Zápisky z trolejbusu Keď nevidiaci vidí viac

Vodič je povinný na zastávke MHD zastaviť vozidlo čelom pri označníku. Ak sa na zastávke nachádza nevidiaci, vodič je povinný oznámiť nevidiacemu číslo spoja a umožniť mu, prípadne aj vodiacemu psovi, nastúpiť prednými dverami, pričom miesto pre nevidiaceho je za kabínou vodiča.

Pravidelnejšie stretávam a vozievam piatich nevidiacich. Jeden z pätice sa však odlišuje od ostatných nielen nevidiacich, ale ľudí vôbec. Srší z neho optimizmus, dobrá nálada, priam vidieť vnímavosť na okolitý svet.

„Dvestojednotka. Idete s nami?“

„Áno, áno, zveziem sa s vami po zastávku Komárovská.“

Pri vystupovaní ho pozdravím cez otvorené dvere a mladý muž s úsmevom odpovedá a pýta sa: „Toto je voz z radu okolo čísla šesť šesť trinásť?“

„Čo?“ Rýchlo sa pozriem na knihu. „Áno, ako to viete?“

„Podľa akcelerácie a svižnej jazdy.“

„Počuj, ty sa ako voláš? Už som ťa párkrát viezol.“

„Ja som Juraj a toto je… “ Meno psa som zabudol.

Prešlo pár týždňov a vidím Juraja aj so psom na priechode na križovatke. Do zákruty pribrzdím a z okienka kričím: „Ahóój, Juraj, Tomáš.“ Odkýva mi trocha neisto a už som preč. Cestou späť ma čaká na zastávke bez psa.

„Ahoj, ty si Tomáš?“

„Hej.“

„Keď som ťa počul na križovatke, nebol som si celkom istý, či si to ty. Vyrátal som si teda, kedy prídeš. Však na konečnej ti to vysvetlím.“

Tak mladý pán si to vyrátal. Ten bude mať v hlavičke iný počítač. Z konečnej nič nebolo, lebo sme meškali, ale Juraj hlási: „Počkám si ťa a porozprávame sa, keď sem zasa prídeš.“ Nebol tam. Asi sa prerátal. O to väčšie bolo moje prekvapenie pri ďalšom príchode na konečnú. Zbadal som tam Juraja a psa aj s paličkou v papuli.

Ako sa približujem, Juraj niečo hovorí psovi, ten krúti chvostom, okusuje paličku a radostne prestupuje z labky na labku.

„Ty tu čo robíš?“

„Vyrátal som si, že máš teraz poslednú prestávku, tak sme ťa prišli aj s Arkusom pozdraviť a Arkus ti priniesol paličku.“

Z rukáva vysypal číslo mojej služby, a že tým pádom mám zajtra voľno a teraz si ma už ľahko nájde, pretože ovláda pracovné zadelenie. Všetko rozpráva s takým nadšením, až sa tají dych. „Ako sa to stalo, že nevidíš?“

„V šiestich som ochorel a behom roka som prišiel o zrak.“

„A ako žiješ, čo robievaš?“

„Robím osvetu medzi deťmi v škole a aj v škôlkach. A veľmi rád jazdím s kamarátom na bicykli v tandeme.“

„A ty sedíš kde?“

Smeje sa, že radšej vzadu.

Pýtam sa: „Poznáš tú príhodu, čo o nej spieva Jahelka, ako si vodiči MHD v Prahe vystrelili z cestujúcich a striedajúci vodič bol akože slepý?“

„Jasné, je naozaj vtipná. Mám ju nahratú v mobile,“ a už aj recituje text piesne.

Takmer som zmeškal odchod.

Už druhý deň rozmýšľam o tom chlapcovi, o jeho optimizme, či čo to je, o psovi, ktorý pokojne reaguje aj v nepokojnom prostredí, o očiach, ktoré sú v poriadku, len nefunguje spojenie s centrálou, o iných očiach, ktoré nevedia, na čo by sa od dobroty dívali skôr. Čo by som urobil, keby som stratil nejakú samozrejmosť, napríklad zrak? Aký by som bol? Ten Juraj ma skutočne dostal.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.