O dive sveta s menom Postoj Ako je niečo také na malom Slovensku možné

Kade chodím – a ako reportér cestovateľ navštevujem alebo aspoň tranzitujem ročne 40 – 50 krajín –, šírim slávu Postoja. Neslováci sa ma udivene pýtajú, ako je niečo také na malom Slovensku možné – a sám si neustále kladiem tú istú otázku.

V mojom Rakúsku totiž nie je kresťanskokonzervatívny denník. V rádovo väčšom a bohatšom Nemecku taktiež neexistuje kresťanskokonzervatívny denník. V rádovo väčšom a bohatšom Francúzsku, ktorým sa teraz intenzívnejšie zaoberám, takisto nie je.

Aby nedošlo k nedorozumeniu: áno, určite aj v západnej Európe vznikli v poslednom čase pravicové nemainstreamové, výrazne antiprogresívne mediálne projekty. Veľa sa napríklad hovorí o tom, ako katolícky francúzsky multimiliardár Vincent Bolloré v posledných rokoch investoval do médií a ako tým prispel k vzostupu národnopopulistických síl vo francúzskej politike.

No ani vo Francúzsku pri všetkej jeho veľkosti, rozmanitosti a vzdorovitosti neexistuje seriózny nekonšpiračný kresťanskokonzervatívny denník.

Lákavá je odpoveď, ktorá by lichotila uchu mojich kolegov v redakcii – že Slovensko má jednoducho šťastie na množstvo kresťanských novinárov.

To je samo osebe pravdou: máte výborných novinárov kresťanskodemokratického razenia, mnohí z nich sa našli v redakcii Postoja a robia žíznivým čitateľom deň čo deň radosť.

Nevysvetlí to však, prečo Postoj neskrachoval.

Také Nemecko napríklad má vysoko rozvinutú novinovú kultúru, v celosvetovom meradle pomerne bezvýznamná nemčina predstavuje druhý najväčší knižný jazyk sveta, aj silní veriaci autori píšuci v Goetheho jazyku sú.

Lenže tí fungujú roztrúsení v rôznych liberálnych, komerčných a populistických médiách, kde nikdy nebudú mať úplnú slobodu vyjadriť svoj názor.

Viem o tom svoje. Viem aj niečo o rokovaniach, ktoré niektoré na to predurčené osobnosti u nás viedli. Doteraz to však nikam neviedlo, a ak aj raz príde k nejakému spojeniu, tak to médium pravdepodobne bude odkázané na priazeň nejakého viac či menej po moci bažiaceho boháča.

Hoci v stomiliónovom nemeckojazyčnom priestore žije asi stonásobok ľudí, ktorým zostalo vreckové na podporu ich obľúbených novín, nádejným zakladateľom podľa mojich informácií nenapadlo, že to môžu byť samotní čitatelia, kto financuje denník a garantuje jeho nezávislosť.

Keď Rakúšanom, Nemcom alebo teraz aj Francúzom rozprávam, pre aké médium na pre nich exotickom Slovensku píšem, kukajú na mňa ako bager na tvrdú hlinu. Nemôžu tomu veriť.

Ja ich chápem. Niečomu takému sa ťažko verí. Zakaždým, keď vkročím na redakčnú poradu, kde kolegovia o 9.00 už sústredene hrdlačia, niekde v kútiku srdca sa obávam, že je to všetko iba sen.

Slováci, vytvorili ste zázrak.

A teraz poviem, akú odpoveď som našiel na otázku, ako sa mohol takýto zázrak práve na Slovensku udiať.

Za skutočnosť, že Postoj prežil, funguje ako plnohodnotný denník, a pritom ešte aj neustále rastie, vďačíme v prvom rade tým tisícom donorov.

Ten skutočný div sveta, to sú naši podporovatelia.

Z interných prieskumov sa niečo o tejto jedinečnej bytosti vie: chodí v priemere ešte častejšie na bohoslužby ako redaktor, obvykle má vysokoškolské vzdelanie a nie je to frfloš, ktorý pri pive narieka nad zánikom Západu. Ale je to človek, ktorý s tým niečo robí.

Ako povedal jeden kolega: „Sú to činorodí katolíci.“

Pre mňa je to trošku až taký mýtický druh človeka. Kde sa len vzal?

On je dôkazom, že Slovensko pri všetkom svojom periodickom zúfalstve je predsa len dobrou krajinou.

Ak by sa niekto podujal napodobniť tento zázrak mimo Slovenska, vidím na to jednoduché riešenie: najprv plodiť desaťtisíc takých podporovateľov, pekne ich vychovať a potom už len čakať – dvadsaťpäť alebo tridsať, alebo aj viac rokov čakať.

A bude.