Detská psychiatrička o prudkom náraste problémov tínedžerov Je to zlé, najvyšší čas znovu naštartovať riadny život detí s pevnými pravidlami

Tvrdí, že stav detskej psychiatrie na Slovensku je alarmujúci a počty detí v psychiatrických ambulanciách aj na oddeleniach sa znásobili, pribúdajú nové diagnózy aj symptómy. Okrem porúch správania sa psychiatri stretávajú s intoxikáciami, deťmi po samovražedných pokusoch, dokonanými samovraždami a hlásia aj nárast transsexuality.

Košická detská psychiatrička Terézia Rosenbergerová z 1. psychiatrickej kliniky košickej Univerzitnej nemocnice L. Pasteura a Lekárskej fakulty Univerzity P. J. Šafárika opisuje súčasnú situáciu ako zlú. 

Na Slovensku existuje iba jediná detská psychiatrická liečebňa, čo je na počet cca 1 300 000 detí veľmi málo. Chýbajú detskí sexuológovia, adiktológovia aj detenčné lôžka, nemáme kde robiť ochranné liečby, deti odchádzajú z oddelení nedoliečené.

„Chýbajú ambulancie, lekári. V súčasnosti máme cca 47 ambulancií, na východnom Slovensku nemá 13 okresov pedopsychiatra, rodičia musia s deťmi na vyšetrenie veľmi ďaleko, čo je v súvislosti s niektorými diagnózami náročné, často nezvládnuteľné,“ hovorí v rozhovore pre Postoj.

Z aktuálnych čísel vyplýva, že stav detskej psychiatrie je na Slovensku znepokojujúci. Zápasia s týmto problémom aj okolité štáty alebo je to slovenský problém?

Pedopsychiatria bola voči psychiatrii pre dospelých vždy menšinová. Mám dojem, že vo svete je o ňu podstatne väčší záujem. Ťažko jednoznačne obviniť iba naše zdravotníctvo, možno aj vysoké školstvo na lekárskych fakultách by mohlo venovať detskej psychiatrii väčšiu pozornosť. 

Na Slovensku chýbajú ambulancie, lekári. V súčasnosti máme cca 47 ambulancií, na východnom Slovensku nemá 13 okresov pedopsychiatra, rodičia musia s deťmi na vyšetrenie veľmi ďaleko, čo je v súvislosti s niektorými diagnózami náročné, často nezvládnuteľné.

Máme málo lôžok, študenti teda – okrem kliniky v Martine, kde sú detské lôžka aj lôžka pre dospelých v jednej budove – ani veľmi nemajú možnosť vidieť detského pacienta. Pedopsychiatria sa nachádza v učebniciach až na konci, ako doplnok. Myslím, že učebnice by sa mali pedopsychiatriou začínať. Z chorého alebo nejakým spôsobom zmeneného, vývinovo narušeného dieťaťa nevyrastie zdravý dospelý človek.

Je práca s detským pacientom komplikovanejšia ako s dospelými?

Určite áno. Na psychiatriu pre dospelých prichádzajú ľudia motivovaní, väčšina z nich sa liečiť chce, inde tlačí rodina a dozerá na liečbu. Len časť pacientov sa lieči nedobrovoľne. 

Dospelý alebo jeho rodina pochopí inštrukcie, dodrží liečebné postupy. Pacienti sa zameriavajú častejšie na príznaky choroby a poruchy. Menej riešia, kto je za to zodpovedný, neobviňujú sa.

V pedopsychiatrii sa s deťmi pracuje dobre. Alebo spolupracujú, alebo sa pasívne podriadia, alebo sa dohodneme na vedení u psychológa. Problémom pri spolupráci je častejšie rodič, tlak sociálneho prostredia, rovesníci...

Prečo?

Každý má vysokú školu rodičovskú, ťahá si so sebou nánosy zo svojej výchovy alebo je v negatívnej interakcii s partnerom. A práve tu sú časté vzájomné obviňovania. Alebo je rodič konfrontovaný so školou, širokou rodinou, sociálnym prostredím, dieťa je pod tlakom rovesníkov, sociálnych sietí... 

Pri anamnéze, stanovení diagnózy – a najčastejšie sa s tým stretávam pri autizme – rodič prechádza všetkými fázami prijatia stresu. Veľmi častý je hnev a útok na lekára. 

Mnoho rodičov si dopredu naštuduje všetko o diagnóze, ktorú tuší, a anamnézu podáva sociálne žiaduco, tak, aby si lekár naozaj nevšimol, že niečo nie je v poriadku. Je menej tých rodičov, ktorým sa uľaví a ktorí spolupracujú od začiatku.

Vysoký podiel na zlepšení alebo zhoršení stavu má škola. O tlaku sociálneho prostredia rovesníkov ani nehovorím.

Stretávate sa aj s negatívnymi názormi na psychiatriu?

Je potrebné vyvrátiť fámu, že psychiater napíše takzvané psycholieky a dieťa bude ako zombík. Napríklad pri hyperaktivite dieťa nie je po liekoch ako zombík, je len také, aké by bolo, keby nemalo ADHD. 

Rodičia majú strach, keď je dieťa odrazu pokojné, vysvetľujú si to útlmom z liekov, lieky odmietajú. Adolescenti zase odmietajú lieky, pretože po sociálnych sieťach koluje teória o veľkej zmene osobnosti, ktorú lieky prinášajú.

Ako k tomu prišli?

Majú strach, pretože sledujú všelijaké filmy, sami medzi sebou hovoria o liečbe. Keď fajčia cigarety a marihuanu, pijú alkohol, nerozmýšľajú, ako im to zmení osobnosť. Myslím si, že je to uhol pohľadu. Majú skôr strach z toho, že budú opečiatkovaní, že chodia na psychiatriu. Psychiatria je predsa len stále stigma.

Nie je obava z medikácie malých detí oprávnená?

Lieky si nikto nemôže dovoliť predpisovať svojvoľne. Na liekoch, ktoré sa podávajú deťom, sa vykonávajú štúdie s tisíckami detí, liek je odskúšaný a musí byť bezpečný. Lekár si nedovolí predpísať ho len tak, je kontrolovaný rodičmi, poisťovňou. Sú antidepresíva, ktoré sú povolené aj v nižšom veku. Nie sú to celoživotné lieky, nepodávajú sa dlhodobo. Pokiaľ sa stav upraví, vysadia sa.

Je však potrebné poznamenať, že len dávať lieky dieťaťu nestačí. Najdôležitejšia je práca s rodinou, „preznačkovanie“ zlých vzorcov správania, eliminácia nežiaducich vzorov správania.

Aká je cesta k detskému psychiatrovi?

Na psychiatrické vyšetrenie nie je potrebný výmenný lístok. Každý môže prísť aj sám alebo ho odošle akýkoľvek lekár, učiteľ, rodina, deti si často odovzdávajú informácie a hľadajú pomoc aj samy. Predchádzajúca psychologická pomoc, ale aj zaradenie do psychoterapie po diagnostike dieťaťa sú vítané. Mnohí psychológovia držia dieťa do chvíle, keď je už situácia neúnosná, a na liečbu posielajú neskoro, s procesmi, ktoré sa potom dlho a náročne dávajú na pôvodnú úroveň. 

Väčšina psychológov pracuje súkromne, na priamu platbu, teda cesta by sa zdala jednoduchá, keby sme mali dostatok klinických psychológov a manželské poradne ako kedysi. Keďže ich je málo, vznikajú veľmi dlhé čakacie lehoty a redukovaný priestor na terapie.

Kedy je už jasné, že musí nastúpiť psychiater?

Liečbu jednoznačne vyžadujú duševné choroby ako schizofrénia, bipolárna porucha, ťažšie formy ADHD, stav agresivity pri pervazívnych – autistických poruchách, pri mentálnej anorexii, stredne ťažkej a ťažkej depresii, OCD poruchách.

Medikáciu si vyžadujú aj deti a adolescenti s panickou poruchou, autistické deti s nadmernou úzkosťou. Ostatné je na svedomí a zručnostiach lekára či psychológa, čo zvládne. 

Rodičia si často myslia, že svoje deti dobre poznajú. Potom ich prekvapí, ak sa stane niečo nečakané – či už sebapoškodzovanie, problémy so stravovaním, alebo nepriznané šikanovanie. Dajú sa takéto veci predvídať ešte skôr, než dôjde k deštruktívnym stavom?

Rodičia sú v bežnom systéme fungovania so svojimi deťmi málo. Lockdown priniesol so sebou veľkú krízu vzťahov, nárast problémového správania nevídaných rozmerov. 

Rodičia ostali s deťmi doma, boli konfrontovaní s novým správaním a novou podobou svojho dieťaťa, ktoré odrazu nemalo voľný čas vyplnený školou. Rodičia nevedeli zvládať deti, ktoré nevedeli rešpektovať zákaz stretávania, utekali z domu, vyhrážali sa. 

Neboli schopní učiť sa s deťmi, dozerať na ich učenie, samozrejme, nehovorím, že všetci. 

Aký vplyv to malo na deti? 

Tým, že rodičia nechali deti celé hodiny tráviť čas na sociálnych sieťach a tie so sebou priniesli veľa nežiaducich podnetov, anonymný priestor dal okrem iného aj veľký priestor na šikanovanie. 

Veľa detí sa začalo sebapoškodzovať, mnohé iba zo zvedavosti, veľa detí začalo experimentovať s liekmi, často až fatálne. Zvýšila sa miera agresivity, násilia. 

Mnohí rodičia takéto správanie považujú za svoje zlyhanie, deti trestajú, zakazujú im, ale nie všetci sú dôslední. Za dva roky si deti navykli na pohodlný a hlavne on-line život.

Čo môže byť spúšťačom niektorých vážnych diagnóz?

Zlo predstavuje napríklad aj nadbytočné sýtenie dieťaťa materiálnymi vecami. V detských izbách sa kopia hromady šiat, hračiek, s ktorými sa deti nehrajú. Byť krásny navonok znamená pre mnohých potvrdenie bezchybnosti. 

Väčšina detí s poruchou príjmu potravy – mentálnou anorexiou – prichádza neskoro, v stave extrémneho vychudnutia. A rodičia sú často tí poslední, ktorí si to všimnú. Mnohí rešpektujú, že sa dieťa zatvára do svojej izby, nekomunikuje, odmieta jesť pri spoločnom stole, neplní si nijaké domáce povinnosti.

Deti je teda potrebné viac zamestnať? 

Rodičia všeobecne málo zapájajú deti do domácich prác, vedia všetko urobiť lepšie a rýchlejšie. Dieťa tak nemá šancu zvládnuť rutinné drobné práce, niektoré neznášajú ani sebaobslužné činnosti, odmietajú sa umývať, sprchovať. 

Zaspávajú neskoro, vstávajú pred obedom, zobudené sú agresívne, nervózne. Keby si rodičia viac všímali aj takéto prejavy v správaní, dalo by sa predísť mnohým problémom v budúcnosti.

Rodičia si takisto prešli náročným obdobím pandémie, keď sa museli snažiť skĺbiť prácu a homeschooling. Je rozvoj psychiatrickej diagnózy skutočne zlyhaním rodiča? 

Mnohí považujú poruchové správanie dieťaťa za svoje zlyhanie, teda ho riešia po svojom. Obviňujú sa navzájom, trestajú alebo, naopak, problémy si nevšímajú, nechávajú ich narásť do rozmerov, ktoré už potom nezvládajú. 

V posledných dvoch rokoch došlo k masívnej zmene aj v rodičovských vzťahoch – násilie, týranie, závislosti; doba potvrdila pevnosť a funkčnosť nejedného manželstva či spolužitia. Dieťa je často rukojemníkom v sporoch rodičov, pre rozídených sa stáva korisťou.

Ako to myslíte? 

Dieťa zabezpečuje priestor na bývanie, možnosť neplatenia výživného, majetkové výhody, ale je často aj odkazom pomsty v situácii po rozchode partnerov. 

Aj rodič sám môže mať viac problémov, okrem sociálnych a existenčných aj nárast závislosti, depresie, pocity osamelosti. Dospelí nehľadajú nikoho, kto im kvalifikovane pomôže. 

Mnohí sa uspokoja s radami na sociálnych sieťach, ktoré nemusia byť zaručene vhodné práve na ich problémy. Mnoho rodičov je single, nemá s kým komunikovať alebo musí brániť svoju výchovu pred druhým partnerom. Aj toto je moment, prečo si mnohí problémy detí nevšímajú.

Ako reagujú rodičia na to, že ich dieťa potrebuje psychiatrickú pomoc? 

Mnohí sa prídu porozprávať, poradiť, často prichádzajú sami, hlavne rodičia detí s autizmom. Iná skupina rodičov je tá, ktorá prísť musí, napríklad po intoxikácii dieťaťa, keď ani netušili, že ich dieťa je závislé. Títo reagujú niekedy zakrývaním problému. 

Rodičia detí v porozvodovej situácii reagujú hnevlivo, často agresívne, svoju frustráciu otáčajú voči psychiatrovi, najmä ak má iný názor. Mnohí sa utiekajú k písaniu sťažností na všetky možné inštitúcie.

Je potrebné, aby rodič prijal problém. Rodičov by som rozdelila na tri skupiny: návštevníkov, ktorí sa prídu porozprávať, sú spokojní, že boli, no neurobia nič. Druhá skupina sú sťažovatelia a iba jedna časť sú skutoční záujemcovia o dieťa, terapiu.

Prečo sa tínedžeri sebapoškodzujú?

Sú to deti depresívne, deti s vážnymi problémami, osamelé. Hľadajú definitívu. Mnohé však experimentujú z nudy, z potreby zapadnúť do partie alebo ich k tomu v rámci šikanovania niekto núti. Deti sa to boja povedať a robia, čo im prikážu.

Rodiča riešia problémy za svoje deti, veľmi často im predkladajú hotové veci. Samotní rodičia nevedia konštruktívne komunikovať, hádky a agresivita sú časté formy zvládania stresu.

Frustračná tolerancia detí je potom veľmi nízka, aj najmenší problém deti riešia ako niečo veľmi zlé a sebapoškodenie je pre ne jediným riešením.

Líšia sa v niečom psychiatrické problémy a následne ďalšie správanie dievčat a chlapcov?

Vo všeobecnosti sa u chlapcov objavujú všetky poruchy vo väčšom percente. Viac ADHD, viac pervazívnych, autistických porúch, viac problémov v správaní. 

Pri závislostiach ich dievčatá dobiehajú. U dievčat je viac afektívnych porúch, depresií, úzkostných stavov, ale aj psychosomatických problémov.

Stretávate sa u detí a mladých ľudí s takzvaným imposter syndrómom?

Áno, často. Imposter syndróm je stav, keď človek klame o svojich schopnostiach a talente, lebo o nich pochybuje. Deti neprichádzajú s tým, že majú syndróm, prídu s depresiou, úzkosťou, rôznymi bolesťami, brucha, hlavy a podobne. 

Pri vyšetrení zisťujeme, že dieťa rodičia často tlačia do veľkého výkonu, na ktorý nemá. Mnohé deti si samy sebe kladú vysoké ciele, ktoré nie sú schopné splniť. Niekedy bojujú so súrodencami, niekedy chcú vyhovieť rodičom, inokedy súperia v kolektíve.

V zahraničí nastáva boom v oblasti nárastu transsexuality u tínedžerov. Evidujete to aj vo svojej praxi? Máme na Slovensku dosť odborníkov, ktorí vedia túto diagnózu nezávisle posúdiť?

Stretávam sa s tým dennodenne, žiaľ, odborníkov v pedopsychiatrii ani veľmi nemáme. V súčasnosti nemáme ani jedného detského sexuológa, jedna pani doktorka sa na toto povolanie pripravuje. 

Tejto problematike sa venujú toho času viac psychológovia. Na poli psychiatrie dospelých sú niektorí kolegovia, ktorí sa tomu venujú.

Skúsme sa pozrieť na vplyv pandémie, aj keď sa o tom už popísalo veľa. Čo si z tohto obdobia odniesli deti a tínedžeri?

Celé obdobie posledných dvoch-troch rokov by som rozdelila na tri etapy. Prvá vlna priniesla prekvapenie, úzkosť, obmedzovanie, nárast agresivity, nepokoj.

V druhej vlne bola úzkosť závažnejšia, nastúpila depresia, úteky, únik od reality, experimentovanie s návykovými látkami, nelátkové závislosti, promiskuitné správanie, suicidálna aktivita, agresivita.

Posledné obdobie prinieslo spochybňovanie, nárast agresivity, porušovanie pravidiel, nerešpektovanie hraníc, deti sa dnes pýtajú, komu a čomu môžu veriť.

Pandémia sa zrejme najviac dotkla tínedžerov, ktorí sa učili z domu, hoci zúfalo potrebovali kolektív rovesníkov. 

Z hľadiska veku je 15. až 19. rok života mimoriadne dôležitý. Ide o zásadné vývinové obdobie, ktoré ovplyvňuje budúcu osobnosť človeka. Zároveň sa počas neho rozvíja to, čo dnes tak veľmi potrebujeme rozvíjať – komunikačné zručnosti, charakter, hodnoty, postoje, morálka či kritické myslenie. 

Počas strednej školy dochádza k výrazným zmenám aj v rozvoji mozgu. Vznikajú a zanikajú neurónové spojenia, posilňujú sa, prípadne sa vypínajú tie časti mozgu, ktoré ovplyvňujú sebaovládanie, empatiu, motiváciu, schopnosť učiť sa, zvládanie výziev, prekážok, psychickú odolnosť. 

Dochádza k veľkému budovaniu a akejsi rekonštrukcii človeka. Je to obdobie plné výziev a mnohých príležitostí. Ak sa teda vytvára dojem, že ide o menej podstatné obdobie v živote dieťaťa, aj keď to už nie je úplne dieťa, alebo že tieto „deti“ už môžu byť stále samy, sú veľké a netreba sa im až tak venovať, je to veľký omyl.

V čom dnes vidíte priamy dosah sociálnych médií na deti?

Najväčší dosah majú médiá na psychický stav detí a mládeže a na ich hodnotový systém. Na rôznych stránkach začali objavovať výzvy pre deti a adolescentov, navádzanie na život ohrozujúce adrenalínové alebo hrdinské aktivity. 

Deti si posielali názvy liekov, ktoré bolo potrebné zjesť, aby ukázali odvahu, ohrozovali svoj život skokmi, vyliezaním na nebezpečné miesto, posielali si snímky svojich zmrzačených tiel s presnými návodmi. Medzi tínedžermi prebieha súťaž v predávkovaní, kto to ešte prežije. Stretla som sa so zbytočnou smrťou 15-ročnej dievčiny, druhá len tak-tak unikla smrti.

Najnovšia platforma mladého muža Filipa Sulíka, myslím, narobí veľa problémov. Nie všetci dodržia vek od 15, nie všetci 15-roční sú natoľko zrelí, aby zvážili, do akej súťaže sa zapoja. Mnohí sa nudia, mnohí, najmä s poruchami sebavedomia, potrebujú iba zaujať.

  Biznismodel Filipa Sulíka, s ktorým chce dobyť Ameriku   Za peniaze nechal deti na platforme jesť aj psie výkaly

  Lukáš Kekelák

Kým psychológovia, rodičia či komisár pre deti sú z platformy Youdare zdesení, šéf SaS je vraj na počin svojho syna hrdý.

Súčasný stav je taký, že nie je tínedžer, ktorý by nebol na nejakej sociálnej sieti, mobily s internetom majú bežne aj žiaci na prvom stupni. Nevieme ich od toho izolovať.

Médiá priniesli aj deficit vo vzdelávaní, deti stratili schopnosť verbálne komunikovať, nevedia spolu hovoriť, sedia vedľa seba a píšu si. Komunikácia často vyzerá takto: JJ, ckj, pls... Skratky, jedno- či dvojslovné textové správy a emotikony sa stávajú vďačným komunikačným nástrojom.

A problémy, ktoré môže spôsobiť internet a sociálne siete? Od depresie, porúch správania po sebapoškodzovanie, samovraždu. Stále rozmýšľam, čo robia rodičia, kde sú. Azda by bola vhodná aj vyššia kontrola zo strany správcov sietí a štátnych orgánov.

Hovorí sa, že najväčším trestom pre deti a tínedžerov je vypnuté wi-fi. Ale zrejme sa to nedá považovať za ideálne riešenie. Alebo áno?

Vyzerá to tak. Pandémia nám veľa zobrala, je najvyšší čas znovu naštartovať riadny život s pevnými pravidlami, okrem radosti aj s presne určenými povinnosťami. 

Rodičia by mali rozvíjať a podporovať talenty a nadanie svojich detí, trvať na pokračovaní v krúžkoch, aj keď sa dieťaťu nechce. Na toto je však potrebná veľká pomoc všetkých sektorov, toto nie je práca pre jednotlivca.

Ak porovnáte prácu detskej psychiatričky pred desiatimi rokmi a dnes, čo vidíte?

Počet pacientov v psychiatrických ambulanciách aj na oddeleniach sa zmnohonásobil, dá sa povedať, že narástli počty všetkých diagnóz a symptómov. Okrem porúch správania v adolescencii je významný nárast intoxikácií, mnohonásobné prekročenie počtov detí po samovražedných pokusoch, nárast transgenderovej populácie, vysoká miera agresívnych prejavov, konzumu alkoholu a psychoaktívnych látok, oveľa viac sexuálnych deliktov, epidémia porúch príjmu potravy.

Na Slovensku existuje iba jediná detská psychiatrická liečebňa, čo je na počet cca 1 300 000 detí veľmi málo. Chýbajú detskí sexuológovia, adiktológovia aj detenčné lôžka, nemáme kde robiť ochranné liečby, deti odchádzajú z oddelení nedoliečené.

Diagnostika bola menej problémová, funkčný sociálny a školský systém veľmi pomáhal udržať mieru únosnosti. Viac sme diagnostikovali ADHD, poruchy učenia. 

Veľká vlna sexuálnych problémov, zmrzačovania a suicidality sa začala až po korone, v poslednom období. Myslím, že pred rokmi sa nám pracovalo podstatne jednoduchšie.

Foto:Tomáš Puškáš