v teréne s obyvateľstvom trénovali systémom z ruky do ruky príchod nových časov, nás zaspatých a pomalých predbehli. Potom sme sa len čudovali. A miestami a chvíľami sa čudujeme dones.

Viacero vašich hier sa dotýka života slávnych osobností ako Štefánik, Štúr, Bernolák, Murgaš, Banič. Keby ste mali raz písať hru o niektorej zo súčasných žijúcich postáv na Slovensku, viete si niekoho predstaviť, kto by bol toho hoden?

Mnohí nám po premiére hry Ako sme sa hľadali, kde sa dej končí na začiatku 20. storočia, navrhovali, aby sme pokračovali dvadsiatym a možno až dvadsiatym prvým storočím. Ale ja som už o 20. storočí pre naše divadlo napísal dve hry – a divácky veľmi úspešné: Polooblačno (1900 – 1950) a Sčista-jasna (1950 – 2000). Neboli to hry iba o osobnostiach, ale skôr veľké dejiny Slovenska na malej ploche, na čo mi výborne poslúžila moja Radošina. Zaujímavých osobností nášho národa je dosť, možno je to krásna téma pre mladých slovenských dramatikov. Alebo nie?

Tento rok ste oslávili životné jubileum 80 rokov. Čo považujete za múdrosť, ku ktorej ste dospeli?

Tuším ešte len k tej múdrosti pomaly a starecky smerujem.

Keby sa vás dnes niekto opýtal, o čom je život, čo by ste mu odpovedali?

Napriek všetkému a všetkým: slušne ho žiť a prežiť.

Je staroba iná, ako ste si predstavovali?

Ani nie.

V čom je pekná, v čom je zas ťažká?

Telo začína vysielať všelijaké správy. Ale pozriem sa do kalendára na stole a tam ma čakajú zase predstavenia. A to ma viac než teší, teda že zase večer musím vo svojom divadle s divákmi prežiť dve krásne hodiny.

Foto: Postoj/ Adam Rábara

Milan Lasica vraj povedal, že robiť na Slovensku humor taký dlhý čas si vyžaduje riadnu dávku naivity. Považuje sa dlhoročný riaditeľ Radošinského naivného divadla za naivného?

Musím to povedať, hoci to ide zo mňa všelijako: vonkoncom nie za naivného, ale za šťastného.

Vaše divadlo je takpovediac v dôchodkovom veku, ale tak herci, ako aj diváci a témy sú stále úplne medzigeneračné. Nedá sa povedať, že by vaše publikum starlo, darí sa vám udržiavať na tepe doby. Ako je možné, že vaše divadlo vypredáva predstavenia od 70. rokov? Podarilo sa vám vytvoriť značku, ktorú ľudia považujú za svoju?

V našom divadle sme sa tuším od počiatku naučili spolu starnúť, ale najmä mladnúť s našimi divákmi. Tá značka sa volá Radošinské naivné divadlo.