Odstúpenie Jensa Weidmanna Ak výplatu dostávate v eurách, týka sa aj vás

Po vyše desiatich rokoch vo funkcii odstupuje ku koncu roka Jens Weidmann, doterajší šéf nemeckej centrálnej banky Bundesbank. K prekvapujúcemu kroku ho vraj vedú „osobné dôvody“.

„Dospel som k presvedčeniu, že ubehnutie viac ako desaťročia je dobrým obdobím otvoriť novú kapitolu – pre Bundesbanku, ako aj pre mňa osobne,“ napísal v liste zamestnancom banky, z ktorého cituje nemecký denník Die Welt.

Weidmann sa často a verejne kriticky staval k uvoľnenej menovej politike Európskej centrálnej banky (ECB), na ktorú sa ako šéf nemeckej Bundesbanky snažil vplývať. Trval na tom, že menová politika centrálnej banky má byť nezávislá od politikov a musí sa sústrediť na svoju hlavnú úlohu, ktorou je zachovanie cenovej stability.

Kritizoval snahy podriaďovať menovú politiku fiškálnej politike alebo – povedané „ľudským jazykom“ – nechcel, aby Európska centrálna banka výkupom dlhopisov financovala prehnane veľkoryso výdavky štátnych rozpočtov národných vlád krajín eurozóny. Takéto nástroje sú podľa Weidmanna prijateľné len v čase krízy, akou je teraz tá pandemická, no neskôr treba štáty od tejto podpory rýchlo odpojiť, aby sa od nej nestali závislé a aby táto podpora neroztáčala inflačnú špirálu.

Nemecká kultúrna averzia voči vysokej inflácii, ktorej nositeľom je aj Jens Weidmann, si našla miesto aj v jeho rozlúčkovom liste. Spolupracovníkom v ňom odkazuje, aby „nehľadeli jednostranne len na deflačné riziká, ale aby nestrácali zo zreteľa ani perspektívne hrozby inflácie“.

Práve stúpajúca inflácia, čo je len iné slovo pre zvyšovanie cien, spôsobuje posledné mesiace vrásky na čele väčšine občanov eurozóny. Na Slovensku i v Nemecku presiahla minulý mesiac inflácia 4 percentá. Na úrovni eurozóny bola septembrová miera inflácie 3,6-percentná, najvyššia za posledných 13 rokov a takisto zjavne vysoko nad inflačným cieľom ECB, ktorým sú 2 percentá. Hoci tieto percentá na prvý pohľad nevyzerajú hrozivo, v skutočnosti ľudia pocitovo vnímajú niekoľkomesačné stúpanie cien ako nepríjemný problém.

Pre svoje postoje si Jens Weidmann vyslúžil povesť „menového jastraba“. No svoje predstavy dokázal málokedy presadiť v Rade guvernérov ECB voči krajinám s tradíciou uvoľnenejšej menovej politiky ako Francúzsko alebo Taliansko. Preto sa v nemeckých médiách špekuluje, že Weidmann mal na odchod aj iné dôvody než len tie „osobné“.

Pozorovateľ nemeckého diania môže mať teraz v skutočnosti pocit, že podobnú situáciu už raz zažil. Na jar 2011 takto náhle odstúpil z funkcie aj Weidmannov predchodca na čele Bundesbanky Axel Weber. Bolo to v čase európskej dlhovej krízy. Weber neskôr priznal, že odišiel, lebo nesúhlasil s novou uvoľnenou menovou politikou ECB a nechcel za ňu niesť zodpovednosť.

Niečo podobné môže platiť aj teraz pre Weidmanna. Odchádza nielen v čase stúpajúcej inflácie, pred ktorou dlho varoval, ale zároveň v období, keď v Nemecku dochádza k vytváraniu novej vlády. Weidmann bol kedysi ekonomickým poradcom Angely Merkelovej. No tá končí a k moci prichádza koalícia ľavicovej SPD, Zelených a liberálnej FDP.

Nová koalícia sa netají tým, že chce masívne investovať do radikálneho zeleného obratu, ktorého ekonomická zmysluplnosť však je pochybná. Dokonca sa nová nemecká vláda môže snažiť zatiahnuť do „boja proti klimatickým zmenám“ aj Európsku centrálnu banku.

Liberálna FDP, ktorá si brúsi zuby na post spolkového ministra financií a chcela by hovoriť aj do výberu nového šéfa Bundesbanky, sa v novej vláde môže ukázať ako slabá pri brzdení excesov sociálnych demokratov a Zelených. Zo všetkých troch perspektívnych koaličných partnerov dosiahla totiž v nedávnych voľbách najmenšie percentá.

A napokon je tu celkový dojem, ktorý majú mnohí Nemci, že euro bolo „unesené“ južnými krajinami; že sa z neho (s trochou preháňania) namiesto „európskej marky“ stala „európska líra“ či „európsky frank“.

Stačí si pozrieť, z ktorých krajín boli doterajší štyria šéfovia ECB: po zakladateľovi eura Holanďanovi Wimovi Duisenbergovi, ktorý bol „menovým germanofilom“, nasledoval Francúz Jean-Claude Trichet, Talian Mario Draghi a teraz opäť Francúzka Christine Lagardová. Nemecko je najsilnejšou ekonomikou eurozóny, ale nedokáže si presadiť vlastného menového jastraba do čela ECB.

Jens Weidmann zrejme cítil, že keby na čele Bundesbanky zotrval, stal by sa len štatistom, ktorý musí niesť spoluzodpovednosť za rozhodnutia, s ktorými bytostne nesúhlasí. A to na nemeckej i európskej úrovni.

Aj keď so svojou filozofiou bol v Rade guvernérov ECB v menšine a presadil máločo, niekto ako on tam bude chýbať. Preto jeho odchod nie je dobrou správou pre nikoho, kto dostáva výplatu či dôchodok v eurách a v týchto peniazoch aj platí svoje účty.

Weidmannov nástupca zatiaľ nebol určený. No nemecké médiá špekulujú, že by mohlo ísť o ženu.