Po vyjadrení tohto prvého, základného predpokladu, Ježiš prechádza k druhej nesmierne dôležitej veci, akou je správna postupnosť záležitostí. O akú postupnosť sa jedná? Tu je vhodné upozorniť na to, že celá prvá časť modlitby Otče náš je sústredená len a výlučne na Pána Boha. Po vzývaní Otecka, teda po tom, ako je toto stretnutie s Bohom správne nasmerované, čiže ako stretnutie dieťaťa s milujúcim Otcom, je reč o posvätení Jeho mena, o príchode Jeho kráľovstva a o napĺňaní sa Jeho vôle. A tu je dôležité to, že ani v jednej z týchto oblastí niet ani len slovka o nás, o našom živote, našej situácií, či našich potrebách.

Reč je len a výlučne o Ňom. Práve toto je tou neobyčajne dôležitou zmenou postupnosti, ku ktorej by malo dôjsť v našej modlitbe. Najprv ON! Som presvedčený, že ak by sa väčšina z nás pozastavila nad svojimi rozhovormi s Bohom, ukázalo by sa, že táto postupnosť je značne narušená. Poznám len málo ľudí, ktorí sa pri svojich stretnutiach s Bohom zaoberajú najprv ním a až potom sebou. V našej modlitbe sú zvyčajne hlavnou témou naše záležitosti alebo životná situácia, v akej sa práve nachádzame, zvlášť rôzne problémy a utrpenia, v ktorých potrebujeme záchranu. Niekto by tiež mohol povedať: "Ja sa v modlitbe nezaoberám sebou, pretože sa vždy prihováram za iných v ich potrebách, takže nie som sústredený na seba. "

Avšak ani takáto modlitba nie je tou, kedy Pána Boha staviame do centra. A aj keby sa pritrafil niekto výnimočný, kto svoju modlitbu nezačína od prosby za seba či na úmysly blízkych, ale od vzdávania vďaky či zvelebovania Boha, predsa len sa ono vzdávanie vďaky týka toho, čo už od Boha dostal alebo pred čím ho Boh uchránil, resp. kde v ňom nejaké Božie konanie vzbudilo údiv a radosť. Ani v tomto prípade sa nedá povedať, že to Boh je predmetom a centrom, ale modliaci sa človek.

Pre overenie, či sa tento problém týka nás samích, si stačí položiť jednoduchú otázku: kedy posledný krát sa v tvojej modlitbe neobjavilo nič iné a nikto iný, okrem Boha? Kedy si ho o nič neprosil? Kedy sa žiadna z tém tvojho rozhovoru s ním netýkala čohokoľvek iného okrem neho? Nejde tu samozrejme o to, že by prosenie Pána Boha či hľadanie záchrany v ňom alebo chválenie ho za jeho zázračné diela bolo zlé – budeme o tom hovoriť v ďalších častiach - ale ide o postupnosť vecí, o priority, o to, čo je najdôležitejšie, a ten najdôležitejší má byť ON sám.

Ak má byť modlitba predovšetkým budovaním vzťahu s Pánom Bohom, neôže byť sústredená na nás samých a našich potrebách. Pre lepšie pochopenie to stačí porovnať s medziľudskými vzťahmi, najlepšie manželskými. Čo by to bol za vzťah muža a ženy, keby sa každý z nich zaoberal len a výlučne sebou alebo ak nie úplne výlučne, tak predovšetkým sebou. Keby sa všetky rozhovory muža a ženy týkali toho, aké sú jeho potreby a túžby, v čom potrebuje pomoc, kde mu treba poslúžiť alebo ho zachraňovať. Keby sa muž nikdy (alebo veľmi zriedkavo) neopýtal manželky na to, ako sa má ona, v čom jej môže pomôcť alebo by nikdy nepovedal ani len slovko o svojej láske k nej, či nevyjadroval údiv nad jej krásou či obyčajnú radosť, že môžu byť spolu. Žiaľ, veľmi veľa zväzkov tak vyzerá a aj keď chce druhá strana svojim záujmom podporiť toho, ktorého miluje a nemá nič proti tomu, aby mu robila radosť, predsa-keby mal byť vzťah lásky založený len na tom, po istom čase by sa stal neznesiteľným.

Láska spočíva predovšetkým v dávaní. Samozrejme je tiež potrebné vedieť prijímať a občas sa dokonca je treba naučiť byť sebestačným, ale základom lásky je vždy starostlivosť a záujem ohľadom druhej strany. Ináč z tej lásky nič nebude, život s takouto osobou bude na nevydržanie a vzťah sa rýchlo rozpadne.

Žiaľ, väčšina z nás práve takto buduje svoj vzťah s Bohom. Samozrejme tým nechcem povedať, že dôsledkom takéhoto prístupu bude to, že Pán Boh s nami nevydrží a nakoniec si pôjde po svojom, ako sa to, žiaľ, často stáva vo vzťahoch s egoisticky nastavenými ľuďmi. Ak sa však v živote s Bohom sústreďujeme len na seba, znemožňujeme tým vybudovanie skutočného vzťahu s ním, založeného na úprimnej láske. V našom vzťahu s Bohom by najprv
a predovšetkým malo ísť o neho, o to, aby sme ho poznali a aby sme boli s ním.

Keď budujeme vzťah s druhým človekom, jeho prvá etapa vždy spočíva – alebo by prinajmenšom mala spočívať – v poznávaní tej osoby čo najlepším možným spôsobom. Chceme sa o tej osobe všetko dozvieť, aké má názory, túžby, sny a plány. Chceme vedieť, kam v živote smeruje, čo neznáša, čo jej prináša najväčšiu radosť a čo ju najviac bolí. Keď už poznáme tie najosobnejšie oblasti jej života, najhlbšie tajomstvá, najťažšie skúsenosti a najintímnejšie túžby, cítime, že sme si skutočne blízky. A azda niet väčšej radosti ako keď sami môžeme niekomu zveriť svoje najväčšie a najhlbšie tajomstvá, kedy sa pred niekým môžeme bezpečne otvoriť, pretože dúfame, že budeme prijatí aj s našou minulosťou, s našimi svätými aj temnými stránkami života. A práve to je blízkosť, z ktorej sa rodí láska a oddanosť na celý život.

Bez takéhoto poznania druhej osoby niet reči o láske, niet reči o vybudovaní skutočného vzťahu. A presne tak isto by to malo byť v našom bytí s Pánom Bohom. Vzťah s Bohom nie je vzťahom so systémom presvedčení, hodnôt či zoznamom toho, čo je morálne dobré a čo zlé. Nie je to ani prevzatie istých náboženských zvykov a zásad, ktorými sa riadime v konaní. Vzťah s Bohom je vzťahom dvoch osôb, ktoré sa chcú poznať v tom najhlbšom význame tohto slova, ktoré sa chcú navždy spojiť v neobyčajnej blízkosti.

Až takáto blízkosť môže mať premieňajúci vplyv na náš život, ktorý bude prispôsobený tomu, s kým sme sa spojili. Vždy mám obrovský odpor voči tomu, keď sa cirkev vo svojej náuke adresovanej svetu – ktorý je často tak vzdialený od Boha a nežije podľa jeho hodnôt - koncentruje na prikazovaní mu hodnôt, ktorým nás naučil náš Pán Boh, alebo morálnych zásad, podľa ktorých by sme mali formovať náš život na zemi. Samozrejme mi tu nejde o to, že by cirkev nemala ľuďom odovzdávať Kristovu náuku alebo prestať brániť kresťanské zásady a hodnoty, ale najprv musí svet pozývať do blízkosti s Bohom, povzbudzovať k poznaniu Boha a vstúpeniu s ním do vzťahu, z ktorého sa až potom môže zrodiť život podľa týchto dobrých hodnôt a pravidiel. A tak ešte raz, nejde o to, že by niečo nebolo dôležité, ale o postupnosť vecí a konania.

A práve táto postupnosť je dôležitá v modlitbe, ktorej nás učí Ježiš. Tvoje prebývanie s Bohom, každodenné stretávanie sa s ním má byť upriamené na poznávanie ho, na dozvedanie sa, s kým máš dočinenia, hľadaní jeho túžob a snov voči tebe aj svetu. Vo vzťahu s Bohom je samozrejme miesto aj pre teba a tvoje potreby, ale tie nemôžu byť prvé, nemôžu ovládnuť tvoje rozhovory s ním. A predsa to tak zvyčajne býva. Ak si myslíš, že ty to máš ináč, zamysli sa nad tým, kedy si posledný krát počas modlitby, napríklad pri čítaní nejakej časti Svätého Písma, v ňom nehľadal nejaké nasmerovanie pre seba, svetlo, ktoré by ti malo pomôcť dostať sa z rôznych obtiažnych životných situácií, ale rozmýšľal si len nad tým, kým je Ježiš, čo má rád, ako rozmýšľa a po čom túži. Kedy si posledný krát ráno po prebudení Boha nepoprosil o pomoc v prežívaní dňa, ale opýtal si sa ho, čo si praje alebo či má na tento deň nejaké túžby, ktoré by si ty mohol naplniť? Ako často v tvojich modlitbách nejde o teba a tvojich blízkych, ale len o Boha a jeho záležitosti?

Všimni si, že prvé tri zvolania modlitby Otče náš sú sústredené len na Boha. Najprv chceme posvätiť jeho meno. Posvätiť znamená spôsobiť, aby bolo najplnšie, najkrajšie a najdokonalejšie ako je to len možné. Meno v biblickom význame vždy označuje identitu osoby, čiže to, kým ten niekto je. Keď chceme posvätiť meno Boha, chceme vyjadriť celú plnosť toho, kým on je, odhaliť všetky tajomstvá jeho identity, poznať všetky jeho vlastnosti.

Všimni si, že prvé tri zvolania modlitby Otče náš sú sústredené len na Boha. Najprv chceme posvätiť význame vždy označuje identitu osoby.

Chceme ho obdivovať a zvelebovať ho, adorovať a nadovšetko milovať. A tak vždy, keď sa vydávaš na ťažkú cestu poznania Boha, obdivovania toho, kým je, posväcuješ jeho meno. Keď hovoríme o príchode Božieho kráľovstva, vyjadrujeme túžbu jednať podľa zámeru a poriadku, v akom Boh naplánoval svet a nás samých. Pretože svet mal byť jeho kráľovstvom, bol naplánovaný tak, že sa mal riadiť jeho pravidlami, že mal byť zaopatrený všetkými dobrami jeho kráľovských pokladníc, čiže všetkými požehnaniami, darmi, talentami a šťastím, aké má Boh v sebe. Prvotným hriechom natrafilo prevedenie tohto zámeru na vážne prekážky. A tak keď prosíš o jeho kráľovstvo, chceš poznať, ako si bol stvorený a tiež prosíš, aby ti Boh porozprával o tebe, o tom, kým naozaj si, čím si bol vystrojený, čím obdarovaný, ako neobyčajne si požehnaný. Aby si to však mohol spoznať, musíš sa naučiť počúvať, musíš mu vytvoriť priestor, aby ti on o tom všetkom mohol povedať, pretože on má v plánoch pre teba oveľa viac, než pripúšťaš, chcel by ti dať oveľa viac než si myslíš že potrebuješ. Keď sa však v prebývaní s ním staráš len o svoje prosby či potreby, brániš mu, aby ti to všetko mohol ukázať.

Napokon, keď hovoríme, aby sa naplnila Božia vôľa, aby tak, ako je na nebi, čiže u neho, bolo aj na zemi, dávame mu plnú slobodu konať a viesť nás. V praxi to zas znamená, že prestaneme Bohu hovoriť, akou cestou nás musí viesť, aby sme boli šťastní, aké dobro nám nevyhnutne musí dať, aby sme boli spokojní a od akých utrpení a nešťastí nás má oslobodiť, aby sme sa cítili milovaný a zahrnutý jeho starostlivosťou. Všimni si, že táto modlitba je tu pred tým, než Boha začneme, v ďalšej časti Otče náš, prosiť o rôzne veci, skôr ako mu budeme hovoriť čo potrebujeme a od akého zla, akých pokušení nás má oslobodiť.

Zachovaním tejto postupnosti mu dávame plné právo o tom rozhodovať. Ak sa tá prvá časť v našom srdci nestane realitou, budeme sklamaní, keď nás Boh nevypočuje podľa našich nápadov, alebo nezachráni tam, kde máme istotu, že by to mal urobiť. Bez prvej časti modlitby sústredenej úplne na Boha sa naše ego, naše srdce stáva pánom a vládcom, ktorý diktuje podmienky a požaduje určité chovanie. A to vôbec nie je našou úlohou – iba Boh je Pánom.

V čom konkrétne spočíva toto neustále dávanie prvenstva Bohu v modlitbe sa samozrejme pozrieme v praktickej časti. Teraz sa však zastavme pri ešte jednej dôležitej otázke s tým spojenej.