V Postoji vyšiel korektne spracovaný článok Mira Pastoreka Mikloško nepodporí Ficovu zmenu ústavy, ktorý vyvolal v diskusii veľkú odozvu. Chcem preto ešte raz zhrnúť svoje argumenty proti tejto novele. Sú dvojakého druhu.

Ten prvý argument je politický. Robert Fico začína stavať na slovenskej politickej scéne na jej radikalizácii. Napriek odporu lekárskej a vedeckej obce, rovnako niektorých členov vlády, stojí za vyjadreniami splnomocnenca vlády pre covid, poslanca Petra Kotlára, ktoré na Slovensku reprezentujú a priťahujú radikálne naladených antivaxerov, čo sme mohli vidieť na niektorých manifestáciách počas covidu.

Robert Fico stojí za politikou ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej a jej radikálneho okolia, ktorým sa podarilo za necelé dva roky rozbiť slovenskú kultúrnu i odbornú obec tak, ako sme to za 35 rokov slobody ešte nezažili.

Robert Fico kryje poslancov európskeho parlamentu i NR SR, ktorí vo svojich verejných vyjadreniach spochybňujú naše členstvo v EÚ a NATO, hovoria o možnostiach vystúpenia z týchto pre nás existenčne i civilizačne kľúčových zoskupení, čím hľadá oporu u radikálnych antizápadných voličov.

A nakoniec, novelou predkladanej ústavy chce k sebe pritiahnuť radikálne hlasy veriacich kresťanov, ktorí v Západe vidia všeobecné zlo a ohrozenie, voči ktorému treba zo všetkých síl bojovať.

Ale takáto radikalizujúca politika privedie krajinu nakoniec do slepej uličky. Rovnako ako ju priviedla politika v časoch mečiarizmu. Keď sa politika vládneho HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom vyčerpala, alternatívou pre demokratický svet na Slovensku i vo svete bolo najsilnejšie KDH a ďalšie politické strany.

Keď sa politika vlády Smeru na čele s Robertom Ficom raz vyčerpá, môže sa stať, že alternatívou pre opozičný tábor na Slovensku sa stane PS, ale rovnako to môže byť aj silnejúce hnutie Slovensko.

Zmena ústavyPrečo by sa opoziční konzervatívci nemali báť podporiť Ficov návrh

Jozef Majchrák

Druhý môj dôvod je morálno-etický. Poukázal som naň v parlamente už pred niekoľkými mesiacmi pri zákone o občianskych preukazoch, ktorý navrhli poslanci Kresťanskej únie Záborská a Vašečka.

V návrhu vládnej novely ústavy je znenie, ktoré je podľa mňa kľúčové pre súčasné ťaženie Roberta Fica proti liberalizmu: „Slovenská republika uznáva len pohlavie muža a ženy.“

Toto samozrejmé konštatovanie, ktoré nikto nespochybňuje, však má svoj vážny dodatok. Lekárska a vedecká obec vie, že sa rodí malé percento ľudí, u ktorých je rozlíšenie pohlavia od narodenia neidentifikovateľné, a minimálne do puberty títo ľudia zostávajú v nejakom, aj duševnom medzipriestore.

Voči týmto ľuďom je takéto znenie najvyššieho zákona krajiny ponižujúce. Podľa Ústavy Slovenskej republiky teda Slovenská republika týchto ľudí nebude uznávať? A aké miesto budú v slovenskej spoločnosti zastávať? Dal som si urobiť v Parlamentnom inštitúte NR SR prieskum, ako sa problém pohlavia rieši v ústavách sveta. Nikde ho neriešia, to iba Robert Fico ho v tejto chvíli potrebuje riešiť na radikalizáciu a rozdelenie kresťanov na Slovensku.

Často počujem na svoju adresu, že som liberál. Keď sa kohokoľvek z týchto ľudí opýtam, v čom som za svoj politický život vybočil z doktríny katolíckej morálky, tak, samozrejme, nikto nevie nič povedať, lebo nič také neexistuje.

A rovnako to platí o KDH. Keď sme boli vo vláde a hrozilo, že bude prijatý nejaký zákon, ktorý odporuje nášmu morálnemu presvedčeniu, jasne sme povedali, že v prípade jeho prijatia odchádzame z vlády. Keď Mikuláš Dzurinda odmietol dať do vlády, a teda aj do parlamentu zmluvu o výhrade vo svedomí, čo bolo v programovom vyhlásení vlády, tak sme odišli z vlády. Toto za 35 rokov slobodného vládnutia okrem KDH zatiaľ nedokázal nikto urobiť.

Ale zároveň dobre viem, že kľúčové rozhodnutia v tejto krajine sa podarilo urobiť len vtedy, keď sa spojili demokratické sily bez rozdielu svetonázoru. Taký bol november 1989, taký bol zápas o zachovanie Trnavskej univerzity v roku 1992, taký bol rok 1998, keď sme po voľbách otvorili Slovensku dvere do demokratického sveta západnej civilizácie.

Vládni politici a poslanci parlamentu sa zodpovedajú vo svojej práci svojim stranám, voličom, ale aj sebe samým. Necítim potrebu nikomu nič v parlamente pri prijímaní vládnej novely radiť. Ale za seba hovorím, že ju v parlamente nepodporím.