1. Čierne zoznamy

Keď západné krajiny koncom januára odpískali koniec pandemických manévrov, vyzeralo to sľubne. Očakávali sme návrat do normálneho stavu. No nič také neprišlo. Postarala sa o to agresívna politika Putina a hybridná vojna Západ - Rusko. Po útoku Ruska na Ukrajinu máme blízko k vojnovému stavu. A k ďalšiemu prituhovaniu „režimových opatrení“.

Jedným z následkov pre slovenskú spoločnosť je, ako to už v časoch krízy býva, pritvrdenie honu na vnútorných nepriateľov. Spisujú sa tzv. čierne zoznamy, namierené na „problémové“ (proruské) osoby a skupiny.

Nerobia to len štátne úrady, ale aj súkromná agentúrna sieť a aktivisti. Mnohí z nich boli ešte pred mesiacom bojovníci proti pandémii (a proti tým, ktorých označovali za dezolátov). Dnes bojujú tými istými zbraňami proti časti ľudí, akurát na inom, novom fronte.

Hybridná vojna priamo udiera aj na slovenskú spoločnosť.

Deje sa to hybridným spôsobom. Nevieme, kto a na základe akého oprávnenia organizuje čierne zoznamy a boj s vnútornými nepriateľmi. Viditeľné sú len okraje a verejné výstupy „výskumu“.

Spoločnosť Gerulata Technologies, ktorá patrí synovi zakladateľa Esetu, zverejnila zoznam 150 problémových osôb a stránok. Analytický text k zoznamu bol uverejnený v angličtine. Gerulata sa nezamerala na skúmanie obsahu. Nazaujímalo ju, či zdroje klamú alebo zdieľajú pravdivé a overené informácie. Zujímali sa len o „proruský naratív“ vinníkov a na ich „impact“ (dosah). V zozname je mix rôznych alternatívnych médií, provokatérov typu Blaha, ruských inštitúcií aj ľavicových intelektuálov - pacifistov ako Chmelár. Bez akéhokoľvek rozlišovania.

Zoznam má pomôcť štátnym úradom v boji s hybridnou hrozbou vnútri slovenskej spoločnosti.

Podobnú databázu zverejnil aj projekt „Polícia SR“, za ktorým stojí jeden z mladých aktivistov. Zverenil mená ľudí a skupín, ktoré údajne šíria proruskú propagandu. Zoznam nie je opečiatkovaný štátnym úradom, ale facebookovou stránkou „Hoaxy a podvody - Polícia SR“.

Do hľadania a zverejňovania „podozrivých“ sa zapojil aj bývalý bloger Denníka N a v súčasnosti poradca prezidentky a spolupracovník ministerstva zdravotníctva Jakub Goda (aj on ešte včera bojoval na očkovacom a pandemickom fronte). Na Facebooku zverejnil údajne proruské komentáre vytrhnuté z kontextu a ich autorov. Vyzval ľudí, aby dopĺňali ďalšie mená a príklady. „Nemáte ešte niečo podobné na Čarnogurského, Palka alebo niekoho z týchto konzervatívnych kruhov? Zaujímajú ma teraz ľudia, ktorí v určitých kruhoch môžu požívať ešte nejaký typ rešpektu“, píše poradca prezidentky.

Podobnú prácu produkujú aj viaceré neziskové organizácie. „Blacklistov“ a verejných udaní je už celá zbierka.

Samozrejme, platí, že v čase ohrozenia je nutné, aby sa darilo identifikovať a potláčať ruských agentov a siete, cez ktoré šíria propagandu. No ak sa prestáva rozlišovať a ak sa páky rozširujú aj na hlasy, ktoré sú (napríklad) kritické k západnej politike, už tu nemáme len boj so zradcami. Nastupuje, ako už toľkokrát v histórii, rozoštvávanie spoločnosti. A potláčanie kohokoľvek, kto nezapadá do predpísanej línie.

Navyše, pri tvorcoch čiernych zoznamov je otázna ich legitimita a právny základ. Tvrdia, že to robia aj pre potreby štátnych bezpečnostných služieb. Pri takýchto špeciálnych spravodajských aktivitách v réžii aktivistov by však malo byť celkom jasné ich oprávnenie – oprávnenie deliť ľudí na správne angažovaných a „toxických“. Pretože tu už nejde len o informačnú vojnu.

Bezpečnostné služby (NBÚ) na základe udaní či podnetov likvidujú weby a tzv. alternatívne médiá. Bez presného zdôvodnenia a bez možnosti odvolania. Sociálne siete blokujú alebo vypínajú profily ľudí, ktorých aktivisti označia ako dezinformátorov. V niektorých krajinách (Kanada) už uplatňujú novú legislatívu, ktorá umožňuje „nebezpečných ľudí“ odstaviť od ich paňazí v banke alebo od ich majetku… Urobili to aj tým, ktorí odmietli povinné očkovanie a išli protestovať.

Ak sa tieto trendy ešte viac vyhrotia, nepovedie to k potálčaniu agentov z výplatnej pásky Ruska (to je predsa úloha tajných služieb a kontrarozviedky, ktoré dnes vedia podozrivých a ich zdroje identifikovať), ale k hybridnej vojne vnútri spoločnosti. K zásahom do súkromia či slobody slova. K stupňovaniu hnevu a nenávisti, namierenej na tých s iným – hoci len umierneným – názorom.

A povedie to k potláčaniu kritiky. Vyjadriť iný ako režimový názor alebo rovno kritizovať politiku vlády a Aliancie si bude vyžadovať čoraz viac odvahy. S rizikom neprimeraných následkov či verejného odsúdenia (viacerí z diskutujúcich sa dožadujú, aby ľudia z čiernych zoznamov skončili v base).

Slabší jedinec by sa časom mohol pristihnúť pri tom, že vo svojej hlave nenájde jedinú myšlienku, ktorú by mohol považovať za vlastnú.

Riešením môže byť len odolnosť pri slobodnom, otvorenom hľadaní pravdy a správnej cesty. A krotenie vášní tých, ktorí sa tu hrajú na novodobú inkvizíciu. Strážcov dogmy…

Napokon, poniektorí z nich možno robia to, čo s hnevom vyčítajú druhej strane – neslúžia záujmom slovenskej či európskej spoločnosti, ale cudzej moci.

A poniektoré z ich obetí môžu byť tí, ktorí by sa k platenej propagande (ruskej ani americkej) nikdy neznížili a previnili sa iba nedostatočne angažovaným názorom.

2. Zaseknutý front

Minulý týždeň sme písali, že ruská ofenzíva na Ukrajine uviazla. Dnes to platí dvojnásobne a vo viacerých rovinách. Ukrajinská armáda nevytvorila bojové formácie ani frontové línie či vojenské opevnenia (ktoré by sa stali terčom bojov). Stiahla sa aj s vojenskou technikou a muníciou do miest. Rusov to dostáva pod tlak. Buď spomalia postup. Alebo budú útočiť na civilné objekty. Dnes, žiaľ, sledujeme kombináciu jedného s druhým, hlavne na východe Ukrajiny a v Mariupole (ten je baštou nacionalistického bataliónu Azov).

Ruská ofenzíva a pokračujúce boje prinášajú čoraz viac civilných obetí. To treba jasne odsúdiť ako neprijateľné a neľudské.

Okrem Rusov však uviazla aj samotná ukrajinská armáda. Jej ústup do miest jej priniesol krátkodobé výhody. Po dvoch týždňoch vojny však naráža na komplikácie so zásobovaním a preskupovaním síl (a posíl). Ukrajinský prezident prakticky denne zúfalo žiada o priamu vojenskú pomoc NATO.

Tá neprichádza.

Politické rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou nepriniesli nijaké výsledky.

Spojené štáty sa v rámci sankcií rozhodli pre razantný krok – zakázali dovoz ruskej ropy a zemného plynu. A požiadali krajiny OPEC, aby výpadky nahradili. OPEC však odkázal, že výpadky ruských dodávok nenahradí. Ropa a palivá pravdepodobne ostanú dostupné, no s výrazným zdražením. Tomu sa vláda Spojených štátov, ktorá zápasí s vysokou infláciou, snažila vyhnúť.

Do stupňovania sankcií sa pokúšala zapojiť aj EÚ. Nakupuje LNG plyn. No dostupné sú len obmedzené množstvá. Krajiny Stredného východu, s ktorými sa rátalo pri čiastočnej diverzifikácii dovozu plynu, zas oznámili, že ich distribučné kapacity sú obsadené a prebytky pre Európu nemajú.

Sankcie sú teda ďalšou oblasťou hybridnej vojny, kde to začína na oboch stranách viaznuť. S rastúcimi nákladmi a bez výsledku v priebehu vojny na Ukrajine.

Nedoriešeným problémom je aj východné krídlo NATO.

Je zrejmé, že práve východnú líniu Alinacie treba vojensky posilniť. Hlavne v protivzdušnej obrane. Viaceré krajiny urgentne žiadajú dodávky nových bojových lietadiel, aby mohli nahradiť migy (závislé od ruského armádneho servisu). Takisto žiadajú – logicky a správne – posilnenie protiraketovej obrany. V tejto oblasti však NATO už v minulosti priznávalo mierne nedostatky.

Medzi krajinami, ktoré na bezpečnostnú krízu doplácajú aj v armádnej oblasti, patrí Slovensko. Americký partner oznámil, že bude 14 mesiacov meškať s dodávkami stíhačiek F-16. Na Slovensko majú doraziť až v roku 2024.

Americkí dodávatelia uvádzajú ako dôvod pandémiu a výpadky v zásobovaní. Iste, môže byť. No čas oznámenia týchto problémov naznačuje, že za tým môžu byť aj iné dôvody. Američania potrebujú prioritne posilniť letecké kapacity Bulharska, Rumunska, Poľska a možno aj pobaltských štátov. Aby na východnom krídle NATO neboli bezpečnostné diery a slabé miesta. Slovensko zrejme bude musieť na svoje nové stíhačky čakať. A spoliehať sa na pomoc spojencov z Česka, Nemecka a Holandska…

Všetky spomínané problémy by mohli mať aspoň jeden pozitívny efekt – zhodu zainteresovaných mocností na schladení konfliktu. A hlavne na tom, že nechcú riskovať jeho možné rozšírenie za hranice Ukrajiny.

3. Aliancia Rusko – Čína?

Ďalším a väčším problémom, ktorý musí riešiť Európa, je hrozba tesnejšej bezpečnostnej aliancie medzi Ruskom a Čínou.

Po prvom týždni ruskej agresie proti susednému štátu to vyzeralo tak, že aj Čína znervóznela. A pod tlakom Západu čiastočne prehodnocuje postoj k Rusku.

Tento týždeň však prišli z Číny celkom iné a pomerne ostré odkazy. Peking opakovane odmietol odsúdiť ruský útok na Ukrajinu. Tvrdí, že vojna je následkom expanzívnej politiky „NATO pod vedením Spojených štátov“.

Navyše, Čína sa ohradila proti hrozbám rozšírenia sankcií na čínske firmy, ktoré spolupracujú s Ruskom a varovala, aby sa Spojené štáty nepokúšali „podkopoávať práva a záujmy Pekingu v otázke vzťahov s Ruskom“.

Preložené z diplomatického jazyka: Čína ignorovala hrozby, že ak sa nepridá k sankciám, tak to postihne aj čínske firmy. A poslala Washingtonu tvrdý odkaz, že je pripravená na stupňovanie tlaku a prípadnú odvetu. Napokon, priznala to pomerne otvorene: Čína mieni aj ďalej spolupracovať s ruským partenrom a prijme „všetky potrebné opatrenia“, aby bránila záujmy čínskych spoločností a jednotlivcov.

Tvrdý a suverénny postup Číny komplikuje účinnosť západných sankcií proti Rusku. Západ, samozrejme, može naplniť hrozby a uvaliť sankcie na čínske banky a firmy, ktoré obchodujú s Ruskom. Odveta, ktorú avizuje Čína, by však mohla byť bolestivá. Čína už niekoľko rokov nie je v podradnej pozícii štátu závislého od západných trhov. Závislosť je totiž obojstranná. Ak by západné korporácie museli v rámci obchodných vojen presťahovať nízkonákladovú výrobu z Číny alebo Čínou kotrolovaných štátov Ázie, viedlo by to k násobne vyššej inflácii, aká hrozí dnes…

Západ bude musieť skôr či neksôr podniknúť kroky k odvráteniu oveľa väčšej hrozby ako je konflikt o rozširovanie NATO a Ukrajinu. Tou hrozbou je pevnejšia aliancia medzi dvoma najväčšími mocnosťami Eurázie: Ruska a Číny.

Samozrejme, Rusko a Čína sa správajú ako partneri a spojenci už roky. Majú spoločné záujmy, spoločné bezpečnostné obavy, spoločné vojenské cvičenia. No ešte sú pomerne ďaleko od vyhlásenia zmluvnej vojenskej aliancie, ktrorá by NATO odsunula zo stredu svetového ihriska viac na okraj. A ktorá by sa pokúšala spojenými silami vytláčať Američanov z Európy a juhovýchodnej Ázie.

Asi netreba dodávať, že ďalšie zbližovanie Ruska s Čínou alebo stupňovanie globálnej konfrontácie by nebolo ani v záujme Európskej únie. EÚ predsa pôvodne vznikala ako pokus prekonať vojenské súperenie v Európe ekonomickou spoluprácou a previazanosťou.

Jej moc stojí na voľnom obchode (nie na zbraniach). A padá na obchodných – a iných – vojnách.

4. Dobré správy

Prehľad by sme mohli zakončiť aj malou dávkou dobrých správ. Kríza a vojna na Ukrajine ukázala, že slovenská aj európska spoločnosť sú pomerne súdržné. A majú morálny kompas a zmysel pre solidaritu. Prevažná väčšina Slovákov podporuje pomoc utečencom z Ukrajiny. Čo je správne. Susedia si majú v čase krízy pomáhať.

Ďalej: na Slovensku je pomerne jasná zhoda na tom, že pre národnú bezpečnosť potrebujeme spoluprácu so spojencami v NATO a EÚ. Staršie tvrdenia, aké je vraj Slovensko rozorvané a nespoľahlivé, boli prehnané.

Časť spoločnosti môže mať výhrady k špeciálnym dohodám nad rámec NATO (vojenská dohoda s USA), k príchodu amerických vojakov alebo k politike Západu. No Slovensko tým nijako nevybočuje z radu iných európskych krajín. Dôležité je, že skupiny, ktoré by chceli rozbíjať európsky poriadok a otáčať zahraničnú politiku Slovenska do dobrodružnej (a nebezpečnej) experimentálnej polohy, sú okrajové.

Rizikom (a výzvou) ostáva len tlak na jednostrannosť a úzke, prevažne emotívne vnímanie reality v politickom a mediálnom priestore. Aj tu však existujú výnimky, ktoré pripomínajú, že hlavnou pozitívnou charakteristikou Západu je sloboda a priestor pre kritiku vlád a štátnej moci. Ten priestor je v čase bezpečnostnej krízy, pochopiteľne, úzky. No stále existuje. Nie všetky médiá sú pešiakmi v informačnej vojne a propagande (západnej či ruskej).

Príkladom sú aj americké a európske konzervatívne médiá, ktoré sa neboja vybočovať z oficiálnej línie a nastavovať zrkadlo politike Západu. The National Interest priniesol analýzu o vážnych chybách Západu pri rozširovaní NATO a zasahovaní do ukrajinskej politiky, ktoré viedli k zrážke s Ruskom. Fox News vie dať priestor expertom, ktorí radia chladiť bojové vášne, nerobiť z ukrajinských lídrov bábky v rukách amerických bezpečnostných služieb a zvážiť požiadavku Ruska na vojenskú neutralitu Ukrajiny. Der Spiegel priniesol archívne správy o starých záväzkoch západných lídrov, ktorí údajne sľubovali Rusom, že Aliancia sa nemá rozširovať k ruským hraniciam…

Sú to menšinové, marginálne názory. No buďme za ne vďační. Informačná jadnostrannosť a potláčanie kritiky možno prispievajú k jednote (alebo jej zdaniu), no v konečnom dôsledku majú degeneretívne účinky na myslenie. Na váhu slova. A v konečnom dôsledku aj na morálku, slobodnú súťaž a vývoj.

Boj o budúcnosť Európy má viacero podôb. A viac ako jednu hrozbu.