Minulý týždeň ruský prezident Vladimir Putin daroval veľkú kyticu bielych ruží patriarchovi Ruskej pravoslávnej cirkvi Kirillovi. Mal to byť skromný, zato úprimný darček k výročiu patriarchovho uvedenia do úradu, ku ktorému došlo v roku 2009.

„Chcem vám zagratulovať k výročiu intronizácie a poďakovať za všetko, čo robíte nielen pre pravoslávnych ľudí v Rusku, ale pre Rusko všeobecne,“ povedal Putin s bukrétou v ruke.

Ruská pravoslávna cirkev je oporou Putinovho režimu. Vždy ňou bola a teraz – počas vojnových rokov – to platí mnohonásobne. Hlavná cirkev Ruska je bez preháňania a nejakej snahy o lacnú urážku religióznou hlásnou trúbou Kremľa.

Aktívne podporuje agresiu proti Ukrajine. A duchovní cirkvi musia podporovať vojnu. Kázanie o mieri a láske k blížnemu svojmu sa trestá.

Vladimir Putin a patriarcha Kirill. Foto: TASR/AP

Vnútri Ruskej pravoslávnej cirkvi existuje skupina duchovných, ktorí vojnu odmietajú. Čelia represiám, často musia opustiť Rusko. Niekoľko desiatok je vystavených prenasledovaniu. Svojich postojov sa však nevzdávajú.

„Ak sa na začiatku zdalo, že vojna sa pravdepodobne nejako rýchlo skončí, že také peklo na zemi nemôže mať dlhé trvanie, tak teraz tá nádej slabne. Koniec vojny je v nedohľadne. Svitanie v temnote nevidieť. A preto narastá pocit katastrofy a beznádeje,“ hodnotí tretí rok vojny Vadim, jerej Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Otec Vadim patrí medzi prvých duchovných Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorí po rozpútaní agresie proti Ukrajine vo februári 2022 verejne vystúpili proti vojne. Musel sa vzdať svojho chrámu, farnosti a kvôli svojej bezpečnosti emigroval do Gruzínska.

Ako priznáva, najprv nechcel veriť, že by skutočne mohla vojna vypuknúť. O novej realite ho presvedčil Putinov prejav a lavína správ o takzvanej zvláštnej vojenskej operácii, ktorá sa valila zo všetkých médií.

„Vo východoukrajinskom Dnipre žijú moji príbuzní, brat mojej matky s rodinou. Keď z médií zaznelo, že sa ich ruská armáda chystá zbaviť nacizmu, že na nich padajú bomby, bol som v šoku. Premýšľal som, čo mám robiť. Vedel som, že, samozrejme, nič zmeniť nemôžem. Že ak by som protestoval na námestí alebo vydal vyhlásenie, tak ma nikto nebude počuť. Nikto okrem mojich blízkych a tých, ktorí ma poznajú,“ vysvetľuje mi otec Vadim.

Otec Vadim napriek tomu na sociálne siete nahral video so svojím nesúhlasom s agresiou proti Ukrajine.

„Ak by som bol verejne mlčal a o mojom názore na vojnu by boli vedeli len moji blízki, tak by sa to bolo mohlo vnímať, že s ňou súhlasím. Že vojnu podporujem,“ hovorí.

Komunita s jeho protivojnovými postojmi nesúhlasila. K vyostreným sporom alebo konfliktom však medzi ním a jeho veriacimi nedošlo.

„Prvý deň vojny pripadol na začiatok Veľkého pôstu. Prvý pôstny týždeň je prísnosťou pravidiel porovnateľný s posledným týždňom Veľkého pôstu. To len vypovedá o tom, nakoľko pravoslávne vedenie Ruska je.

V tomto období sa konajú bohoslužby každý deň. Ja som tiež každý deň kázal. Naša komunita sa schádzala a ja som s ľuďmi z nej každý deň hovoril o vojne. Spočiatku mi, samozrejme, nerozumeli. Mysleli si, že to, čo robí ruská vláda na Ukrajine, je správne a potrebné. Že je nutné ochrániť ruský ľud. To všetko mi tvrdili.

Ja som poukazoval na to, že sme veriaci, že Biblia hlása ,nezabiješ‘. Ako je teda možné podporovať vraždenie? Dával som im príklady z evanjelia. Pripomínal som im, že sa máme modliť za mier, premýšľať o mieri. Byť proti vojne a byť za mier.

Štyri dni sme spolu o tom hovorili a až na štvrtý deň som si všimol, že ľudia začali so mnou súhlasiť. Potom sme sa rozlúčili do soboty. Za ten deň a pol, ktorý strávili s televíziou, odkiaľ sa im prihovárali kazatelia propagandy Soloviov, Kiseľov a ďalší, mali opäť vymyté mozgy. Opäť boli presvedčení, že ruská vláda robí všetko správne, že bomby na Ukrajinu musia padať a víťazstvo sa musí dosiahnuť,“ vraví otec Vadim.

Kňaza za jeho protivojnový postoj potrestali. Keďže bol medzi prvými odporcami vojny v pravoslávnej cirkvi, nebol vystavený drakonickému trestu. Iba mu dôrazne odporúčali, aby opustil eparchiu, v ktorej slúžil, a prešiel bez postihu do inej. Do Gruzínska odišiel po tom, čo Vladimir Putin podpísal zákon o trestnom stíhaní za takzvanú diskreditáciu ruskej armády a ďalšie represívne zákony.

Pravoslávny duchovný emigroval z Ruska do PrahyAndrej Kurajev je kritikom vojny na Ukrajine aj homosexuálnej loby v cirkvi

Ján Krupa

Otec Vadim poukazuje na to, že teraz sú podmienky v Ruskej pravoslávnej cirkvi oveľa tvrdšie. Súhlas s vojnou sa aktívne vynucuje.

„Teraz nielenže nie je možné vyjadriť názor, ktorý by bol v rozpore s postojom vedenia cirkvi, teraz nie je možné mlčať. Kňaz je povinný aktívne vyjadriť svoj súhlas prostredníctvom modlitby venovanej patriarchovi, víťazstvu. Nie je možné mlčky súhlasiť, treba dokazovať aktívnu podporu vojny. Mlčanie sa, naopak, považuje za protest.

Sú známe prípady, keď kňaz nahradil v modlitbe slovo ,víťazstvo‘ slovom ,mier‘ a prišiel preto o kňazský úrad a bol vylúčený z cirkvi,“ upozorňuje.

„Myslím si, že pravoslávna cirkev bola po celú svoju históriu závislá od štátu. Niekedy v menšej miere, niekedy vo väčšej. Niekedy cirkevné vedenie otvorene vystupovalo proti vedeniu krajiny – cárovi, imperátorovi či prezidentovi –, niekedy s ním bolo v symbióze a schvaľovalo aj tie najhoršie činy.

Zdá sa mi, že skôr treba hovoriť nie o väzbe medzi vojnou a Ruskou pravoslávnou cirkvou, ale o väzbe Ruskej pravoslávnej cirkvi a štátu. Myslím, že od začiatku vojny sa cirkev a štát takmer prestali rozchádzať v názoroch. Od známych kňazov, ktorí zostali v Rusku, počujem, že teraz sa z diecéznych zhromaždení fakticky stali stranícke schôdze. Jeden z mojich známych kňazov nazýva tieto zhromaždenia ,duchovným ministerstvom ruskej vojensko-vlasteneckej pravoslávnej cirkvi‘.

Podľa jeho slov na týchto zhromaždeniach zaznievajú zhruba takéto názory: robíme všetko dobre a naša strana nás vedie k svetlej budúcnosti.

Otvorený list biskupom Ruskej pravoslávnej cirkviPrečo ste zabudli na Božiu pravdu?

Sergej Čapnin

A pokiaľ ide o ospravedlnenie ruskej agresie proti Ukrajine: áno, bohužiaľ, je to tak. Oficiálni predstavitelia Ruskej pravoslávnej cirkvi a väčšina duchovných v krajine hlásajú od ambóny frázy ruskej propagandy. Vykladajú Sväté písmo tak, ako to vyhovuje vláde.“

„S kresťanstvom to, samozrejme, nemá nič spoločné,“ povedal mi Vasilij, predstaviteľ nadácie Mier všetkým, ktorá pomáha pravoslávnym duchovným, ktorí sú proti vojne.

Nadácia im poskytuje pravidelnú finančnú pomoc, aby mohli pokrývať bežné mesačné výdavky na bývanie, stravu alebo lieky. Dostávajú mimoriadnu pomoc, ak si to vyžaduje ich situácia. Napríklad v prípade vážnej choroby, hrozby vysťahovania alebo keď potrebujú právnu pomoc.

Duchovní totiž zvyčajne nemajú civilné profesie alebo skúsenosti. A ak nesmú slúžiť, tak v skutočnosti prichádzajú o živobytie.

Nadácia poskytuje aj informačnú podporu a poradenstvo, napríklad keď duchovní potrebujú pomôcť s dokumentmi, hľadajú bývanie alebo potrebujú v emigrácii nadviazať kontakty s tamojšími komunitami.

Oficiálni predstavitelia Ruskej pravoslávnej cirkvi a väčšina duchovných v krajine hlásajú od ambóny frázy ruskej propagandy. Vykladajú Sväté písmo tak, ako to vyhovuje vláde.

„Kázať o mieri a láske v Rusku je teraz veľmi ťažké, skôr takmer nemožné. Samozrejme, zostávajú duchovní, ktorí sa vo svojich kázňach neboja nazývať veci pravými menami. Ale vzhľadom na to, koľko represívnych zákonov spojených s vyjadrovaním protivojnových postojov bolo prijatých od začiatku vojny, je podľa môjho názoru takých kňazov menej. Tí, ktorí v Rusku zostali, sa snažia svoje postoje ukryť medzi riadky.

Nadácia Mier všetkým vedie štatistiku duchovných, ktorí sú vystavení represiám. Podľa jej informácií najmenej 65 duchovných Ruskej pravoslávnej cirkvi bolo vystavených represiám pre svoj protivojnový postoj. Perzekúcie môžu byť tak zo strany cirkvi, ako aj štátu. Čelia napríklad pokutám alebo trestným stíhaniam, prípadne deportáciám.

„Tento problém sa netýka len duchovných, ale aj laikov. Mnoho ľudí odišlo z farností, do ktorých chodili roky alebo dokonca desiatky rokov, po tom, čo od ambóny začali zaznievať vojnové kázne. Po tom, čo sa v chrámoch začali pliesť maskovacie siete a zhromažďovať finančné prostriedky pre potreby takzvanej zvláštnej vojenskej operácie.

Títo ľudia sa nemajú s kým porozprávať. Často nevedia, na koho sa obrátiť so svojimi problémami. Nevedia, či sa môžu s kňazom podeliť o svoje názory. Po vypuknutí vojny mnoho farníkov skrátka prestalo chodiť do chrámu,“ uzatvára Vasilij.