Hovorí o sebe, že je produkt náhradného materstva Nikto sa nepýta, ako vplýva na dieťa, keď vzniklo na objednávku a bolo odovzdané ako balík

„Za peknými obrázkami a dojímavými príbehmi stoja zmluvy, právnici, agentúry a milióny dolárov. Telá žien sú brané ako továrne a deti ako luxusný tovar. Znepokojuje ma, že toto všetko je normalizované a dokonca romantizované ako ‚láska‘, keď v skutočnosti ide o obchodovanie so životom,“ hovorí v rozhovore pre denník Postoj Olivia Maurel.

Pred vyše rokom sme na Postoji priniesli príbeh Olivie, ktorá otvorene rozpráva o tom, že sa cíti byť produktom náhradného materstva, vďaka ktorému neustále žije v podvedomom strachu, že ju opustia jej blízki. Oliviina náhradná matka bola zároveň aj jej biologickou matkou, pre túto formu náhradného materstva sa rodičia rozhodli pre vyšší vek.

Medzitým sa z Olivie stal dôležitý hlas v medzinárodnom meradle poukazujúci na odvrátenú tvár náhradného materstva a bojuje za jeho všeobecný zákaz. Jej snahu si všimol aj pápež František, ktorý ju prijal vo Vatikáne počas konferencie o náhradnom materstve. 

Olivia Maurel koncom septembra príde aj na Slovensko pri príležitosti uvedenia slovenského prekladu jej autobiografického knižného titulu Mami, kde si?

Že nie ste biologické dieťa svojej mamy, ste zistili až v dospelosti potvrdením DNA testov. Pochybnosti o svojej identite ste si však v sebe nosili už od detstva. Prečo?

Prvýkrát mi napadlo, že nie som biologickým dieťaťom svojej matky, keď som mala asi šesť rokov. Vyzerala oveľa staršie ako mamy mojich kamarátov, vôbec sme sa na seba nepodobali, vyzerala úplne inak ako ja. Už vtedy mi napadla myšlienka, že nemôžem byť z jej tela a krvi.

S mamou som nevedela nadviazať bližší vzťah, cítila som z jej strany akýsi citový chlad, nikdy sa so mnou nemaznala. Deti sú nesmierne citlivé na nesúlad. Uspávanky neznejú správne, objatia neprichádzajú.

Moje najstaršie spomienky sú spomienky na to, že som sa cítila cudzo vo vlastnej rodine, akoby som žila niečí iný život. Ako malé dievča som nepoznala slovo „náhradné materstvo“, ale moje telo akoby si pamätalo iný tlkot srdca, iný hlas, inú vôňu. Tá predverbálna pamäť je skutočná.

Čo tým myslíte?

Tému môžete v domácnosti umlčať, ale nemôžete umlčať nervový systém. Moje pochybnosti sa nezrodili z rebélie, ale z rezonancie. Niečo vo mne vedelo, odkiaľ pochádzam, aj keď to dospelí nikdy nepovedali nahlas.

Vyrastala som s tichým pocitom nesprávnosti ako rádio, ktoré sa nikdy nenaladí. Ako dieťa som to nevedela pomenovať, ale moje telo to cítilo skôr, než si to uvedomil môj rozum. Nebola som „iba komplikované dieťa“. Bola som dieťa, ktorému bolo prvé puto pretrhnuté už pri narodení. Takéto prerušenie zanecháva stopy na všetkom: na pripútaní, dôvere, dokonca aj na tom, ako človek vstupuje do miestnosti.

Žena, ktorá sa narodila zo surogátneho materstvaVzali ma z náručia biologickej matky, celý život sa bojím, že ma blízki opustia

Alena Potocká

Bohužiaľ, vo viacerých rodinách je prítomná chladná výchova a rodičia nemajú vrúcny vzťah s deťmi. Snažím sa pochopiť, prečo vám ešte ako dieťaťu napadol ten najextrémnejší dôvod, a to, že nie ste dieťaťom svojich rodičov?

Chlad je len symptóm, príčina je to podstatné. V mojom prípade matka, ktorá si ma objednala, mala päťdesiat rokov, keď som sa narodila, a veľkú časť starostlivosti o mňa preberali opatrovateľky.

Ale emocionálna vzdialenosť sa začala už skôr, pri odovzdaní. Náhradné materstvo núti novorodenca smútiť za stratou jedinej osoby, ktorú pozná, a hneď sa pripútať k cudzincom. Tieto deti si nesú neviditeľné jazvy. Takže áno, na rodinu sa dá pozrieť a povedať: „Sú si vzdialení.“ Ja sa však pozerám na samotný základ a hovorím: „Puto bolo zlomené.“ To nie je obvinenie, to je anatomický fakt.

Novorodencovi nedáte do rúk zmluvu s očakávaním, že jej porozumie. Dáte mu odlúčenie a očakávate, že ho nebude cítiť. To, čo navonok vyzerá ako „chladné rodičovstvo“, môže byť mráz, ktorý sa vytvorí po požiari, keď sa prvý vzťah uhasí už pri narodení.

Foto: POSTOJ/Andrej Lojan

Spomínate, že ste boli komplikované dieťa – v akom zmysle?

Žila som v silnom strachu z opustenia. Ten strach bol ako tieň, ktorý šiel stále so mnou. Ako dieťa som panikárila, keď rodičia niekam šli a zostala som sama. Veľmi som sa bála, že sa už nevrátia.

Neskôr, keď som bola staršia, sa tento strach pretavil do deštruktívneho správania. Bojovala som so závislosťami, vzťahy, do ktorých som vstupovala, boli toxické, sebapoškodzovala som sa.

Moji rodičia to nikdy nespájali s okolnosťami môjho narodenia, pre nich to bolo len „Olivia je príliš citlivá“. Nebola to však citlivosť, bola to trauma. V dospelosti som vyhľadala odbornú pomoc, terapia mi pomohla dať mojim pocitom meno, bola to rana z odlúčenia od matky, ktorá ma nosila. Nevyliečila ma, na to neexistuje liek, ale pomohla mi prežiť a premeniť túto bolesť na niečo, čo presahuje mňa samu.

Ako ste sa dozvedeli pravdu o svojom pôvode?

Môj život sa zmenil po zoznámení s mojím manželom. Mal so mnou obrovskú trpezlivosť, pomohol mi vybudovať si svoj život. Jeho najbližšia rodina poznala moje pochybnosti o svojom pôvode. Keď som mala tridsať rokov, dostala som od svokry ako darček DNA test. Ten potvrdil, čo mi môj vnútorný pocit našepkával od detstva.

Najprv som sa spojila so sesternicou Jenn, potom s polovičným bratom Dennisom a polovičnými sestrami a nakoniec sa mi cez Messenger ozvala moja biologická matka. Zrazu sa ukázala cesta von z bludiska. To, že som spoznala pravdu, nezmenilo moju minulosť, ale konečne ju vysvetlilo. Som presvedčená, že pôvod je ako kyslík. Potrebujeme ho poznať, aby sme rástli a stali sa dospelými, ktorými máme byť.

Čo ste cítili? Úľavu, že konečne poznáte pravdu, alebo skôr šok, že sa vaše podozrenie skutočne potvrdilo?

Oboje. Bola to aj úľava, aj šok, smútok aj jasnosť. Predstavte si, že stojíte v dome, ktorý vždy vyzeral nakrivo, a niekto vám konečne povie: „Áno, základ je popraskaný.“ Neoslavujete prasklinu, ale prestanete sa presviedčať, že obrazy padajú zo stien bez príčiny.

Moje prvé myšlienky boli jednoduché a silné – vedela som to, nebola som bláznivá. Moja bolesť mala meno. Potom prišla druhá vlna, smútok za dieťaťom, ktorým som bola, ktoré potrebovalo ženu, čo ma nosila a porodila, a nedostalo ju. Nakoniec prišiel hnev, ale čistý hnev, taký, ktorý poháňa šíriť pravdu a chrániť iné deti.

Myslíte si, že by ste sa s tým vyrovnali ľahšie, keby k vám boli rodičia od začiatku úprimní a poznali by ste okolnosti vášho príchodu na svet už od detstva?

Úprimnosť je nevyhnutná. Každé dieťa má právo poznať svoj príbeh od začiatku, jasne a láskavo rozprávaný a neskôr opakovaný. Ale je tu niečo, čo ľudia neradi počujú: že tajomstvá lieči pravda, nie odlúčenie. Keby som od prvého dňa vedela, že som sa narodila cez náhradné materstvo, ušetrilo by ma to o množstvo zmätku a pochybností.

Nevymazalo by to však prvotnú ranu zo straty matky pri narodení. Od prvého dychu som bola oddelená od ženy, ktorá ma nosila a porodila. Toto násilné odlúčenie nie je niečo, čo možno zjemniť citlivým rozhovorom, zapíše sa do tela, psychiky aj do duše.

Rozprávala som sa s mnohými dospelými narodenými cez náhradné materstvo, ktorí to vždy vedeli, a predsa si nesú tie isté trhliny ako ja – rozštiepenú identitu, problémy s pripútanosťou, smútok. Otvorenosť je nevyhnutná, ale nie je liekom na ranu, ktorá nikdy nemala vzniknúť.

Foto: POSTOJ/Andrej Lojan

Náhradné materstvo je celosvetovo už značne rozšírenou praxou, medzi nami je veľa detí, ktoré prišli na svet touto metódou. Čo by mali rodičia, ktorí už majú dieťa vďaka náhradnému materstvu, robiť, aby zvládlo prijať túto skutočnosť?

Nech dieťa cíti ich lásku. Nech sú k nim primerane veku otvorení. Nech sa vyhnú rozprávkovým príbehom o „krásnom dare“, nech nepopierajú jeho zažitú stratu. Musia mu dať priestor na prejavenie jeho rozporuplných pocitov. Mali by mu nájsť odbornú pomoc so znalosťou traumy.

Určite je dôležité uchovať prístupné zdravotné a genetické záznamy. A taktiež, ak je to možné a bezpečné, umožniť dieťaťu riadený a rešpektujúci kontakt so ženou, ktorá ho vynosila a porodila.

Vám sa podarilo nájsť svoju biologickú matku, ste s ňou ešte stále v kontakte?

Dnes už nie. Sama zápasí s psychickými problémami a nebolo možné vzťah udržať. Napriek tomu som jej vďačná, že mi odpovedala na otázky, ktoré ma roky prenasledoval: kto som, odkiaľ pochádzam, prečo som bola od nej oddelená.
Tým mi vrátila chýbajúce časti mojej identity, aj keď naše cesty už spolu ísť nemôžu. Stále som však v kontakte s niektorými členmi jej rodiny a to mi pomáha necítiť sa ako cudzinka a byť v kontakte so svojimi koreňmi.

Keď ste sa dozvedeli pravdu o svojom narodení, vysvetlili vám rodičia svoje motívy? Porozprávali ste sa o tom otvorene?

Nie. Nikdy mi to skutočne nevysvetlili a nikdy sme o tom nemali úprimný rozhovor. Ich jediná odpoveď bola: „Bol to jediný spôsob, ako sme mohli mať dieťa.“ Ako však môže dieťa, aj dospelé, počuť niečo také a necítiť sa zredukované na riešenie, projekt či produkt? O čom sa dá otvorene hovoriť, keď samotný základ tvojej existencie je zmluva? Pre nich to bolo o naplnení túžby. Pre mňa to bolo o strate najzákladnejšieho ľudského puta.

Hovorili ste, že v detstve ste mali komplikovaný a chladný vzťah s mamou. Je tomu tak dodnes?

Náš vzťah vždy bude komplikovaný, pretože náhradné materstvo oberá dieťa o možnosť mať prirodzený vzťah s matkou. To, čo bolo ukradnuté pri narodení, sa už nikdy nedá úplne napraviť. Dnes s ňou nehovorím, ale dôvodom je jej vlastná situácia a psychické problémy, nie mlčanie o mojom pôvode. Dala mi odpovede, ktoré som tak veľmi potrebovala, a za to cítim úľavu. Aj keď nemáme každodenný kontakt, poznám pravdu a tá mi dáva silu.

Aká bola reakcia vašich rodičov, keď ste sa rozhodli zverejniť svoj (a tým vlastne aj ich) príbeh a stali ste sa tvárou boja proti náhradnému materstvu?

Spôsobilo to medzi nami napätie. Moji rodičia urobili rozhodnutie, ktoré určilo moju existenciu a ja teraz odhaľujem násilie tejto praxe. Je to pre nich neznesiteľné zrkadlo. Môj aktivizmus však nie je útokom na nich osobne, je to môj spôsob, ako dať zmysel bolesti, ktorú nesiem. Verím, že mlčanie by bolo horšie než konflikt. Ak môj príbeh pomôže tomu, aby ďalšie dieťa nemuselo zažiť rovnakú ranu, napätie je cena, ktorú som ochotná zaplatiť. Dnes už s rodičmi nekomunikujem.

Dnes ste matkou troch detí, nezmenilo vaše materstvo pohľad na túžbu vašich rodičov po dieťati?

Práve materstvo ma ešte viac utvrdilo v tom, že ich voľba bola násilná. Teraz viem, čo znamená nosiť dieťa. Putá vznikajú ešte pred narodením, sú telesné, biologické, emocionálne aj duchovné. Keď držím svoje deti, neviem si predstaviť, že by som ich odovzdala iným a tvárila sa, že spojenie nikdy neexistovalo. Túžba po dieťati je silná, áno, ale materstvo ma naučilo, že táto túžba nikomu nedáva právo na cudzie telo ani na cudzie dieťa.

Podporovatelia náhradného materstva zdôvodňujú túto prax práve spomenutou silnou túžbou po dieťati. Tvrdia, že vďaka náhradnému materstvu môžu mať dieťa a je nespravodlivé im túto možnosť brať. 

Rozumiem bolesti neplodnosti, ale musíme si povedať jasne: žiaden dospelý nemá „právo“ na dieťa. Jediné právo patrí dieťaťu, a to právo na svoju matku, na svoju dôstojnosť a na to, aby nebolo predmetom obchodu.

Tvrdiť, že odmietnutie náhradného materstva je nespravodlivé, znamená dieťa úplne vymazať z rovnice. Znamená to povedať, že moja túžba je dôležitejšia ako tvoja trauma. To nie je spravodlivosť. To je vykorisťovanie, ktoré sa maskuje za súcit.

Čo vás na náhradnom materstve najviac znepokojuje?

Tá brutálna logika, na ktorej je to postavené. Ak máš peniaze, môžeš si kúpiť dieťa, a ak nie, tvoje telo môže byť prenajaté na jeho výrobu. Je to trh založený na nerovnosti – bohatí klienti a zraniteľné ženy.

Za peknými obrázkami a dojímavými príbehmi stoja zmluvy, právnici, agentúry a milióny dolárov. Telá žien sú brané ako továrne a deti ako luxusný tovar. Znepokojuje ma, že toto všetko je normalizované a dokonca romantizované ako „láska“, keď v skutočnosti ide o obchodovanie so životom.

Čo z vášho pohľadu vo verejnej diskusii o náhradnom materstve chýba?

Vždy chýba dieťa. Hovoríme donekonečna o dospelých: o ich túžbach, problémoch, slobodách, voľbách. Len málokedy sa spýtame, čo to znamená pre dieťa. Čo znamená byť počaté s vedomím, že bolo objednané, vynosené jednou ženou a odovzdané ako balík?

Môj príbeh dokazuje, že to má hlboké psychologické následky. Kým dieťa nepostavíme do centra debaty, len ospravedlňujeme systém, ktorý vymazáva samotných ľudí, ktorých vytvára.

Nedávno v susednom Česku otriasol verejnosťou prípad, keď kriminalisti odhalili obchodovanie s deťmi, ktoré si cez ukrajinské náhradné matky objednávali väčšinou starší singles muži zo zahraničia. Vyšetrovatelia však nemohli nič urobiť, pretože žiadne zákony neporušili, boli biologickými otcami detí, ktoré si vzali so sebou. Tieto deti nikto nechránil.

Najväčším nebezpečenstvom je, že náhradné materstvo je už samo osebe formou obchodovania. V momente, keď prijmeme, že dieťa môže byť objednané, zazmluvnené a odovzdané, prijímame logiku obchodovania. Všetko ostatné – falošné doklady, kriminálne siete, ziskové agentúry – je len prirodzeným dôsledkom tejto logiky. Náhradné materstvo stiera hranicu medzi rodinou a trhom. A keď sa deti dajú kúpiť, nič ich už nechráni.

Foto: POSTOJ/Andrej Lojan

Náhradné matky často argumentujú, že to nerobia pre peniaze, ale v snahe pomôcť neplodným párom alebo ľuďom z LGBT komunity. Ako tieto argumenty o altruistických motívoch vnímate?

Verím, že tieto ženy to často myslia úprimne. Ale altruizmus neodstraňuje násilie samotného aktu. Tehotenstvo a pôrod nie sú neutrálne procesy, vytvárajú puto, ktoré nemožno prerušiť, bez ohľadu na to, či do toho vstupujú peniaze. Žiadať ženu, aby to celé prežila a potom dieťa odovzdala, je proti prirodzenosti.

A často nejde len o čistý altruizmus, hrá tam rolu tlak rodiny, finančné ťažkosti či emocionálna manipulácia. Nemali by sme budovať systém, ktorý od žien vyžaduje takúto obetu, nech už ich úmysly pôsobia akokoľvek ušľachtilo.

Jeden český homosexuálny pár zdieľa svoj život na sociálnych sieťach. Vďaka náhradnému materstvu sa stali rodičmi dvojčiat, s náhradnou matkou zo Spojených štátov udržiavajú kontakt, každý rok ju s deťmi navštevujú. Zdôrazňujú, že obe strany s tým súhlasili a preto je všetko v poriadku. Je z vášho pohľadu tento prípad prijateľný?

Súhlas nerieši základný problém. Dospelí môžu súhlasiť, ale deti túto možnosť nemajú. Žiadne dieťa nikdy nežiadalo byť vytvorené na základe zmluvy, stratiť matku hneď po narodení a stať sa súčasťou dohody medzi dospelými.
Tvrdiť, že je to legitímne, lebo „všetci súhlasili“, znamená ignorovať jediného človeka, ktorého sa to najviac týka – dieťa. Nemožno ospravedlniť zrušenie tohto prvotného puta len preto, že dospelí sa pri tom cítia dobre. To nie je láska, to je ospravedlňovanie vykorisťovania.

Bojujete za medzinárodný zákaz náhradného materstva. Sama pripomínate, aký veľký biznis to je a aké veľké peniaze sa v ňom točia. Skutočne veríte, že sa môžu praktiky náhradného materstva stopnúť na medzinárodnej úrovni?

Áno, niekedy to pôsobí ako boj s obrom. Tento priemysel je veľmi silný, peniaze sú obrovské, dopyt je celosvetový, hovoríme o odvetví, ktoré má mať do roku 2034 hodnotu 200 miliárd dolárov.

Ale dejiny nás učia, že trhy založené na vykorisťovaní sa vždy tvárili ako „nevyhnutné“, až kým spoločnosť nepovedala dosť. Tak to bolo s otroctvom, detskou prácou aj s obchodovaním s orgánmi. Všetky tieto praktiky kedysi obhajovali argumentmi o slobode, voľbe či potrebe. A predsa sme sa ako ľudstvo rozhodli, že sú neprijateľné.