Na treťom konsolidačnom balíku Ficovej vlády je najpozitívnejšia vec, že vôbec existuje.

V slovenskom prípade platí, že aj nevydarená konsolidácia, ktorá tlmí hospodársky rast viac, než je to nevyhnutné, je lepšia než žiadna. Náklady na obsluhu štátneho dlhu totiž hrozivo stúpajú. Na konci augusta sme na ňu minuli jednu miliardu eur, teda o 40 percent viac ako v rovnakom období za minulý rok.

Táto položka ešte významne vystrelí, keďže staré dlhy budeme prekrývať novými za oveľa horšie úrokové sadzby než v minulých rokoch. Už len úroky za štátny dlh nás budú onedlho stáť viac ako napríklad celkové výdavky na rodinnú politiku.

Preto je samo osebe fajn, že aj populista Ficovho rangu rešpektuje elementárnu realitu a každým rokom robí nepopulárne opatrenia, čo ide proti jeho základnej DNA v politike.

Konsolidácia bez perspektívy

Tým sa výpočet pozitívneho končí. Aj tento Kamenického balíček kopíruje mentálny svet a obmedzenia tejto vlády. Niektoré výdavkové záväzky visia vo vzduchu a nikomu ani nenapadne čakať, že vláda využije zlý stav verejných financií na to, aby uskutočnila nejakú zásadnú reformu s dlhotrvajúcim priaznivým účinkom.

Aj to patrí k smeráckej DNA. Ficova strana je dlhodobo vyprázdnená strana bez politikov, ktorí by systémovo a aspoň trochu ambiciózne rozmýšľali o jednotlivých oblastiach a viazali okolo seba tímy odborníkov. Už ani neprekvapuje, že strana, ktorá tu najdlhšie vládne, nepripravuje pred voľbami žiaden obsiahlejší volebný program, len pár strán s odrážkami. Pohŕdanie programom a expertízou sa teraz proti Smeru obracia.

Kamenického konsolidácia je každoročným bahnením sa, hľadaním často jednorazových opatrení na zaplátanie dier či zvyšovaním daňovo-odvodového zaťaženia na rekordné úrovne. A to všetko bez lúča perspektívy, že sa o pár rokov vymotáme z rizikovej zóny.

Fico IV. preberal koncom roka 2023 verejné financie na úrovni deficitu 4,8 percenta. Jeho minister financií Kamenický teraz takmer po dvoch rokoch vládnutia na tlačovke, kde okrem iného radí ľuďom, ako si doma robiť keksy a džem (nie, toto video nezmanipulovala umelá inteligencia), vyjadruje nádej, že na konci budúceho roka bude deficit vo výške 4,2 percenta.

To všetko po troch kolách objemovo masívnej konsolidácie v deklarovanej výške 6,5 miliardy eur.

Ako je to vlastne možné?

Iste, za časť problému Fico nijako nemôže. Sme otvorenou exportnou ekonomikou naviazanou na Nemecko, ktoré je posledné dva roky v recesii a tento rok sa jej vyhne len tesne. Na začiatku štvrtého Ficovho vládnutia panoval na expertnej úrovni optimizmus, že slovenská ekonomika by v tomto roku mohla rásť až o tri percentá ako teraz v Poľsku.

Lenže Poľsko nám ďalej uniká a my rastieme veľmi pomaly. Je otázne, či to tento rok bude aspoň o jedno percento. Okrem vonkajších faktorov spomalenia (nemecká stagnácia plus nové americké clá) však stojí za nečakaným útlmom aj zle nadizajnovaná konsolidácia z minulého roka s experimentmi typu transakčnej dane.

Najnovší Kamenického balíček demoralizuje aj verejný sektor: vláda mala dva roky na to, aby spravila niečo ako hĺbkový audit jednotlivých rezortov. Teraz by tak mohla štartovať s veľkolepým programom, ktorý by nielen šetril masívne zdroje, ale mal aj šancu spružniť a skvalitniť verejné inštitúcie. Namiesto toho majú teraz jednotlivé rezorty a úrady pár dní na to, aby hľadali stámilióny slepým zosekávaním tabuliek a položiek na nákupy tovarov či služieb. Plus sa všetkým úradníkom celoplošne zmrazia platy.

To je ten najhlúpejší spôsob šetrenia: znechutí tých najlepších, ohrozí základné fungovanie tých inštitúcií, ktoré sú už teraz podvyživené, a nezreformuje úrady, ktoré prekypujú neefektivitou či duplicitou.

Ficonomics v bludnom kruhu

Celá konsolidácia je tak stelesnením toho, čo by sme mohli nazvať „ficonomics“: neschopnosť robiť užitočné systémové zmeny a budovať inštitúcie, stagnácia ako životný program, zveľaďovanie oligarchického ekosystému, to všetko vykúpené efektnými darčekmi, ktorými obhospodaruje svoju voličskú klientelu.

Tu sa popri nízkom raste ekonomiky skrýva ďalší dôvod, prečo napriek masívnej konsolidácii ostávajú deficity také vysoké.

Jedno z prvých opatrení štvrtej Ficovej novely – spolu so zrušením Špeciálnej prokuratúry a trestnou novelou – bolo zavedenie plnohodnotného 13. dôchodku, toho roku vo výške 667,30 eura.

Jeho vyplácanie bude stáť štát do konca roka 2026 takmer 2,7 miliardy eur, čo sa rovná výške súčasného tretieho a zatiaľ najväčšieho konsolidačného balíčka. K tomu prirátajme ďalšie stámiliónové náklady na rozbeh a prevádzku nového ministerstva cestovného ruchu a je zrejmé, že veľkú časť bolestivej konsolidácie pohltila vláda Fica IV. vlastnou, krajine škodlivou agendou.

Pre spravodlivosť treba dodať, že na dôchodcovský populizmus nemá patent len Smer a Hlas: excesom boli aj zvýhodnené podmienky na predčasné dôchodky, ktoré za Hegerovej vlády presadil minister práce Milan Krajniak. Využili to desiatky tisíc ľudí, ktorí zrazu chýbajú napríklad v priemysle, a zaťažuje to dôchodkový systém – podľa analýz Rady pre rozpočtovú zodpovednosť nás to do roku 2031 bude stáť na výdavkoch plus výpadkoch z daní a odvodov dokopy okolo 1,5 miliardy eur.

Trináste dôchodky sú však každoročnou miliardovou megalomániou. Ešte začiatkom roka ministerstvo Erika Tomáša dokonca rozšafne avizovalo, že vzrastú zo 667,30 na 729 eur, čoskoro by sa tak ročné náklady prehupli cez miliardu. Aspoň trochu dobrou správou tak je, že vláda ich chce nateraz zastropovať na súčasnej výške.

Dôchodcovský populizmus

To však nič nemení na podstate. Na zavedenie plnohodnotných 13. dôchodkov nebol rozumný sociálnoekonomický dôvod.

V Smere a Hlase síce tvrdia, že seniori sú najzraniteľnejšou zložkou spoločnosti, to je však len stranícka propaganda. Aj vďaka valorizáciám z posledných rokov tvoria slovenské starobné dôchodky 60 percent priemernej čistej mzdy, v medzinárodnom porovnaní sú teda relatívne štedré.

Fenomén dôchodcovskej chudoby existuje, ale domácnosti so seniormi sú ním zasiahnuté podstatne menej než rodiny s deťmi. Navyše, tomuto problému sa dá čeliť cielene za desiatky miliónov eur bez rozhadzovania miliárd.

Za zavedením 13. dôchodkov neboli teda socioekonomické potreby, ale čistá politika: išlo o volebný šláger Pellegriniho Hlasu aj Smeru.

Samozrejme, v oboch stranách vedia, prečo to robia. Podľa aktuálnych dát agentúry Focus má Smer vo svojej voličskej skladbe až 54 percent voličov, ktorí sú starší než 60 rokov. To je výrazný nadpriemer oproti celkovej populácii, v ktorej tvoria obyvatelia nad 60 rokov len 30 percent.

Ak k tomu prirátame aj päťdesiatnikov, voličská skupina 50 plus dosahuje v prípade Smeru 70 percent jeho voličov. V prípade Hlasu je to menej, ale stále výrazne nadpriemerných 60 percent.

Napriek tomu, že sa Erik Kaliňák a Richard Glück snažia zapôsobiť maskulínnymi rečami na mladých mužov, v tejto skupine sa podpora Smeru od volieb prepadla. Ešte v roku 2023 sa podľa exit pollu darilo Smeru medzi mladými voličmi uloviť až prekvapivých 17 percent (rovnako medzi mužmi aj ženami). Podľa najnovších prieskumov Focusu chcú však voliť Smer v skupine 18 – 29 rokov len niečo viac ako štyri percentá mladých ľudí, podobne biedne je na tom Hlas.

Aj v Smere vedia, že časť mladších voličov prechádza k radikálom z Republiky či medzi nevoličov, Fico sa aj preto snaží brániť väčšiemu odlivu čoraz ostrejšou proruskou a protizápadnou rétorikou.

No voličskou baštou, ktorú Fico chráni pred konsolidáciou a zvádza zmesou antizápadniarstva a husákovskej nostalgie, sú seniori.

Dôchodcovský populizmus tak naďalej ostane výkladnou skriňou Smeru aj Hlasu. To je však vzhľadom na prichádzajúce nové časy toxická politika.

Slovensko patrí v rámci Európy ešte stále medzi krajiny s relatívne mladšou populáciou. Lenže to sa už v týchto rokoch začína meniť a o jednu-dve dekády budeme patriť nielen v Európe, ale aj vo svete medzi najrýchlejšie starnúce populácie vôbec.

Trend starnutia zasahuje každú európsku krajinu, ale u nás ho unikátne vyostrí kombinácia dvoch faktorov: mimoriadne vysokej pôrodnosti v 70. rokoch 20. storočia a mimoriadne nízkej pôrodnosti z nultých rokov. Naplno to prepukne v období, keď generácia narodená v 70. rokoch začne poberať dôchodok a začnú na ňu pracovať jej deti, ktorých bolo o polovicu menej než rodičov.

Ešte pred 20 rokmi pripadalo na jedného dôchodcu viac než päť obyvateľov v produktívnom veku, onedlho to budú menej než traja a v 40. rokoch to budú už menej než dvaja pracujúci na jedného dôchodcu.

Stále šanca na zmenu

Táto zložitá spoločenská transformácia s veľkým dosahom na sociálnu oblasť a zdravotníctvo sa dá aj úspešne zvládnuť. Ale nie na čele s politikmi ako Robert Fico, ktorí zavádzajú trináste dôchodky a zároveň chcú v ústave zastropovať vek odchodu do dôchodku na 65 rokov.

Do toho vstupuje ďalší hrozivý trend: exodus najúspešnejších maturantov na zahraničné univerzity, po ktorých absolvovaní sa podľa prieskumu Inštitútu vzdelávacej politiky vracia na Slovensko len jedna tretina z nich.

Od vlád po vedením Smeru nikto nečaká, že by to vyhodnocovali ako veľký problém, nieto aby sa mu pokúšali čeliť.

O to sa bude musieť pokúsiť nová garnitúra, ktorá by potrebovala schopnosti aj šťastie ako tá, ktorá prišla po roku 1998 a vydržala takmer osem rokov.

Slovensko má stále k dobru jeden predpoklad. Tento týždeň padla vláda vo Francúzsku, ktoré je utopené v dlhoch a ich neriešenie môže strhnúť do šlamastiky celú eurozónu. Už len škrtnutie dvoch sviatkov, ktoré navrhovala odchádzajúca vláda, pôsobilo na väčšinu Francúzov ako neprijateľný nápad. Za hocijakú z troch kôl konsolidácie, akú robí u nás Ficova vláda, by vo Francúzsku hrozili masívne štrajky a plné ulice s podpálenými výkladmi, ktoré by zamýšľané plány rýchlo menili na zdrap papiera.

Odporcovia Ficovej vlády sa dnes hnevajú, prečo Slováci znášajú tak veľa s pokojom, prečo nie sú protesty v regiónoch početnejšie a prečo Smeru s Hlasom nepadajú percentá prudšie, hoci Fico prvýkrát vo svojej kariére robí nepopulárne veci.

Ale fakt, že Slováci sa nebúria a sú zvyknutí zniesť bez viditeľného odporu a štrajkov viac než iní (zoberme si reformy druhej Dzurindovej vlády), má v sebe prísľub do budúcnosti.

Keby garnitúra zmeny po roku 2027 našla vôľu na obrat a začala napríklad zrušením 13. dôchodku, nemusí sa báť ulice a defenestrácie. Oveľa viac bude záležať na nej samotnej, jej pláne a schopnosti ho uskutočniť. To neznie až tak beznádejne.