To pravé nikdy nebude módne Kto je George MacDonald?

O Georgeovi MacDonaldovi ste možno počuli, že to bol spisovateľ devätnásteho storočia a dnes je považovaný za otca žánru fantasy. Táto všeobecne rozšírená informácia však v sebe nesie isté nešťastné zjednodušenie, ba nedorozumenie. Je to ako povedať mimozemšťanovi, ktorý chce pochopiť náš svet, že „človek je jeden z primátov“ alebo že „med sú prevažne sliny šesťnohých okrídlených živočíchov“. 

Mystik s vnútorným zrakom

Žáner fantasy je nepochybne v móde a George MacDonald svojím dielom inšpiroval nielen mnohých velikánov literárneho sveta, akými sú C. S. Lewis a J. R. R. Tolkien, ale možno aj autorov, ktorí sa vezú na tejto módnej vlne. On sám však nie je a pravdepodobne nikdy nebude módna záležitosť. „Nevymyslel“ žáner fantasy, ktorý je dnes taký obdivovaný a napodobňovaný. Svoje myšlienky v podstate nemohol vyjadriť inak ako tým spôsobom, akým ich vyjadril, pretože George MacDonald bol jednoducho literárny mystik a podľa mnohých jeden z najväčších literárnych mystikov, akých nám kedy Prozreteľnosť dopriala.

Mystik je človek, ktorý je v priamom kontakte s nadprirodzenom, ale na rozdiel od bosorákov a čarodejníkov mystik tento kontakt nikdy nevyhľadáva: je skôr nadprirodzenom vtiahnutý. Georgea MacDonalda môžeme považovať za pravého mystika, pretože namiesto toho, aby hľadal spôsoby, ako uniknúť zo všedného sveta (ako to ľudia skúšajú pomocou mágie, chemických látok, ale aj počítačových hier, filmov a literatúry), dostáva od Boha nadprirodzené vnímanie nášho stvoreného sveta, ktoré je väčšine ľudí skryté. Jeho vnútorný zrak preniká za závoj, ktorý ukrýva zmysel Božieho stvorenia; jeho myseľ neustále intuitívne vníma hlbšie veci, ktoré obsahuje sféra jeho existencie. Pozvanie do takéhoto intuitívneho vnímania je duchovným darom; a je paradoxom, že tento dar často dostávajú ľudia s úplne iným prirodzeným nadaním. George MacDonald počas vysokoškolských štúdií vynikal v prírodných vedách, ako je chémia a biológia, a istý čas zvažoval, že sa stane lekárom. Aj keď ho prirodzené rozumové nadanie predurčovalo spoznávať svet z vonkajšej stránky, Boh mal preňho iný plán – stať sa hlasom vyššej pravdy v ovzduší plytkého materializmu, pitvania prírody a industrializmu 19. storočia.

Krása jeho myšlienok je nadčasová. Je ťažké zaradiť ho do akéhokoľvek obdobia. Presahuje myšlienkové prúdy aj denominačné rozdiely. Hoci sa na istý čas stal duchovným pastierom vo svojej protestantskej tradícii, jeho otvorená myseľ často narážala na protesty zo strany nominálneho škótskeho kalvinizmu. Niektorí kritici, ako napríklad rytier katolíckej viery G. K. Chesterton, ho považujú za osobnosť, ktorá dokázala preskočiť myšlienkové obmedzenia svojej doby a priamo sa napojiť na tradíciu všeobecného kresťanstva presahujúcu storočia nepochopenia a rozporov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pohľad na svet, aký nám ponúkajú jeho diela, vonia radosťou. Celý svet sa pri čítaní jeho príbehov mení na Boží zázrak. Odrazu akosi lepšie chápeme, že to, čo Boh stvoril, je „dobré“, ba „veľmi dobré“! (Genezis 1) A predovšetkým, že je dobrý Boh – že je nielen spravodlivým Bohom, ale aj Radostným Stvoriteľom. George MacDonald vidí svet, ako sa „kúpe v Božej láske“. Ani na okamih sa nedíva očami cynika. Z jeho príbehov žiari akási večná chlapčenská sviežosť a bdelosť spolu s vážnosťou dokonalej radosti, akú prežíva dieťa pri hre. Zatiaľ čo klasická alegória si vezme všedné veci a snaží sa ich čitateľovi zatraktívniť tým, že z nich spraví princezné a goblinov, George MacDonald skutočne verí, že ľudia sú princezné, princovia, goblinovia či dobré víly, a prezlieka ich za obyčajných ľudí. Nemaskuje ľudí a hnutia za rytierov a drakov, ale verí, že rytieri a draci, ktorí skutočne existujú vo večnom svete, sú tu zamaskovaní za ľudí a hnutia.

Rozprávkovosť nie je na povrchu príbehu, ale v jeho srdci. Výsledkom je, že dokonca aj všedné predmety, javiskové kulisy príbehu, si ponechajú presne to nevýslovné čaro, aké majú v rozprávkach: kvety sa zdajú ako farebné plamene, každý ker je horiacim krom, z ktorého môže prehovoriť Boh. Tento pocit detského nadšenia z objavovania úžasného nevyčerpateľného tajomstva stvoreného sveta bolestne zahanbuje nášho duchovne lenivého postmoderného ducha. „Dr. MacDonald vždy vedel, že melanchólia je pochabosť v porovnaní s vážnosťou radosti. Melanchólia je negácia a zaoberá sa triviálnosťami, ako je smrť: radosť je pozitívna a berie si na zodpovednosť obnovu a zachovávanie života. Melanchólia je nezodpovedná; dokáže sa prizerať, ako sa vesmír rozpadá na kusy: radosť je zodpovedná a podopiera vesmír v prázdnote priestoru.“ (G. K. Chesterton)

Odložte na chvíľu knihu a premýšľajte

V MacDonaldovom podaní neexistuje žiadne „iba“, ktorým materialisti redukujú celú ľudskú skúsenosť na to, čo sa dá nahmatať a podrobiť chemickému rozboru. Svet navždy zostáva Božím zázračným ihriskom. Ak chceme zostať deťmi alebo sa nimi znova stať, ako nás na to vyzýva Kristus, našou úlohou je odhaliť jeho tajomstvo. George MacDonald od nás nechce, aby sme verili, že niekde existuje „oheň z ruží“ alebo „zázračná niť“ (nádherné symboly, ktoré používa v sérii o Princeznej a Curdiem – obľúbených detských knihách J. R. R. Tolkiena), ale že v Božom dobrom stvorení „existuje niečo také, len ešte lepšie“.

George MacDonald „nikdy nenapísal nič prázdne a to, čo napísal, je niekedy až príliš plné“ (Chesterton). Jeho próza sa skutočne miestami zdá až priveľmi poetická a nabitá významom, ktorý čitateľa núti odložiť knihu a premýšľať. Ale tí, ktorí majú skúsenosť so Svätým Písmom, vedia, že tie najhlbšie pravdy o nebi a o zemi a o ich vzájomnom vzťahu sa často ani nedajú vyjadriť inak ako v metaforách, podobenstvách a obrazoch. Podľa MacDonaldových vlastných slov: „Naša predstavivosť je stvorená tak, aby bola zrkadlom pravdy – ak sme úprimní, naša predstavivosť bude odrážať pravdu.“

Foto: Andrej Lojan

Keďže „objatia Boha nezostávajú neplodné“, aj George MacDonald má mnohých „synov a dcéry“. Tvrdil, že „najlepšie, čo môžete spraviť pre svojho blížneho (hneď po prebudení jeho svedomia), nie je dať mu niečo, nad čím by mohol premýšľať, ale prebudiť to, čo je v ňom skryté“. MacDonaldovo dielo nesie aj toto ovocie. Medzi jeho najvýznamnejších pokračovateľov patria G. K. Chesterton, Mark Twain, J. R. R. Tolkien, Lewis Carroll, Dorothy Sayers, Charles Williams a C. S. Lewis (ktorý otvorene vyhlasoval, že si nepamätá na ani jedno svoje dielo, v ktorom by „svojho majstra“ nebol citoval). G. K. Chesterton zaraďuje Dr. MacDonalda medzi „tri alebo štyri najväčšie osobnosti 19. storočia“ a spomína si, že séria kníh Princezná a goblin a Princezná a Curdie radikálne zmenila jeho pohľad na existenciu. 

G. K. Chesterton navyše tvrdí, že keď sa spisovateľom a škótskym protestantom Georgeom MacDonaldom „začneme pozornejšie zaoberať ako mystikom, zistíme, že jeho dielo je významným míľnikom v histórii kresťanstva. Tak ako niektorí protestanti hovoria o prvých zorničkách reformácie, o Dr. MacDonaldovi môžeme hovoriť ako o jednej z prvých zorničiek cirkevného zmierenia“.

Knižnú novinku Múdra pani od Georgea MacDonalda kúpite v e-shope denníka Postoj v predpredaji so zľavou 20 %. Vydali sme ju v tvrdej väzbe, má 262 strán. Preklad a ilustrácie Eva Baloghová. Knižku odosielame po 6. máji 2025.