V USA sa dnes hovorí o explózii diagnózy autizmu, čo otvorilo viaceré otázky: aká je príčina tejto diagnózy, prečo detí na spektre pribúda i to, ako k nim spoločnosť pristupuje.

Kontroverzné výroky ministra zdravotníctva a sociálnej starostlivosti Roberta F. Kennedyho Jr. o deťoch na autistickom spektre rozvírili spoločenskú debatu a vyvolali pohoršenie medzi rodinami detí s autizmom.

Podľa štatistík ešte v polovici 80. rokov diagnostikovali autizmus približne jednému z 1 000 amerických detí. Dnes sa prisúdi autizmus ako diagnóza jednému z 31 detí. Kennedy vyhlásil, že chce túto epidémiu ukončiť a neskončí, kým nepríde na to, prečo detí na spektre pribúda.

Jeho kontroverzná správa o príčinách autizmu bola prijatá so všeobecnou skepsou. Kennedy totiž popiera vedecký konsenzus, ktorý odmieta prepojenia autizmu s očkovaním, a najnovšie spája autizmus s tým, že matky v tehotenstve užívajú acetaminofén, čo je iný názov pre paracetamol, ktorý sa bežne užíva na tlmenie horúčky a bolestí.

Pred paracetamolom v tehotenstve vystríhal dokonca Donald Trump na tlačovej konferencii v Bielom dome.

Hoci väčšina odborníkov potvrdzuje, že sa nenašiel definitívny dôkaz, ktorý by potvrdzoval kauzálnu súvislosť medzi užívaním paracetamolu v tehotenstve a autizmom, Donald Trump počas tlačového brífingu varoval budúce matky slovami: „Neužívajte Tylenol!“ (Americký názov pre paracetamol, pozn. red.)

Pôvod a liečba autizmu sa stali v USA horúcou politickou témou a rôzne prúdy sa sporia, ako k nej pristupovať.

Do tejto atmosféry vychádza kniha, ktorá mnohých šokovala. Úspešný televízny moderátor a novinár Leland Vittert sa verejne priznáva k autizmu a v najnovšej knihe (vyšla 30. septembra) opisuje svoje ťažké detstvo a najmä originálny prístup milujúceho otca, ktorý zmenil jeho životnú trajektóriu.

Knihu nazval Born Lucky: A Dedicated Father, A Grateful Son and My Journey with Autism (Narodil som sa šťastný. Oddaný otec, vďačný syn a moja cesta s autizmom).

Foto: Facebook/archív L. V.

Leland Vittert pracoval viac ako desať rokov pre konzervatívnu televíziu Fox News ako zahraničný korešpondent, štyri roky pôsobil v Jeruzaleme a neskôr ako politický moderátor.

Po prehratých prezidentských voľbách v roku 2020, keď Trump a jeho priaznivci šírili teóriu o volebnom podvode, Vittert verejne spochybňoval tvrdenia amerického prezidenta o sfalšovaní volieb. Pre ostrý kritický rozhovor s vtedajšou šéfkou Trumpovej kampane Erin Perrineovou sa dostal do konfliktu s časťou vedenia Fox News.

Práve toto interview bolo vraj dôvodom, prečo musel Vittert z televízie odísť. V roku 2021 prešiel do stanice NewsNation, kde moderuje program On Balance with Leland Vittert. Je zástancom návratu k vyváženej a objektívnej žurnalistike bez ideologických nánosov a získava na popularite.

Počas špeciálneho vysielania o spomienkovej slávnosti za zastreleného Charlieho Kirka, ktorú Vittert moderoval, dosiahla jeho relácia šesť hodín po sebe najvyššiu sledovanosť pred veľkými stanicami ako CNN či MSNBC.

Preplakané detstvo

Späť k jeho osobnému príbehu. Jeho kolegovia ani blízke okolie celé roky netušili, s čím bojuje a čím si ako dieťa musel prejsť.

Leland do troch rokov vôbec nerozprával. V piatich rokoch ho zobrali rodičia k psychológovi, ktorý im oznámil, že nemôžu pre svoje dieťa nič urobiť a že je ťažké pochopiť, čo sa deje v jeho hlave.

Vittertov otec sa vtedy rozhodol, že o synovej diagnóze nikomu nepovedia a že urobí všetko pre to, aby ho zaradil do bežného života.

Leland Vittert s otcom. Foto: Facebook/archív L. V.

Kniha, ktorú Vittert napísal ako vyznanie lásky svojmu otcovi, sa v priebehu prvých 48 hodín na Amazone dvakrát vypredala. Týždeň po vydaní sa stala bestsellerom New York Times.

„Môj otec sa 15 rokov snažil prispôsobiť mňa svetu namiesto toho, aby prispôsobil svet mne…“ napísal novinár a tvrdí, že za všetko, čo dosiahol, vďačí práve tomuto prístupu a láske rodičov.

„Ide o to, aby sme dali nádej desiatkam miliónov rodičov, ktorých deti každý deň bojujú. Nielen s autizmom, ale aj s ADHD, poruchami učenia, úzkosťou, so šikanovaním a s ťažkosťami dospievania. Je to ťažké. Vaše dieťa, vaše vnúča nemusí byť definované diagnózou... Nikdy som o tom s nikým nehovoril, ale je čas poďakovať sa môjmu otcovi,“ povedal Vittert v upútavke na knihu Born Lucky na YouTube.

Ako rástol, nerozumel, prečo je pre neho ťažké mať kamarátov. Opisuje, ako sa mu v škole posmievali či ako ho na telocviku v piatej triede učiteľ zaradil do dievčenského tímu. Malo to byť gesto, aby ho ochránil pred chlapcami, pre malého Lelanda to však bola priam zničujúca skúsenosť.

„V ôsmej triede mi učiteľ výtvarnej výchovy pred celou triedou povedal: ,Keby bol môj pes taký škaredý ako ty, oholil by som mu zadok a prinútil ho chodiť zadkom dopredu,‘“ opisuje Vittert.

Hoci mal jasné príznaky Aspergerovho syndrómu, otec nedovolil, aby mu školskí psychológovia stanovili diagnózu.

„Neustále ma šikanovali a otec sa rozhodol, že kliky dostanú moje sedemročné telo do formy, aby sa so mnou žiadny tretiak na školskom dvore neodvážil zahrávať – čoskoro som robil dvesto klikov denne,“ opisuje Vittert.

Nebol schopný čítať sociálne signály a emócie druhých, preto ho otec začal brávať na večere s kamarátmi a pozoroval ho. Nenápadne poklepal na hodinky, čo bol pre malého Lelanda signál, aby prestal rozprávať.

Po každej večeri spolu rozoberali, kedy zareagoval nevhodne a kedy sa hodilo radšej zostať ticho. Doslova ho natrénoval spoločenské správanie. „Neskôr sme diskutovali o tom, čo som prehliadol. Prečo vtip nebol vtipný.“

Časom však už bolo šikanovanie v škole také časté a intenzívne, že rodičia Lelanda začali vyučovať doma a otec sa preto vzdal práce.

Foto: Facebook/archív L. V.

„Otec silne veril v ciele (…) Keď som mal päť rokov a videl som vo večerných správach reportáž o desaťročnom chlapcovi, ktorý preletel malým lietadlom cez celú krajinu, mojím cieľom bolo prekonať ho. Keď som mal osem rokov, otec súhlasil s leteckými lekciami, a v jedenástich som sa stal najmladším človekom, ktorý preletel Atlantický oceán,“ opisuje novinár prístup svojho otca.

„Stanovovanie cieľov prirodzene vychádzalo z otcovho presvedčenia, že sebavedomie si treba zaslúžiť, nie je dané.“

Leland Vittert v knihe píše, ako ho otec postupne učil a nikdy mu nedovolil zaujať rolu obete.

„Keby ste niekomu povedali, že dieťa ako ja – ktoré sa nedokázalo pozerať ľuďom do očí, nevedelo napísať základné slová a nedokázalo odhadnúť situáciu v miestnosti – bude každý večer vystupovať v celoštátnej televízii, oprávnene by spochybnil vaše duševné zdravie,“ píše Vittert na konci knihy Born Lucky.

„To je práve to kľúčové na autizme: nie vždy vyzerá tak, ako ľudia očakávajú. Nakoniec som nemusel dokazovať svetu, že sa mýli – musel som len dokázať sám sebe, že patrím nielen pred kameru, ale aj do života, ktorý som si vybudoval.“

Foto: screenshot YouTube/NewsNation

Moderátor prekvapil aj svojím nedávnym komentárom vo Wall Street Journal (WSJ) s titulkom Som autista. RFK Jr. má pravdu, keď hľadá príčiny problému. Vittert v ňom tvrdí, že stav, ktorý postihuje milióny detí, je príliš dôležitý na to, aby sa stal len ďalšou politickou prestrelkou.

„Vyrastal som s autizmom a bolo to peklo. Pochopenie dôvodov, prečo sa v posledných desaťročiach v Spojených štátoch prudko zvýšil počet diagnostikovaných prípadov autizmu, by malo byť jednou z najväčších vedeckých otázok našej súčasnosti (...) Kennedy môže byť nesprávnym poslom, ale pochopenie autizmu a toho, ako mu predchádzať a liečiť ho, nemôže byť naliehavejšie,“ apeluje vo svojom texte Vittert.

Tvrdí, že kniha, ktorú napísal, je príbehom lásky otca, ktorý dal výpoveď v práci, aby pomohol svojmu synovi. „Je to však aj komentár spoločnosti, ktorá sa dnes snaží vyhovieť každému postihnutiu. Moja diagnóza IQ, ktorá sa pohybovala na spektre od génia až po mentálne postihnutie, by mi zabezpečila významné špeciálne zaobchádzanie, ktoré bolo v móde koncom 80. a 90. rokov. Otec bol presvedčený, že krutý svet mi po skončení strednej školy takéto ústupky neposkytne. Mal pravdu,“ píše Vittert.

Zdôrazňuje, že politický boj by mal ísť na druhú koľaj, lebo súčasná generácia detí zúfalo potrebuje nový výskum v tejto oblasti.

„Nechcem, aby ďalšia generácia detí čelila rovnakým problémom ako ja alebo aby ďalšia generácia rodičov bola nahnevaná a frustrovaná, že veda pre ich deti robí tak málo.“