Ešte chvíľu potrvá, kým po celkom nečakanom prijatí novely ústavy sadne prach a prevládne racionalita.

Samozrejme, emócie sú prirodzené – nech si tunajší konzervatívci predstavia, ako by reagovali, keby sa potenciálnej progresívno-liberálnej väčšine podarilo zakotviť v ústave právo na potrat s argumentom, že aj tak prenášajú na ústavnú úroveň len to, čo je už de facto obsiahnuté v zákonoch.

Je pochopiteľné, že znemožnenie právnych tranzícií alebo zamurovanie šance, že jednoduchá liberálna väčšina niekedy v najbližšom desaťročí schváli adopcie detí pármi rovnakého pohlavia, vyvoláva na liberálnej strane štítivý odpor.

K takýmto debatám patria vášne aj istá dávka hystérie. Len aj tam treba poznať mieru a nezverejniť všetko, čo sa niekomu zazdá.

Ale v slovenskej „emokracii“ to tak nefunguje, a preto sa v časti liberálneho spektra, médií aj právnikov uhniezďuje virtuálna realita, v ktorej sa prehra v hodnotovej agende považuje za zmenu režimu a hrozbu geopolitických rozmerov, ktorá nás potenciálne vyvádza z EÚ.

Progresívne Slovensko a Denník N odvčera pritvrdili (tu a tu), lebo tak káže sebadeštrukčná zákonitosť najnovšej liberálnej konšpirácie. A tak KDH, ktoré celý rok hovorilo to isté, v piatok podľa toho aj hlasovalo, dovtedy vždy ako súčasť opozičného bloku aj protestov, sa cez noc stalo menším zlom, s ktorým sa netreba verejne ukazovať ani spolupracovať.

Samozrejme, nemá to žiadnu rozumnú koncovku a časom budú musieť tohto džina vrátiť späť, pokiaľ teda ostanú pri zmysloch.

Robert Fico si môže od úžasu pretierať oči – ešte minulý štvrtok rátal s tým, že ak novela ústavy neprejde, obviní KDH a vytasí vykosťovací nôž. Teraz ho tasí vedenie progresívcov, ani nie tak preto, že by samo chcelo, ale preto, že sa nechá unášať tlakom radikálnej úderky.

V sploštených debatách, aké dnes na Slovensku vedieme – a najmä v situácii, keď sa Fico a spol. naozaj správajú, ako keby nechceli patriť do západnej, ale východnej civilizácie –, tak zrejme v najbližších týždňoch hon na čarodejnice ešte vygraduje.

Pritom platí, že definovanie hodnotových otázok býva vždy výsledkom rôznorodých koalícií a napokon mocenského rozhodnutia.

Tentoraz bolo v slovenskom parlamente zhruba sto poslancov, ktorí obsahovo súhlasili s novelou ústavy, čo podľa prieskumov v zásade kopíruje nálady verejnosti.

Vlani vo Francúzsku zas prevalcovala väčšina liberálov, ľavice aj Le Penovej nacionalistov menšinu autentických konzervatívcov a presadila právo na potrat priamo do ústavy.

Keby mali u nás progresívci a liberáli 90 hlasov, spravia to isté. Napokon, dali to aj jasne najavo, keď PS francúzsku potratovú revolúciu hneď privítalo a jeho europoslanci o pár mesiacov neskôr hlasovali za uznesenie Európskeho parlamentu, aby sa právo na potrat včlenilo do Charty základných práv EÚ.

Schválenie novely ústavy však prinieslo niekoľko pozoruhodných paradoxov.

Prozápadnému konzervatívnemu táboru sa podarilo dostať do ústavy najdôležitejšiu klauzulu týkajúcu sa zvrchovanosti Slovenska v kultúrno-etických otázkach.

V tomto prostredí je to téma bezmála 25 rokov, zrodila sa ešte v období pred vstupom do EÚ, keď mladý Robert Fico a jeho ešte mladší Smer o tom nechceli počuť.

Kým však v jednej časti konzervatívneho spektra cítiť po piatku lacný triumfalizmus, inou časťou lomcuje sebatrýznenie, či tento úspech stál za pakt s Ficom a za výbuch zdesenia medzi liberálmi.

Pozrime sa bližšie na tri typy slovenských konzervatívcov, ktorí v tejto atmosfére oscilujú medzi sebatrýznením, sebapopretím a pokusom nehanbiť sa za vlastnú tradíciu.

1. Hnutie Igora Matoviča opäť predviedlo, že nie je hnutím slobodných a nezávislých osobností, ale politickou sektou otca zakladateľa.

Vylúčenie Rastislava Krátkeho a výzva Markovi Krajčímu, aby sa ako odchádzajúci syn vrátil späť do rodiny, sú len súčasťou operety, na ktorú sme už minuli dostatok slov.

Najdôležitejšiu vec pomenoval Marek Krajčí v rozhovore pre Postoj: vedelo sa, že obaja by radi hlasovali za, Krajčí teraz otvorene priznal, že Matovičovi opakovane navrhoval klubu zelenú kartu, ale ju nedostal.

Na konci dňa Krajčí a Krátky hlasovali, ako chceli, a k pravidlám sekty patrí, že si vyslúžili nálepku zradcov.

Zelená karta, teda hlasovanie v hodnotových otázkach bez straníckej disciplíny, je niečo, čo sa dosiaľ v slovenskej politike rešpektovalo.

Platilo to nielen pri SDKÚ, ktorá v časoch najväčšej slávy oslovovala najmä liberálnych mestských voličov (ako dnes PS), a predsa keď na to prišlo, hlasovala dokonca väčšina poslaneckého klubu pro-life.

Riadili sa tým aj v HZDS a Smere, teda v stranách, ktoré Matovič a spol. nenazvú inak ako mafia a zlodeji.

Dokonca aj Vladimír Mečiar to trpel v situácii, keď HZDS a Smeru išlo o rozbitie druhej Dzurindovej vlády: v lete 2003 vyprovokoval líder ANO Pavol Rusko konflikt s KDH, predložil do parlamentu novelu interrupčného zákona, ktorá prešla vďaka hlasom Smeru, KSS aj HZDS. Dzurindova vláda sa otriasla v základoch, zachránil ju až prezident Rudolf Schuster tým, že zákon vrátil do parlamentu.

Proti Ruskovmu barbarskému zákonu však napriek mocenskému záujmu Mečiara hlasovali aj traja poslanci HZDS, ktorí si uplatnili výhradu svedomia (Mušková, Rehák, Mikuš).

Nepadali slová o zrade, ale rešpektovalo sa svedomie – áno, aj v Mečiarovom HZDS.

Marek Krajčí a Rastislav Krátky nie sú zradcami, ale celkom naopak, napriek protitlaku prijali rozhodnutie, ktoré ich môže či bude stáť politickú kariéru.

Iste, sú hrdinami s podlomenými nohami, ktorí pôsobia viac ubolene než asertívne, nezvládli komunikáciu pred hlasovaním ani po ňom, argumentujú viac nábožensky než politicky, svoj postoj obhajujú viac pred vlastným kresťanským spoločenstvom než pred spoločnosťou.

Ale to boli vždy slabiny charizmatického hnutia, ktoré Matovič doviedol do vysokej politiky.

Krajčí a Krátky však prelomili jednu kliatbu – charizmatici, ktorí istý čas stáli na palube s Matovičom, z nej obvykle vypadávali až po tom, čo to pre nich prestalo byť výhodné. Poslední dvaja Matovičovi exposlanci však ukázali odvahu, keď nemuseli a už to od nich nikto poriadne neočakával. A za to im patrí veľké uznanie.

2. Smutným obrazom týchto dní je, ako občianski, respektíve k liberálom pridružení konzervatívci už nedokážu hlesnúť ani slovkom proti svojmu dnešnému klanu.

Mária Kolíková (SaS) hneď po piatkovom hlasovaní vyhlásila, že novelou ústavy s klauzulou o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach „sme spochybnili naše členstvo v Európskej únii“ a „môžeme očakávať aj konanie proti Slovenskej republike, samozrejme, najvážnejšou sankciou je pozastavenie eurofondov“.

Z Kolíkovej úst to znelo temer ako pozývací list. Vzhľadom na absurdné konštrukcie, aké exministerka spravodlivosti snovala na margo ústavy v posledných mesiacoch, to už neprekvapuje.

Viac než jej slová zaujali kulisy. Za Kolíkovou stál v súhlasnej póze Ondrej Dostál, predseda OKS, voličsky neúspešnej strany, ktorá však reprezentuje istú ponovembrovú tradíciu myslenia, viažucu sa aj k týždenníkom ako Domino fórum a .týždeň.

Viem, o čom píšem, súčasťou tohto prostredia som bol dlhšie než dekádu.

Táto téma bola pre nás samozrejmosťou.

Keď v januári 2002 – teda viac než dva roky pred vstupom Slovenska do EÚ – predložil Vladimír Palko do parlamentu deklaráciu o zvrchovanosti v kultúrno-etickej oblasti, toto názorové prostredie ju považovalo za potrebnú a dôležitú.

Palkova deklarácia obsahovala presne to, čo sa kresťanským demokratom podarilo teraz takmer po štvrťstoročí preniesť do ústavy – požiadavku, aby rozhodovanie o kultúrno-etických otázkach, ktoré súvisia napríklad s rodinou, inštitúciou manželstva, oblasťou zdravotníctva, výchovy a vzdelávania, ostalo vo výlučnej kompetencii členských štátov EÚ.

Deklarácia bola schválená naprieč tábormi, proti bola SDĽ, najhlasnejšie Peter Weiss, samotný Robert Fico sa zdržal, za hlasovala okrem KDH aj SDKÚ, teda líder nášho vstupu do EÚ. No a popri poslancoch KDH deklaráciu najviac podporovali práve poslanci OKS (František Šebej, Peter Osuský, Peter Zajac a Peter Tatár).

Proti slovám Weissa, ktorý ako z dnešného manuálu tvrdil, že je to deklarácia izolacionizmu, xenofóbie, diskriminácie a túžby kontrolovať sexuálne správanie ľudí, sa ohradili najmä František Mikloško a zástupca občianskych konzervatívcov František Šebej.

V následnej reči Šebej priam ukážkovo zhrnul konzervatívny argument: Weissovi vysvetlil, že zmyslom kultúrno-etickej zvrchovanosti nie je diktát konkrétnych riešení, ale to, že sa má o nich rozhodovať na národnej, nie nadnárodnej úrovni.

Šebej vtedy pripomenul, že niektoré inštitúcie Európskej únie prejavujú ambíciu siahať na ďalšie oblasti života, ktoré náležia členským štátom, pričom túto snahu označil za neliberálnu. „Podporujem snahu kresťanských demokratov, kultúrne a etické otázky sú tie, ktoré by mali zostať v rukách národných parlamentov. (...) Toto všetko vám hovorím ako nadšenec Európskej únie,“ vyhlásil vtedy Šebej nielen v mene OKS.

Mimochodom, OKS neskôr ostro protestovala proti návrhu euroústavy a jej náhrady v podobe Lisabonskej zmluvy.

A teraz strih.

V roku 2025 Kolíková, podpredsedníčka SaS, teda strany, ktorú zakladal Richard Sulík s podobným suverenistickým étosom, za asistencie OKS hlása, že táto požiadavka zakotvená v ústave podkopáva naše členstvo v EÚ, vyháňa nás zo Západu a privádza k Rusku.

Ďalšia posila SaS, bývalý predseda KDH Alojz Hlina, ktorý sa spolu s Martinou Holečkovou tituluje ako umiernený konzervatívec, u seba na Facebooku prirovnáva piatkové ráno, keď sa schválila ústava, k augustovému ránu 1968.

Čo je na takomto prirovnaní umiernené a čo konzervatívne, už sotva posúdia v liberálnej strane, ktorá sa po odchode zakladateľa (s jeho početnými chybami v úsudku) mení na krikľúnske fórum súťažiace s Matovičom v disciplíne, kto to povie čo najradikálnejšie, ako naposledy pri generálnom štrajku.

Pri tejto téme nemožno obísť ani Petra Schutza, legendu slovenského komentariátu. Schutz v čase prijímania deklarácie o kultúrno-etickej zvrchovanosti písal, že je zbytočná a vylamuje otvorené dvere, pretože podľa neho v tom čase nebolo dôkazu, že EÚ žiada centralizáciu v tejto hodnotovej oblasti.

V samotnej téme však Schutz nemal pochybnosti: „KDH má plnú pravdu v tom, že kultúrno-etické problémy patria do kompetencie štátov. (...) Nesmieme sa len nechať popliesť napríklad Weissom, ktorý tvrdí, že táto Deklarácia KDH podnecuje diskrimináciu a xenofóbiu. Nie – KDH v dokumente nehovorí, že ako sa má tá-ktorá otázka riešiť, hovorí iba to, kde sa má rozhodovať.“

Predpokladám, že Schutz si to myslí aj dnes. Jeho kolegovia a kolegyne však vypisujú o triumfe klérofašizmu, vyčítajú kaviarni, že si to nechá (žeby výzva na revolúciu?), a samotný Schutz zakončí text o ústave, ktorú zredukoval len na článok o dvoch pohlaviach, výzvou na dehumanizáciu smerákov.

Smutným obrazom sme začali a ním túto časť aj končíme.

3. Neveselý pohľad je však aj na KDH, ktoré si pritom splnilo svoj dávny program.

Tú neistotu bolo vidieť hneď po hlasovaní a vystihuje ju aj titulná fotografia tohto textu.

Predseda Milan Majerský, jeho podpredseda Viliam Karas či exminister školstva Ján Horecký dávali hneď v gestách a prvých vyjadreniach najavo, že presadenie fakticky vlastnej novely je nečakaným úspechom a dobrou vecou.

František Mikloško, ktorý posledné mesiace tvrdil aj o identite a kultúrno-etickej zvrchovanosti opak toho, čo v roku 2002 a dlho po ňom, prejavoval spolu s Františkom Majerským hlboké až mrazivé sklamanie.

Je tu ešte jedna skupina poslancov KDH, ktorí hlasovali za novelu ústavy, ale z ich prvotnej fyzickej reakcie sa zdalo, že si viac než jej úspech želali, aby tú debatu mali za sebou. Lebo najviac zo všetkého sa báli imidžu, že budú opečiatkovaní ako kolaboranti Fica, ktorí nasledovali jeho vábenie a vpadli do pasce.

Obávali sa toho aj napriek tomu, že jediným kompromisom, ktorý od nich Fico chcel, bolo hlasovanie s ním, inak nechal KDH do ústavy presadiť (aj na údiv samotných kádehákov) vlastne všetko, o čo v hnutí zažiadali.

To je azda najväčší paradox paradoxov.

KDH zavŕšilo presadením kultúrno-etickej zvrchovanosti jednu svoju líniu. Podarilo sa to síce vďaka Ficovi, ale spoločné hlasovanie jeho vládnutie nijako nelegitimizuje a politicko-právne dosahy tejto novely ústavy sa prejavia – ak vôbec – o niekoľko rokov či skôr o niekoľko volebných období.

Sebavedomie však vyžaruje len časť KDH, iná časť sa zmieta v pochybnostiach a v tomto duševnom rozpoložení bude hnutie v najbližších dňoch riešiť otázku, či Mikloško a F. Majerský majú ostať súčasťou klubu.

KDH má v tomto viacero silných dôvodov na veľkorysosť: z úcty k celoživotnému dielu Mikloška, kvôli časti vlastných voličov, ktorých Mikloško zastupuje aj v tejto téme, a ešte z dôvodu, že dnes – s Ficom doma a s Putinom za hranicami – je v stávke oveľa viac a tam je Mikloškov hlas potrebný.

Väčší problém je, že Mikloško sa v tejto téme nielen odklonil od svojej osobnej aj straníckej línie, ale o dôsledkoch prijatia ústavnej novely hovorí jazykom liberálov. Ak dospel k vnútornému presvedčeniu, že s KDH už nemôže kráčať ďalej, čoskoro sa s ním druhýkrát rozíde. V takom prípade to bude ťažší pohľad než v roku 2008.

Na záver ešte jedna poznámka k tej skupine jasajúcich, ktorým zďaleka nejde o kultúrno-etickú zvrchovanosť.

Jaroslav Daniška so zmesou posmešného triumfalizmu aj smútku na adresu Mikloška napísal, ako ho po hlasovaní v parlamente uvidel v diaľke, „200 metrov predo mnou, kráča osamelo, zamieri do Hríbovej krčmy (...). Bude potrestaný tým, že politikov si ľudia pamätajú podľa koncov, nie začiatkov“.

Posledná veta triafa presne, v skutočnosti však nepatrí Františkovi Mikloškovi.

V najdôležitejšej otázke doby nezlyhal predsa on, ale iný velikán, ku ktorému sa skupina okolo Jara Danišku a Vladimíra Palka ďalej hrdo hlási.

Dokonca aj po ruskej agresii ho prezentujú ako proroka, ktorý desaťročia všetko predvídal. Fakt, že velikán posledné roky v rôznych obskúrnych podcastoch chváli Putina za nevyhnutnú vojnu, želá mu dobytie Ukrajiny a porážku Západu, prechádzajú mlčaním či nanajvýš odbijú ako chybičku krásy jeho inak prezieravého postoja voči Rusku. A potom sa pohoršene udivujú, že ich iní vidia ako súčasť rovnakého močiara a považujú ich za ruských agentov.

Dnes sa tu ľahkovážne narába slovom zrada, ktoré hneď na druhý deň stráca význam, pretože váhu má len pri skutočných drámach.

V tomto prípade je, žiaľ, jeho význam naplnený: Ján Čarnogurský zradil svoje dedičstvo, celú tradíciu, ktorá sa vinie od Kolakoviča s Juklom a Krčmérym, a čo je horšie, posledné roky zradil aj svoju vlasť.

Jeho príbeh je pritom nadčasovo jedinečný, s úspechom vzdoroval komunistom a potom Mečiarovi, v 90. rokoch založil nový konzervatívny prúd, ktorý už na začiatku zbavil príťaže ľudáctva. Má to ozveny do súčasnosti, keďže okolo neho sa začali formovať myšlienky, ktoré sa teraz pretavili do ústavy: ako spojiť pozitívny vzťah k európskej integrácii s udržaním vlastnej suverenity (nielen) v kultúrno-etických otázkach.

Za normálnych okolností by sme sa dnes vzťahovali k jeho autorite a od piatka sa zaujímali, čo hovorí na schválenú novelu a čo to znamená pre spolužitie liberálov a konzervatívcov v tejto ťažkej dobe.

Ale to nejde, všetci vieme prečo.

Definitívny rozkol uprostred tejto generácie otcov (Čarnogurský, Palko verzus Mikloško), ktorý nastal po Putinovej vojne, možno doviedol Mikloška k zavrhnutiu línie, ku ktorej sa ešte pred časom hlásil.

Aj pre toto všetko je dnes konzervatívne prostredie roztrasené. Jedni triumfalisticky pochodujú, iní sa opatrne tešia, ďalší nevedia, či sa za svoj úspech nemajú hanbiť, a ďalší sa hanbia.

No niet sa za čo hanbiť. Nie všetky body novely sú rovnako významné, jeden je dokonca pochybný (ukotvenie pohlavia v ústave), ale článok o identite a kultúrno-etickej zvrchovanosti je súčasťou vznešenej tradície a niečím, čo robí štát štátom.