1. Náraz

Po týždni ruskej ofenzívy na Ukrajine môžeme robiť prvé predbežné závery: Rusi v postupe uviazli. Ich predpoklady, že z Kyjeva po zahraničných spojencoch utečú aj samotní ukrajinskí lídri a odpor ochabne, sa nenaplnili. Ukrajinci bojujú. Plány Rusov, že po dvoch týždňoch Ukrajinu odzbroja aj bez dlhých krvavých bojov a stiahnu sa za Dneper, vyzerajú nereálne.

Druhý front, ktorý zrejme podcenili, je ten hybridný. Rozsah finančných sankcií je široký. Američania síce presadili výnimky na financovanie ruského exportu ropy (aby chránili domácich spotrebiteľov), no aj obmedzené finančné sankcie zabrali. Navyše, Západ napriek ruským hrozbám pokračuje vo vyzbrojovaní Ukrajiny. Pridalo sa aj donedávna zdržanlivé Nemecko. Na Ukrajinu posiela ľahké protilietadlové zbrane – 2700 kusov ručných raketových systémov Strela, použiteľných na nízkoletiace ciele.

Okrem toho Nemecko avizuje, že masívne zvýši investície do zbrojenia. Tento rok o 100 miliárd eur (čo je celý HDP Slovenska). A možno prehodnotí svoj jadrový program. To, mimochodom, nemusí dvíhať obočie len Rusom, ale čiastočne aj Američanom. Európsky bezpečnostný poriadok stál od roku 1945 na bohatom, no vojensky bezmocnom Nemecku, ktoré hostilo a hostí desiatky tisíc amerických vojakov.

Turecko zas uzavrelo úžiny pre ruské vojnové lode, ktoré sa nemôžu vrátiť do Čierneho mora.

Slovom, ruské plány na rýchlu vojnu s obmedzeným nasadením síl a útokmi na vojenské ciele nevychádzajú. Na prelomenie odporu budú potrebovať rozsiahlejšiu mobilizáciu a tvrdší postup. Tým zas riskujú viac civilných obetí, širšie odsúdenie vo svete, izoláciu a stupňovanie odporu Ukrajincov. Vrátane tých z východných oblastí…

Stále môžeme predpokladať, že Rusi sa chceli plnému nasadeniu sily a krvavému, demolačnému štýlu vojny vyhnúť. Správy ukrajinského velenia, ako Rusi surovo postrieľali hrdinov z Hadieho ostrova, ktorí sa odmietli vzdať, sa napokon ukázali ako nepravdivé. Ruská strana informovala, že ukrajinskí vojaci boli zajatí a sú v poriadku.

Jednoducho: Rusko uviazlo viac politicky ako vojensky. Narazilo na väčší odpor – a ďalší postup asi nemôže celkom prepáliť, kým to nevyhodnotí ako nutné. Aby vojenský postup nerozbil jeho politické ciele. Na druhej strane, Putin vyhlásil, že „ciele vojenskej operácie na Ukrajine budú dosiahnuté v každom prípade“.

Otázna bude cena, ktorú za to Rusi zaplatia.

Asi neprekvapuje, že už to nie sú len Ukrajinci, ale aj Rusi, kto opakuje, že je „pripravený na rokovania“. Vrátane rokovaní o prímerí.

Možnosti sú dnes len dve. Zlá a katastrofálna.

1. Buď sa pokročí v rokovaniach medzi Ukrajinou a Ruskom, prípadne v neformálnych rokovaniach na pozadí (Západ obnovuje rozhovory s Putinom cez Macrona). Hoci rokovania a dohody s agresorom vždy vyzerajú zle. Horúca fáza konfliktu by potom mohla postupne zoslabnúť.

2. Alebo Putin ešte viac pritvrdí. Aj v bojoch na Ukrajine, aj v hrozbách mimo nej…

Druhá možnosť je mimoriadne krutá a bolestivá pre Ukrajincov, ktorí bojujú a krvácajú sami, bez priamej vojenskej pomoci Západu. A je riskantná pre Európu. Hlavne pre východnú.

2. Veta, ktorú vyslovil Putin

Ak si niekto kladie otázku, prečo Rusi tasia zbrane práve teraz, odpoveď nemusí nájsť v klinickej psychológii (o čo sa pokúšajú poniektorí analytici), ale možno aj vo vojenských reáliách. Putin 24. februára vyslovil jednu vetu, ktorá ostala prehliadaná. Krátko spomenul, že Rusko má dnes isté vojenské výhody v nových typoch zbraní. Zrejme narážal (okrem iného) na nové hypersonické rakety. Rusko a údajne aj Čína ich testovali niekoľko rokov. Rusi ich naplno zavádzajú do výzbroje od začiatku roka 2022.

NATO priznalo, že proti novým raketám, ktoré dokážu prekonať súčasné protiraketové systémy, v súčasnosti nemá účinnú obrannú stratégiu. Američania nové hypersonické rakety vyvíjajú tiež, no s miernym zaostávaním. Ich nasadenie sa očakáva po roku 2025. V bezpečnostnej presilovke Západ – Rusko vzniklo niečo ako trojročné „okno“, ktoré môžu Rusi vyhodnotiť ako dočasnú strategickú výhodu.

To by možno vysvetľovalo, prečo zrazu vyskakujú oveľa vyššie, než sme pri nich boli posledných 30 rokov zvyknutí. V januári dali na stôl ambiciózne podmienky pre nové bezpečnostné dohody v Európe. Keď boli zamietnuté, okamžite siahli po vojenskom riešení (zjavne premyslenom a plánovanom).

A tiež by to vysvetľovalo, prečo Rusi tak okázalo aktivovali raketový a jadrový arzenál.

Táto cesta – stupňovanie vojny na Ukrajine a stupňovanie hrozby raketovej prestrelky v Európe – by mohla byť pre Európu ničivá. Dokonca aj pri obmedzenom nasadení sily (bez jadrových hlavíc).

Lepšou voľbou a riešením by bola prvá možnosť – pokusy o dohody na dočasnom prímerí a postupné schladzovanie konfliktu. Do bodu, keď budú možné rokovania v širšom formáte. Na osi Spojené štáty – Rusko. Lebo práve to bolo, je a ostáva problémom európskej bezpečnostnej politiky a stability.

Zdá sa, že situáciu počas rokovaní Rusko – Ukrajina správne vyhodnotil aj minister obrany Naď: „Modlime sa všetci, aby sa dohodli. Je to dôležité pre celé ľudstvo. Nepreháňam, to je fakt.“

Keďže členstvo Ukrajiny v NATO je po februári 2022 bezpredmetné (vyžadovalo by si zapojenie Západu do vojny a vojenskú porážku Ruska), východiskom a základom riešenia by mohlo byť to, čo realisticky a pragmaticky navrhuje samotná Ukrajina. Dohoda o neutralite a suverenite Ukrajiny, ktorú by právne záväzným spôsobom garantovali Spojené štáty s EÚ aj Rusko. S tým, že Rusko by si zas presadilo garancie pre miliónové ruské a ruskojazyčné menšiny na východnej Ukrajine.

Naopak, pre Ukrajinu by bolo asi najhoršou možnosťou, ak by Západ z diaľky posmeľoval opustených Ukrajincov, nech sami „bojujú za Európu a za svet“ do roku 2025.

3. Hybridná vojna a médiá

Vojna v Európe má následky aj mimo Ukrajiny. Zasahuje aj krajiny vo východnej Európe. NATO posilňuje východné krídlo. Aj na Slovensko by mali prísť protiraketové systémy Patriot.

Bojuje sa aj v informačnej vojne. Žiaľ, so zbraňami a s následkami, ktoré môžu dusiť slobodu slova. A ohrozovať nezávislosť médií.

V čase vojny je, samozrejme, dôležité eliminovať médiá, ktoré nekonajú suverénne, kriticky a vo verejnom záujme, ale slúžia propagande a cudzej moci. Odstavené stránky bežne uverejňovali neoverené informácie, aj škodlivé, a nikdy za to neniesli zodpovednosť. Je však silne otázne, či sa proti nim použili primerané a ústavné nástroje.

V piatok parlament narýchlo schválil sporný zákon, ktorý umožňuje vypínať online médiá. Na vykonávaciu vyhlášku, ktorá by špecifikovala procedúru a presné právne dôvody, sa „zabudlo“. Hneď nato bezpečnostné služby zlikvidovali niekoľko online médií. Medzi nimi aj Hlavné správy.

Problém je v tom, že tieto rozhodnutia nerobia súdy ani úrady v správnom konaní. Rozhodujú bezpečnostné služby. Nemusia uvádzať presné obsahové argumenty ani nič dokazovať. Len rozhodnú o vypnutí médií.

Proti rozhodnutiu neexistuje účinné odvolanie.

Zákon je nastavený tak, že umožňuje okamžité vypnutie akéhokoľvek online média. Následky môžu byť také, že médiá budú v pude sebazáchovy jednostranné. A nekriticky podriadené kampaniam vládnej moci.

Rovnako škodlivé je, ak sa vypínaním médií chváli aj najsilnejšia vládna strana na svojej facebookovej stránke. Takéto bezprecedentné zásahy do médií by nemali mať ani len náznak politickej motivácie. Dôvody by mali byť výlučne úradné a zamerané na národnú bezpečnosť.

A hlavne: nemalo by sa to preháňať do takej miery, že nás to usadí v informačnej klietke. Odrezaných od informácií z druhej strany. Nechceme predsa dopadnúť ako v „sojuze“. Alebo?

Ako a čím Hlavné správy ohrozili Slovensko, nevieme. NBÚ uvádza kybernetickú hrozbu. Tlač spomína, že okrem iného šírili dezinformácie o ukrajinských laboratóriách, ktoré v spolupráci s Američanmi robili armádny výskum s vírusmi ako biologickou zbraňou a hrozbou. Fact-checkeri tvrdia, že sú to hoaxy a že to vyvrátili. No zároveň priznali aj to, že zmluvné projekty spolupráce Ukrajiny a Spojených štátov pri laboratórnom zhromažďovaní a výskume vírusov existovali.

Dodávame, že mali názov Program kontroly biologickej hrozby a zameriavali sa na virologický a biotechnologický výskum v ukrajinských štátnych laboratóriách – s partnerom, ktorým bolo americké ministerstvo obrany.

Nech to znie akokoľvek konšpiračne, ide o dostupnú informáciu. A určite by nemala patriť medzi tabuizované témy, ktorých sa médiá zľaknú.

4. Prípad Kočner – Zsuzsová

V hystérii posledných dní trochu zanikol jeden dôležitý súdny proces. Na Špecializovanom trestnom súde sa obnovilo konanie proti Kočnerovi a Zsuzsovej v kauze vraždy Jána Kuciaka a jeho partnerky. Špeciálna prokuratúra urobila to najlepšie, čo mohla. Spojila tento prípad s prípadom prípravy vrážd Žilinku, Lipšica a Šufliarskeho.

Ide totiž o jeden príbeh s rôznymi kapitolami.

Tou prvou bola príprava vraždy prokurátora Žilinku. Žilinka pracoval na ekonomických kauzách Kočnera a neskôr dal príkaz na vyšetrovanie kauzy zmenky (Kočner žiadal od Markízy 70 miliónov eur). Kočner bol presvedčený, že Žilinka koná na podnet Lipšica, ktorý v tom čase pracoval pre právny tím Markízy. Likvidácia Žilinku, za ktorú bola dokonca vyplatená záloha, nevyšla.

Druhá kapitola bola najtragickejšia. Kočner si podľa obžaloby objednal ako „plán B“ likvidáciu Jána Kuciaka, ktorý dokázal prinášať dôkazy o Kočnerových kauzách, aké nemali ani prokurátori… Podľa objednávky mal Ján Kuciak zmiznúť. Navždy. Tak, aby sa jeho telo nenašlo. A aby to zastrašilo médiá.

Vykonávatelia však zmenili plány a Jána Kuciaka zavraždili spolu s jeho partnerkou v ich dome. Nasledoval pád vlády, pád policajného prezidenta prepojeného s bödörovcami a zadržanie Kočnera v kauze zmenky.

Tretia kapitola pôsobí celkom absurdne. Kočner sa údajne z väzby pokúšal o likvidáciu zástupcu generálneho prokurátora Šufliarskeho. Pravdepodobne preto, aby sa jeho nástupcom stal Vanek, od ktorého Kočner očakával, že by ho prepustil z väzby. Cez povestný paragraf 363 Trestného poriadku (minulý rok takto zástupca generálneho prokurátora prepustil z väzby Pčolinského).

NAKA však v tom čase (leto 2018) sledovala vykonávateľov vraždy. A nakoniec ich zadržala. Andruskó sa priznal. A dosvedčil, že vraždy novinára aj prokurátorov si objednala Alena Zsuzsová. Pravá ruka Mariana Kočnera.

Slabinou obžaloby nie je Zsuzsová (ktorú usvedčuje Andruskó), ale Kočner. Zsuzsová stále, aj po odsúdení v inej veci, odmieta potvrdiť, že vraždy pripravovala spolu s Kočnerom. Iné dôkazy síce ukazujú a objasňujú úlohu Kočnera, no z pohľadu súdu ju nedokazujú dostatočne a bez pochybností.

Opakovanie procesu dáva šancu na odsúdenie Zsuzsovej, no pri Kočnerovi sa toho zatiaľ veľa nemení (ak nerátame iné zloženie senátu, čo by však nemal byť bod obratu).

Nádej na vykonanie spravodlivosti však stále existuje. Dúfajme, že vinníci budú usvedčení a odsúdení. A s dôkazmi, ktoré budú pre sudcov nespochybniteľné. Tragický príbeh Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej si zaslúži, aby bol uzavretý spravodlivo. Teda s trestom pre každého, kto prelial ich krv.