Francúzsko prežíva najhlbšiu politickú krízu od 60. rokov 20. storočia. Za posledné dva roky sa vystriedalo už päť rôznych vlád a päť rôznych premiérov, ani jeden však nepriniesol potrebnú stabilitu.

Inak to nebolo ani v pondelok ráno, keď padol najnovší premiér Sébastien Lecornu, ktorý sa na svojom poste udržal iba 27 dní a ktorého vláda vydržala iba neuveriteľných 14 hodín. Francúzsko sa tak ešte hlbšie ponorilo do bezvýchodiskovej politickej a ekonomickej situácie, talianske desaťročné dlhopisy sa už obchodovali s nižším úrokom ako francúzske, akcie najväčších francúzskych firiem CAC40 strmo padli a kríza sa prejavila až na oslabení eura.

Pád Sébastiena Lecornua však už nikoho neprekvapil, prekvapujúca bola iba rýchlosť, s akou sa to stalo. Rozlúčkový prejav, ktorý premiér predniesol, už nebol ničím zaujímavý a mal iba nízku sledovanosť. Všetky pohľady sa už upierali inde.

Krátko po podaní demisie totiž televízie nakrútili Macrona na brehu Seiny a ich zábery sú veľkým symbolom súčasnej krízy. Macron sa na nich prechádza na nábreží a telefonuje. Je úplne osamotený, sprevádzaný iba svojimi ochrankármi. Vystihuje to súčasné vrcholenie dvojročnej krízy – Macron stráca aj posledných spojencov a už sa nehrá iba o vymenovanie novej vlády, ale aj o to, či sám zostane v kresle prezidenta alebo bude nútený odstúpiť.

Lecornu padol pre neúprimnosť voči pravicovým Republikánom

Keď začiatkom septembra padol vtedajší centristický premiér François Bayrou, Macron bol veľmi rýchly s vymenovaním jeho nasledovníka. Na kreslo premiéra dosadil hneď na druhý deň Sébastiena Lecornua, ktorý je jedným z historických Macronových spojencov a už od roku 2017 sedel nepretržite v jednotlivých Macronových vládach, naposledy ako minister obrany.

Jeho vymenovanie však nedávalo žiadny politický zmysel. Lecornu síce bol rešpektovaným ministrom obrany, avšak jeho stredopravá politická minulosť a technokratický štýl politiky mali len malú šancu uspieť na ľavej strane spektra. Práve tú si však nový premiér potreboval získať, pokiaľ mal vydržať dlhšie ako jeho predchodca.

Lecornu sa ľavici snažil ponúkať čiastočné ústupky, ako napríklad zdanenie časti majetku najbohatších Francúzov, avšak už od začiatku bolo jasné, že umiernenejší socialisti na to z politických dôvodov nemôžu pristúpiť. Socialisti totiž potrebujú presadiť buď veľkú časť svojho programu, alebo byť v opozícii. Pokiaľ by spravili kompromisy, radikálne ľavicové Nepoddajné Francúzsko by ich v nasledujúcich voľbách zničilo.

Verejným komunikovaním takýchto ľavicových ústupkov si však Lecornu naštrbil dôveru u pravicových Republikánov, ktorí mali takmer naisto tvoriť budúcu vládu a garantovať svojich približne 50 hlasov v parlamente. A bolo to práve narušenie dôvery, ktoré nakoniec viedlo k takému rýchlemu pádu.

Francúzsko v krízePremiér pred pádom vlády obvinil dôchodcov zo života nad pomery. Povedie vysoké zadlženie k vojne generácií?

Ján Cipár

Republikáni totiž so vstupom do vlády nakoniec súhlasili, s ľavicou sa pre neschopnosť dohody nakoniec do výkonnej moci nerátalo a všetko vyzeralo tak, že Lecornu bude môcť v parlamente rátať aspoň s približne tretinou poslancov.

Pár dní pred oznámením novej vlády dokonca Republikáni, Macronovi poslanci a poslanci Marine Le Penovej spoločne presadili do čela parlamentu svojich kandidátov a zbavili tak ľavicu väčšiny v jeho vedúcich orgánoch.

Keď však v nedeľu večer Lecornu nakoniec oznámil zloženie novej vlády, Republikáni zostali nepríjemne prekvapení. Nielenže vymenoval nepomerne veľa ministrov z Macronovho tábora, ale ešte aj bez predošlej konzultácie s politickými partnermi vymenoval za ministra obrany Bruna Le Maira. A práve toto meno a jeho zamlčanie pri rokovaniach nakoniec spôsobilo taký rýchly pád.

Le Maire bol totiž až do minulého roka sedem rokov ministrom financií. Súčasná tragická situácia francúzskych verejných financií a verejný dlh, ktorý po pandémii astronomicky narástol, sú tak z veľkej časti jeho vinou. Le Maire odišiel zo svojho kresla až po predčasných parlamentných voľbách v roku 2024, podľa vlastných slov sa rozhodol odísť z politického života a venovať sa písaniu kníh a vyučovaniu na univerzite vo Švajčiarsku.

Pre Republikánov by bola účasť vo vláde s Le Mairom politickou samovraždou, voliči by si ich totiž spojili s končiacim Macronom a jeho zlyhávajúcimi politikami zosobnenými práve Le Mairom. Republikáni, ktorí za posledné mesiace zažívajú politické úspechy a ktorých líder Bruno Retailleau rastie v prieskumoch, by tým zároveň zradili svoj kľúčový program, ktorým je zodpovedná rozpočtová politika a znižovanie daní.

Okamžite po oznámení zloženia vlády tak ťažké váhy v radoch Republikánov, ako je predseda regiónu Hauts-de-France Xavier Bertrand či primátor mesta Cannes David Lisnard, vyzvali na okamžitý odchod z nej, pohrozili dokonca opustením strany, pokiaľ sa tak nestane.

Predseda Republikánov Retailleau tak už nemal inú možnosť a v pondelok ráno oznámil odchod svojej strany. Krátko nato podal premiér Lecornu demisiu a vláda tak nevydržala ani 14 hodín.

Je otázne, prečo Lecornu k vymenovaniu Le Maira vôbec pristúpil. Musel čakať, že toto meno bude toxické, a to nielen pre Republikánov, ale aj pre ľavicu a dokonca časť samotnej Macronovej strany.

Argumenty, že jeho dobré vzťahy s nemeckými politikmi by boli prospešné pre budovanie európskej obrannej únie, neznejú v súčasnej politickej situácii veľmi presvedčivo. V každom prípade Lecornu sa tak stal najkratšie slúžiacim premiérom v histórii Francúzska.

Uväznenie SarkozyhoPrípad, ktorý vzbudzuje mnoho otáznikov

Ján Cipár

Kritika Macrona od najbližších a možný koniec jeho reforiem

Všetka pozornosť sa teda okamžite uprela na Emmanuela Macrona. Ten má množstvo úloh vo francúzskom ústavnom poriadku, avšak tou najdôležitejšou je byť garantom riadneho fungovania vlády a orgánov štátu. A v tom už viac než rok katastrofálne zlyháva.

Kým doteraz na jeho odstúpenie vyzývala iba radikálna ľavica na čele so Jeanom-Lucom Mélenchonom, teraz sa Macronovi otočili chrbtom jeho vlastní. A to spôsobom, ktorý vyvoláva nesmierne napätie aj v samotnom Macronovom tábore.

Všetko odštartovali vyjadrenia bývalého premiéra a súčasného predsedu strany, ktorú Macron v roku 2016 založil, Gabriela Attala. Attal vďačí Macronovi za veľa. Ten ho vymenoval na viaceré ministerské pozície a neskôr z neho spravil premiéra, avšak Attal mu nevie zabudnúť rozpustenie parlamentu po eurovoľbách v roku 2024 a následnú stratu svojho premiérskeho kresla.

Za posledné mesiace sa teda snaží stranu vzďaľovať od jeho vlastného zakladateľa a ako budúci prezidentský kandidát sa od Macrona čoraz viac dištancuje. Po súčasnom páde vlády však Macrona v jednej z najsledovanejších televízií prvýkrát tvrdo verejne kritizoval a vyhlásil, že „tak ako mnohí Francúzi, ani on už nerozumie rozhodnutiam prezidenta republiky“.

Nasledujúce ráno sa pridal Macronov prvý premiér a rovnako prezidentský kandidát Édouard Philippe, ktorý zašiel ešte ďalej a vyzval Macrona, aby po prijatí rozpočtu odstúpil a usporiadal nové prezidentské voľby.

Pre oboch je politicky nevyhnutné odpútať sa od Macrona, keďže jeho katastrofálne nízka miera dôvery na úrovni 14 percent môže pochovať ich prezidentské kampane, skôr ako sa začnú. Ukazujú tým však obrovskú mieru nelojality, z ktorej sa síce teší opozícia, ale ktorá iba zarmútila ich vlastný tábor a ďalej ho rozdelila.

Jeden z najdôležitejších centristických poslancov Marc Fesneau vyhlásil, že ich slová nie sú hodné bývalých premiérov, a samotné Macronovo okolie to okomentovalo iba slovami: „Brutus a Cassius chceli zabiť Caesara. O niekoľko mesiacov neskôr boli aj oni mŕtvi.“

K dvom bývalým premiérom sa v utorok večer pridala ešte Macronova bývalá premiérka a súčasná ministerka školstva Élisabeth Borneová, ktorá vyzvala na otvorenie otázky „suspendovania“ svojej vlastnej dôchodkovej reformy. Takýto krok by umožnil rokovania so socialistami a s časťou zostávajúcej ľavice.

Tento návrh však už fakticky demontuje hlavný odkaz, ktorý mal po Macronovi zostať. Reforma, ktorá zvyšovala vek odchodu do dôchodku a spôsobila obrovské protesty a násilie v uliciach, mala aspoň čiastočne umožniť udržateľnosť verejných financií a bola vlajkovou loďou Macronových technokratických reforiem. Jej suspendovaním, teda de facto zrušením, by z Macronových väčších reforiem už nezostalo prakticky nič a odkaz reformátora z roku 2016 by už nemal nič s realitou.

Navyše by to prehĺbilo už aj tak vysoký deficit. Podľa odhadov by si to v roku 2026 vyžadovalo dodatočných 1,5 až 2 miliardy eur a do roku 2030 by sa náklady na dôchodky zvýšili o 10 miliárd eur.

Reformy a vzostup MeloniovejTaliansko už nie je „zlým žiakom“ eurozóny, jeho ekonomický aj geopolitický význam rastie

Ján Cipár

Aké možnosti sú dnes na stole?

Tlak na odstúpenie Macrona teda rastie, a to nielen od ľavice, ale čoraz viac aj od pravice a dokonca jeho vlastného tábora. Zatiaľ to však vyzerá tak, že sa nechystá odstúpiť a procedúra na jeho zosadenie v parlamente má pre svoju komplexnosť iba mizivú šancu na úspech.

V najbližšom čase sú tak na stole dve možnosti: vymenovanie novej vlády alebo rozpustenie parlamentu a nové parlamentné voľby. V stredu večer Macron oznámil, že nového premiéra vymenuje do 48 hodín, čo naznačuje, že zatiaľ sa k novým voľbám neprikláňa.

To má pre neho politickú logiku. Síce by ich vyhralo Národné združenie Marine Le Penovej a jeho tábor by získal podľa prieskumov iba okolo 15 percent hlasov, nové voľby by však zároveň podľa súčasných prieskumov žiadnej strane nedali absolútnu väčšinu kresiel. Pravdepodobne by viedli iba k opakovaniu súčasnej patovej situácie.

Vymenovanie nového premiéra a vlády však rovnako nemá šancu priniesť stabilitu. Lecornu po svojom páde sonduje medzi jednotlivými stranami a snaží sa nájsť aspoň základný prienik, ten však neexistuje.

Socialisti a časť umiernenejšej ľavice zotrvávajú na svojich nereálnych požiadavkách a ani zrušenie dôchodkovej reformy by nestačilo na ich uspokojenie. Pokiaľ by do piatka večera aj prišlo k vymenovaniu ľavicového premiéra, čo je reálnou možnosťou, veľká časť ľavice by ho nepodporila.

Jean-Luc Mélenchon sa už totiž vidí ako kandidát v prezidentských voľbách a jeho poslanci zvrhnú každého Macronovho premiéra.

Pre chaos a nedôveru už do vlády nevstúpia ani Republikáni a Marine Le Penová už sľúbila, že po páde tretieho premiéra v priebehu jedného roka treba ísť späť k urnám. Potenciálneho nového premiéra by povalili aj jej poslanci.

Pokiaľ Macron teda vymenuje novú vládu, či už bude z jeho radov, alebo z radov ľavice, čoskoro ju čaká rýchly pád.

Takýto osud však už bude viesť k ďalšiemu narastaniu tlaku na prezidentovo odstúpenie, k čomu bude Macron možno prinútený pristúpiť. Stal by sa tak iba druhým prezidentom po Charlovi de Gaullovi, ktorý to bol počas súčasnej Piatej republiky nútený urobiť.

V každom prípade Francúzsko tak čakajú ďalšie mesiace nestability, ktoré sa vážne premietnu do jeho ekonomického napredovania a postavenia v rámci Európskej únie. Prijatie nového rozpočtu je v nedohľadne.