Vražda Charlieho Kirka bude pravdepodobne zlomovým bodom, hoci smer, ktorým sa veci uberú, je všetko iné, len nie jasný. Z perspektívy desiatich rokov bude to, čo príde, logické a vysvetliteľné, ba dokonca nevyhnutné. Ale práve teraz sme uprostred a zrejmé nie je nič.

Je nesporné, že Charlie Kirk bol talentovaný politický komunikátor svojej generácie, ktorý svojou energiou a schopnosťami ostatných ďaleko predstihoval. A podľa všetkých, ktorí ho poznali, bol nesmierne dobrým človekom, neustále sa zdokonaľoval, venoval sa demokratickej politike na najzákladnejšej úrovni, vychádzal na verejnosť a diskutoval s tými, ktorí s ním nesúhlasili.

Nesporné je aj to, že existuje veľké množstvo ľudí na ľavici – zatiaľ nevieme, koľko a s akým silným vplyvom –, ktorí sú ochotní verejne vyhlásiť, že Kirk si zaslúžil byť zavraždený.

Ale nevieme, kam nás to zavedie. Vražda Charlieho Kirka sa jedného dňa môže vnímať ako prvý krok na ceste k dramatickému zlomu – občianskej vojne, ktorej víťaz (okrem Číny) nie je jasný, vedúcej k socialistickej revolúcii, ku skutočnému pravicovému autoritárstvu alebo k rozpadu Spojených štátov.

Predpoklady na občiansku vojnu v Spojených štátoch existujú podľa čoraz väčšieho počtu kompetentných názorov, rovnako ako vo väčšine krajín Západu. Etnické rozdelenie spôsobené masovou imigráciou destabilizovalo vnímanie jednotnej spoločnosti a identity, ktoré mali všetky tieto krajiny pred 50 rokmi, vnímanie, ktoré pomáhalo zabezpečiť, že extrémistické ideológie sa nakoniec považovali za okrajové.

V Spojených štátoch 60. a 70. rokov bolo viac politického násilia ako dnes, ale existoval všeobecný konsenzus o tom, čo je normálne americké a čo nie. Nikomu veľmi nezáležalo na tom, či sa ich synovia alebo dcéry oženia alebo vydajú za republikánov alebo demokratov. Dnes sa o to väčšina zaujíma.

V dnešných Spojených štátoch najzúrivejší ľavicový extrémizmus zriedka pochádza od nových prisťahovalcov alebo ich potomkov, ale všeobecná strata spoločenskej súdržnosti, ktorá mu umožňuje prekvitať, vyplýva z multikulturalizmu a z neho vyplývajúcej sociálnej nestability.

Kto bol zavraždený Charlie KirkZaložil vplyvnú univerzitnú konzervatívnu organizáciu. Debata s oponentmi predchádza násiliu, tvrdil

Michal Lukáč

Váha oboch extrémov

Zatiaľ nevieme, kto Kirka zabil, hoci niektoré prvé správy orgánov činných v trestnom konaní naznačujú, že vrah bol akýmsi sympatizantom transgenderizmu a „antifašizmu“. Poznáme však prostredie ľudí, ktorí oslavovali Kirkovu vraždu, a tí sú v spoločnosti oveľa viac zakorenení a početnejší, než boli pred 50 rokmi stúpenci Weather Underground alebo Black Liberation Army (marxistické militantné organizácie z konca 60. rokov 20. storočia, pozn. prekladateľa).

Mnohé hlasy na ľavici vyjadrili úprimnú ľútosť nad atentátom a uznali, že zabiť niekoho za prejav, s ktorým nesúhlasíte, je najzásadnejším odmietnutím všetkého, čo je na americkej demokracii najlepšie. Tieto hlasy odmietajú ľavicový aj pravicový extrémizmus, no akosi zdôrazňujú ich rovnakú morálnu váhu.

Ezra Klein, veľmi inteligentný publicista a podcaster denníka New York Times, svoj argument o rovnocennosti začína pokusom o „únos“ michiganskej guvernérky Gretchen Whitmerovej, ktorý sa aj náhodnému pozorovateľovi udalosti zdal len o málo viac než nastražením pasce FBI na niekoľko veľmi neúspešných mužov, ktorí žili v rôznych pivniciach.

Svojou váhou sa naozaj nezhoduje so streľbou na republikánov v Kongrese, ktorú spáchal bývalý dobrovoľník Bernieho Sandersa, ani s dvoma pokusmi o vraždu prezidentského kandidáta Donalda Trumpa.

Stojí za zmienku aj to, že masové akcie majú pravdepodobne väčší sociologický význam než činy osamelých strelcov. V tejto sfére nie je dávanie pravicového násilia na jednu úroveň s tým ľavicovým ani zďaleka adekvátne.

Maskovaní ľavičiari majú už roky prakticky voľnú ruku, keď na akademickej pôde vykrikujú, zastrašujú alebo fyzicky ubližujú konzervatívnym rečníkom; na pravici neexistuje žiadna paralela.

Časťou dôvodu, prečo ľavica Kirka tak nenávidela, bola v skutočnosti jeho nečakaná schopnosť prelomiť kontrolné mechanizmy ľavicových kampusov a vybudovať si zvedavé publikum často nadšené pre mainstreamové konzervatívne názory.

Kam ďalej

Niektoré cesty vpred sú, samozrejme, lepšie, iné horšie. Zlým, ale nie nepravdepodobným scenárom je, že si nejaký jednotlivec alebo skupina na pravici všimnú progresívne oslavy Kirkovej vraždy na sociálnych sieťach, povedia si niečo v zmysle „uvidíme, ako sa im to bude páčiť“ a podľa toho budú konať. Je zrejmé, že by sa situácia mohla rýchlo vyhrotiť.

Čoskoro by to zničilo všetky putá spolupatričnosti a súdržnosti medzi liberálmi a konzervatívcami, aké ešte zostali (v každom prípade sú oveľa slabšie a menej početné než pred 15 rokmi), a mohlo by to prerásť do skutočnej špirály terorizmu, ktorá by možno poviedla až ku konfliktom medzi modrými mestami a červeným vnútrozemím vrátane ničenia infraštruktúry a podobne.

Pred Kirkovou vraždou som si myslel, že Británia alebo Francúzsko sa možno prepadnú do občianskej vojny skôr ako Spojené štáty. Teraz už neviem.

Optimistickejšia cesta by zahŕňala trvalé a efektívne úsilie vlády o rozbitie politických a sociálnych sietí, ktoré podporujú ľavicové násilie. Pravdepodobne by to pripomínalo snahu o vykorenenie komunistickej podvratnej činnosti v 40. a 50. rokoch a neskoršie pokusy FBI infiltrovať a oslabiť radikálne skupiny, ktoré pokračovali až do 60. rokov.

Cieľom by bolo, aby sa príležitostné pridruženie sa k násilnému progresivizmu stalo osobne riskantným a nevýhodným – takým rozhodnutím, ktoré by mohlo stáť pohodlnú kariéru.

V takomto programe by sa vyskytli excesy a nespravodlivosti – ako vždy –, ale ak je alternatívou občianska vojna alebo víťazstvo ľavice prostredníctvom pokračujúceho fyzického zastrašovania konzervatívcov, neexistuje lepšia možnosť.

Predpokladám, že to by sa dalo dosiahnuť pod politickým vedením, ktoré by sa štýlom a obsahom snažilo dosiahnuť čo najširší konsenzus medzi Američanmi a zároveň izoláciu radikálov. Dobrý príklad by sa dal vziať od Eisenhowera.

Pozadie Trumpovho druhého víťazstvaPrečo sledujeme začiatok konca progresivizmu v USA

Peter Horák-Hönig

Vražda Kirka sa svojím načasovaním zvláštne prepája s niekoľko týždňov potláčanou správou o vražde ukrajinskej utečenky Iryny Zaruckej černošským maniakom v Charlotte v Severnej Karolíne. Vražda v mestskej hromadnej doprave bola jasným dôsledkom progresívnych doktrín v oblasti presadzovania práva a reformy súdnictva, ktoré neúnavne presadzujú veľké ľavicové inštitúcie.

Obe vraždy sa navzájom posilňujú ako dôkaz súčasnej ľavicovej ideológie v praxi. Ak k nim pridáme rozšírenú oslavu vraha Luigiho Mangioneho (4. decembra 2024 zavraždil Briana Thompsona, generálneho riaditeľa UnitedHealthcare, pozn. prekladateľa), je očividne ťažké poprieť, že v súčasnej americkej ľavici metastázuje kult násilia.

Možno sa ho vôbec nepodarí zlomiť, možno sa nedostaví ani násilná protireakcia, ani politické úsilie o jeho legálne vykorenenie. Možno sa nedočkáme ani významného zníženia rétoriky podnecujúcej k násiliu zo strany hlavných demokratických politikov (z ktorých väčšina Kirkovu vraždu odsúdila) a mediálnych inštitúcií.

Potom možno pred sebou nebudeme mať bod obratu, ale viac toho istého, pomaly sa stupňujúce prispôsobovanie sa násiliu zo strany ľavice, akceptovanie toho, že je normálne, aby konzervatívci nemohli hovoriť na akademickej pôde. Aj to je možné. A pravdepodobne to bude najhorší výsledok zo všetkých.

Pôvodný text: Charlie Kirk’s Assassination Could Change Everything. Uverejnené so súhlasom The American Conservative, preložil Lukáš Obšitník.