V Nemecku pokračujú rokovania smerujúce k vytvoreniu novej vládnej koalície sociálnych demokratov (SPD), Zelených a liberálov (FDP). Zvlášť líder poslednej menovanej strany Christian Lindner teraz vyskakuje pomaly „z každej chladničky“.

Len pred pár dňami robili novinové titulky jeho zásnuby s reportérkou televízie RTL Francou Lehfeldtovou. Príťažlivá novinárka a štyridsaťdvaročný politik, ktorý už raz v minulosti ženatý bol, majú šancu stať sa najfotogenickejším párom nemeckej politiky.

Christian Lindner sa pritom netají, že má záujem obsadiť kreslo ministra financií v „semaforovej“ červeno-zeleno-žltej vláde, ktorá sa momentálne rodí v politickom zákulisí. Tento týždeň mu však do plachiet zavial protivietor z prekvapujúcej strany.

Trošičku trúfalý komentár

Nemecký týždenník Die Zeit publikoval komentár amerického nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza a britského ekonomického historika Adama Toozeho. V angličtine sa dá prečítať TU. Jeho text je úplne pozoruhodný a dal by sa označiť až za trošku bezočivý.

Stiglitz a Tooze v článku úplne priamočiaro vyzývajú nemeckých sociálnych demokratov a Zelených, aby liberálovi Lindnerovi nedovolili obsadiť post ministra financií v budúcej vláde: „Zelení si musia uvedomiť, že žiadna seriózna klimatická politika nebude, ak nebudú mať pod kontrolou ministerstvo financií. Vo vláde je to džob číslo dva. Preto by ho mali obsadiť Zelení ako druhá najsilnejšia strana.“

Stiglitz a Tooze považujú za problém, že predseda liberálnej FDP Christian Lindner je vo svojej podstate fiškálny konzervatívec. Teda niekto, kto chce šetrne spravovať verejné financie, udržiavať v rovnováhe rozpočtové príjmy a výdavky, pričom rovnakú politiku mieni presadzovať ako záväznú aj na úrovni eurozóny.

„Problém nie je len v Lindnerovom ekonomickom presvedčení, čo sa týka dlhovej brzdy alebo pokiaľ ide o fiškálne pravidlá pre Európu, ktoré sú sériou konzervatívnych klišé,“ píše dvojica ekonómov. „Problém tiež je, že ide o klišé zašlej éry 90. rokov 20. storočia.“

Podľa Stiglitza a Toozeho dôraz na fiškálnu zodpovednosť všade inde okrem Nemecka padol v dôsledku reality posledných troch desaťročí finančných, geopolitických a environmentálnych kríz. Oni sami vidia riešenie takmer všetkých súčasných problémov vo „verejných investíciách veľkého rozsahu“.

Vo svojom článku dvojica ekonómov kritizuje aj dedičstvo Merkelovej dlhoročného ministra financií Wolfganga Schäubleho (CDU). Počas jeho pôsobenia v úrade sa nemecké verejné financie dostali z červených do čiernych čísiel. Nemci mali dokonca niekoľko rokov za sebou (v rokoch 2014 až 2019) prebytkový rozpočet!

Stiglitz a Tooze jeden odsek venujú tiež tomu, ako vnímajú Nemcov ekonomickí odborníci okolo súčasného amerického prezidenta Joea Bidena. Väčšina z nich sú veteráni, ktorí pracovali už pre Obamu a utrpeli traumu, keď pred rokmi museli spolupracovať s kresťanským demokratom Schäublem a s predstaviteľmi FDP, ktorí boli v druhom Merkelovej kabinete koaličným partnerom CDU. Nemci vraj na medzinárodných fórach poučovali Američanov o fiškálnej disciplíne a potom sa vracali do Európy, kde z amerického pohľadu spôsobovali chaos svojimi „predpotopnými názormi“ odmietajúcimi nekonečné míňanie na dlh…

Odmietavé reakcie

O článku Stiglitza a Toozeho v týždenníku Die Zeit informovali všetky ostatné veľké nemecké médiá. Ohlasy naň sú však zdvorilo chladné až odmietavé.

Napríklad ekonomický denník Handelsblatt pripomenul, že Joseph Stiglitz je možno vo svojej akademickej špecializácii dobrý ekonóm, no politicky sú jeho ľavicové rady väčšinou dosť mimo. Strane Zelených tiež urobil svojím komentárom v skutočnosti medvediu službu a nepriamo vlastne podporil Linderove ministerské ambície.

Joseph Stiglitz dostal Nobelovu cenu za ekonómiu v roku 2001. Je známy svojimi ľavicovými názormi.

Napríklad v roku 2007 Stiglitz prejavoval porozumenie pre politiku znárodňovania venezuelského prezidenta Huga Cháveza a kritizoval susednú Kolumbiu pre zmluvu o voľnom obchode so Spojenými štátmi. V súčasnosti žije vo vtedy kritizovanej Kolumbii 1,7 milióna utečencov z Venezuely, ktorí odtiaľ ušli pre dôsledky katastrofálnej hospodárskej politiky ľavičiarov Huga Cháveza a jeho nástupcu Nicolása Maduru.

Stiglitza si podal aj nemecký novinár Gabor Steingart v komentári pre magazín Focus. „Ekonómovia chcú zabrániť tomu, čo nám celý svet závidí,“ píše.

Steingart tiež kontruje piatimi dôvodmi, prečo by práve liberálna FDP mala dostať ministerstvo financií. Argumentuje, že solídne verejné financie sú nevyhnutné, pokiaľ chcete udržateľne vynakladať prostriedky aj na sociálne a environmentálne programy. „Menová stabilita Európy by sa nedala zabezpečiť, keby všade panovali talianske alebo grécke pomery.“

Komentátor tiež pripomína, že práve zodpovedné rozpočtové hospodárenie Nemcom umožnilo prekonať krízy posledných desaťročí. Vrátane schopnosti vynakladať minulý rok obrovské prostriedky na prekonanie krízy spôsobenej pandémiou. Zdržanlivé rozpočtové hospodárenie štátu je tiež dobré pre súkromný sektor. Lebo keď vláda príliš rozhadzuje a neuvážene sa zadlžuje, účet napokon musia zaplatiť občania a súkromníci…

Nie je prvý

Stiglitz v skutočnosti Nemcom nepovedal nič, čo by už od Američanov nepočuli. Počas posledného desaťročia nemecké médiá sporadicky publikujú komentáre osobností ako ďalší ekonomický nobelista Paul Krugman alebo finančník George Soros, ktorých pointa je vždy tá istá: ide o kritiku konzervatívneho nemeckého prístupu jednak k fiškálnej, jednak k monetárnej politike.

Povedané ľudskou rečou, podľa Američanov by proste Nemci mali míňať vo veľkom, a keď treba, aj sa zadlžovať či nebrať ohľad na stúpajúcu infláciu. No v žiadnom prípade by podľa týchto hlasov nemali vnucovať šetrnosť zvyšku Európy. Inak ohrozujú jej jednotu.

Našťastie, Nemci si tieto americké hlasy vždy zdvorilo vypočujú, no napokon stoja za svojou konzervatívnou fiškálnou a menovou filozofiou. Teda aspoň v teórii. Ako sme totiž minulý týždeň upozornili už v súvislosti s odstúpením Jensa Weidmanna z čela Bundesbanky, Nemci sú v skutočnosti so svojou šetrnosťou v eurozóne v menšine.

V každom prípade sporivosť a averzia voči inflácii, ktoré sú tak hlboko zakorenené v povedomí Nemcov, nie sú prežité koncepty. Osvojenie týchto hodnôt je v skutočnosti najlepšou nádejou pre krajiny, ktoré dlhodobo nemajú pod kontrolou výdavkové návyky svojich vlád.