Bývalým disidentom a premiérom Čarnogurským si pomôžem ešte raz. V roku 1991, keď z VPN odišiel Vladimír Mečiar a s ním viacerí poslanci v SNR, Ján Čarnogurský povedal: „Ak bude moc ležať na ulici, KDH ju dvihne a bude vládnuť.“

Po odvolaní Vladimíra Mečiara a ďalších ministrov v apríli 1991 z vlády vládna koalícia VPN – KDH – DS – MNI už nemala v parlamente väčšinu a opierala sa len o podporu opozičných maďarských strán MKDH a Együttélés. Moc na Slovensku ležala na ulici.

Premiérom sa stal Ján Čarnogurský a koalícia dotiahla zásadnú demokratizačnú premenu Slovenska do konca volebného obdobia, hoci po odchode poslancov okolo Jána Klepáča z KDH na jar 1992 už len ako menšinová vláda.

Dnes sa nachádzame v podobnej situácii, keď moc leží na ulici. Vládna koalícia Smer – Hlas – SNS je v kríze, nedokáže otvoriť parlamentné schôdze, pre nedostatok hlasov odkladá hlasovania o zákonoch a mnohé ďalšie rozhodnutia zo schôdze na schôdzu, obviňuje sa cez médiá z nekompetentnosti, alkoholizmu, hrabivosti za peniazmi a podobne.

Aj keby našla medzi sebou zhodu na vládu s podporou aspoň 76 hlasov, nateraz alebo s perspektívou po predčasných či riadnych voľbách to bude ťažko funkčná vláda. Moc teda znovu leží na ulici, otázkou je, či sa nájde v opozícii sila alebo líder, ktorí by predstavili demokratickú a nekonfliktnú alternatívu.

Zopakuje sa teda táto historická výzva ako fraška alebo opozícia dokáže prelomiť Marxovo proroctvo? Pozrime sa na niektoré východiská z tejto politickej situácie na Slovensku.

Na prelome rokov 2024 a 2025 zaskočil premiér Fico Slovensko neohlásenou a nikým nekontrolovanou návštevou prezidenta Putina v Moskve. V čase, keď Európska únia a NATO, možno s výnimkou Maďarska, postupujú ekonomicky, vojenskou pomocou Ukrajine a z morálneho hľadiska jednotne proti Rusku ako agresorovi na Ukrajine, premiér Fico sa ako prvý politik EÚ, bez spojeneckých konzultácií a informácií, stretáva s Putinom, čím nás fakticky vytláča z tohto európskeho a euroatlantického spojenectva.

Slová podpredsedu parlamentu a politika Smeru Tibora Gašpara po návšteve Moskvy o tom, že vystúpenie z EÚ sa v jednej chvíli môže stať realitou, a následne potvrdenie týchto slov samotným Robertom Ficom vyvolali na Slovensku takú odozvu, s akou asi nerátali.

Masové manifestácie po celom Slovensku s heslom „My sme Európa“, ktoré sa nekončia a sú odhodlané pokračovať, prinútili premiéra i členov vlády verejne vyhlasovať, že výstup z EÚ neprichádza do úvahy.

Pokiaľ ide o vnútornú politiku, z pohľadu strany Smer je logické, že sa pre dnešok alebo do budúcnosti snaží získať podporu KDH, ktoré by mu vratkú väčšinu vo vláde mohlo stabilizovať.

Na druhej strane s blížiacimi sa predčasnými alebo riadnymi voľbami bude narastať tlak zo strany médií i demokratického voličstva, aby vznikla demokratická alternatíva a aby neprepadli vo voľbách žiadne hlasy z tohto spektra.

Znovu sa vyslovím smerom ku KDH, ktoré by podľa mňa urobilo najväčšiu chybu, keby zobralo na svoju kandidátnu listinu malé strany ako KÚ alebo Demokratov. Dopadlo by totiž rovnako ako súčasná SNS. SNS zobrala na kandidátku menšie strany, ich voliči boli v krúžkovaní disciplinovaní a výsledok je ten, že politici menších strán sa dostali do parlamentu a klub SNS je slabý, nejednotný a hrozí mu zánik.

Ak sa výzvu, že Slovensko patrí do západnej civilizácie, podarilo v slovenskej spoločnosti a najmä medzi mladými ľuďmi prebudiť, je otázkou, aká výzva do najbližších dní, mesiacov, respektíve volieb by nás mala na Slovensku prebudiť a zjednotiť. Na jar roku 1992, keď sa už ukazovalo, že vývoj na Slovensku sa bude uberať smerom k rozpadu štátu, ma navštívil Alexander Dubček, ktorý mal v budove SNR svoju kanceláriu.

V rozhovore prišla reč na politický vývoj v Československu a možný rozpad štátu a Dubček vtedy povedal slová, ktoré som si zapamätal: „Ak by som vedel, že na to máme, idem do toho!“

To, či na to máme, aby sme si vedeli spravovať svoj štát, je otázka, ktorá nad nami visí od 1. januára 1993. Či na to máme bez toho, aby každá vládna garnitúra, ktorá je pri moci, prestala kradnúť a korumpovať sa. Korupcia na Slovensku vládne od malých podvodov až po byzantské rozmery. Či máme na to, aby polícia, prokuratúra a súdnictvo boli zložky štátu, o ktoré sa možno s dôverou oprieť.

Dokážeme v tejto krajine zabezpečiť vymožiteľnosť práva? Dokážeme predstaviť program v zdravotníctve, školstve, ekonomike a ďalších oblastiach života? Ak sa dokážeme na tejto báze zjednotiť, dvihnutie moci, ktorá leží druhýkrát v ponovembrovej dobe na zemi, sa nemusí v zmysle Marxových slov skončiť ako fraška.

A Jánom Čarnogurským, ktorým som tento článok začal, ho aj skončím. Znovu výrokom Karla Marxa o dvoch opakovaniach dejín, ktoré on ako prvý pripomenul Slovensku. Ján Čarnogurský vstúpil po novembri 1989 do politiky, do dejín v čase, ktorý sme všetci prežívali ako drámu. Obstál v nej statočne.

V posledných rokoch sa vracia a vstupuje do politiky a slovenských dejín druhýkrát. Želám mu, aby sa Marxov výrok na ňom nenaplnil. Napriek nášmu názorovému rozchodu v mnohých otázkach s ohľadom na svoj život za komunizmu a v čase zápasu s mečiarizmom by si to nezaslúžil.