Jej syna s aspergerom odmietlo tridsať škôl To nie sú len školy, syna odmieta celý systém. Akú majú potom tieto deti perspektívu do života?

Vzdelávanie dieťaťa so zdravotným znevýhodnením v bežnej škole je právo a nie privilégium, na diskrimináciu týchto detí zo strany škôl nie je miesto. Tak rozhodol súd v prípade žaloby, ktorú podali na spádovú školu rodičia chlapca s Aspergerovým syndrómom a ADHD.

Škola, do ktorej chlapec chodil, rodičom uprostred školského roka nariadila nútené domáce vzdelávanie a od ďalšieho ročníka by nesmel chodiť do školy prezenčne, čo bolo v rozpore s odporúčaniami odborníkov, ktorí potvrdili, že pre rozvoj chlapca je najlepšia práve denná výučba v škole.

Rodičia preto hľadali pre chlapca novú školu, tu však narazili. Oslovili svoju spádovú školu a aj viac ako tridsať ďalších v blízkom i vzdialenejšom okolí, ale všade sa dočkali len odmietnutia. 

„Keď sme natrafili na školu s voľným miestom, čo je tiež problém, lebo tie triedy v satelitoch Bratislavy sú naozaj plné, tak nám povedali ‚ale nie pre vaše dieťa‘,“ opisuje mama chlapca Lucia Kureková v rozhovore pre Postoj skúsenosť s tým, ako na mnohých školách vyzerá inkluzívne vzdelávanie v praxi. 

Chlapca sa nakoniec zastal súd a potvrdil, že každé dieťa so zdravotným znevýhodnením má právo na inkluzívne vzdelávanie. Rozhodol, že škola nedostatočne preukázala nedostatok miesta a ani sa nepokúsila vytvoriť potrebné podmienky na vzdelávanie chlapca. Škola sa proti rozsudku neodvolala a vyzerá to tak, že chlapec od septembra bude môcť do nej nastúpiť.

S Luciou Kurekovou sme sa rozprávali, ako sa prejavovala synova diagnóza a ako ju vnímala jeho škola, ako školy zneužívajú možnosť domáceho vzdelávania a rodičov detí so špeciálnymi potrebami doň nútia, čo zažívala ich rodina, keď ich každá oslovená škola odmietla, ako aj o tom, ako sa dá nájsť dobrá prax inklúzie na úplne nečakanom mieste.

Čo pre vás znamenal rozsudok súdu, ktorý sa zastal vášho syna? Čakali ste takýto výsledok?

Vôbec nie. Rozhodnutie obrátiť sa na súd sa rodilo postupne a bolo vyústením veľkej frustrácie z procesu hľadania školy pre nášho syna a uvedomenia si, že tu niečo systémovo zlyháva. Zdalo sa mi absurdné, koľko úsilia sme ako rodina vynaložili, aby sa naše dieťa mohlo vzdelávať s rovesníkmi. Chceli sme počuť, ako to teda je, má spádová škola povinnosť alebo nemá, a ak ju nemá ona, kto má povinnosť naše dieťa vzdelávať? 

Máme predsa zo zákona povinnú školskú dochádzku.

Áno, toto sme zdôrazňovali na všetkých tých školách, kde sme s manželom boli a ktoré nás postupne odmietali. Hovorila som im, že máme povinnosť poslať dieťa do školy, nemáme možnosť ho vzdelávať doma a nechceme to robiť. Veď všetci odborníci, u ktorých sme so synom boli, nám potvrdili, že je v jeho najlepšom záujme, aby sa denne vzdelával v škole v kolektíve rovesníkov. Jemu to prospievalo, je veľmi kontaktný, mal kamarátov.

Vedela som tiež, že právo je na našej strane. Navyše v čase, keď sme oslovovali školy, už bola schválená reforma podporných opatrení. Prichádzali sme do škôl s tým, že niečo sa zásadne mení, a zdalo sa mi, že toto by mohol byť faktor, ktorý ovplyvní ich pripravenosť synovi poskytnúť potrebnú podporu, v našom prípade to bol asistent učiteľa.

No nestalo sa. Naša pozícia bola na tých školách veľmi nerovná. Cítila som, že tam prichádzam iba prosiť, že mám tu toto dieťa, ktoré si zažíva ťažké chvíle a s ním aj my ako rodina. Zo školy, ktorá nedovolila nášmu dieťaťu do nej fyzicky chodiť, sme odchádzali ako ubolená rodina a tá bolesť narastala skúsenosťami s odmietnutím na mnohých iných školách.

V odôvodnení rozsudku sa spomína aj diskriminácia, konkrétne „je potrebné zdôrazniť, že odmietnutie primeraných úprav je formou diskriminácie na základe zdravotného postihnutia, ktorá je zakázaná (čl. 2 Dohovoru)“. Pociťovali ste ju v komunikácii so školami?

Bola veľmi otvorená v tom zmysle, že keď sme natrafili na školu s voľným miestom, čo je tiež problém, lebo triedy v satelitoch Bratislavy sú naozaj plné, tak nám povedali „ale nie pre vaše dieťa“. Takto otvorene to komunikovali. Ale poväčšine sa to snažili korektne vysvetliť, že nemajú zdroje na zabezpečenie asistenta učiteľa pre syna alebo sa necítia inak pripravené. 

Na mnohých z tých škôl nás zároveň presviedčali, že ho máme vzdelávať doma. Medzi školami sa to posúva ako „dobrá prax“, ktorá sa komunikuje ako riešenie v záujme dieťaťa. Bolo naozaj ťažké nepodľahnúť tomuto mylnému presvedčeniu. 

Je rozhodnutie súdu už právoplatné?  

Spádová škola sa mohla odvolať, ale nespravila to. Je to teda právoplatné a dnes už máme v rukách aj rozhodnutie o prijatí syna do spádovej školy. Doterajšia diskusia bola korektná, rozprávame sa o tom, ako by sa to dalo zrealizovať, aby syn mohol v septembri nastúpiť k nim. Prisľúbili nám asistenta učiteľa, minimálne na adaptačný proces, kým sa zabehne, a verím, že potom to možno zvládne aj bez neho, ako to je v súčasnej škole.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo váš príbeh a rozsudok bude znamenať pre ďalších rodičov s podobnou skúsenosťou?

My sami sme čerpali aj zo skúsenosti inej rodiny pred nami, podobný prípad tu už bol pred desiatimi rokmi. Išlo o dievčatko s Downovým syndrómom, ktoré spádová škola neprijala do prvého ročníka. Rodina sa rozhodla súdiť a Najvyšší súd rozhodol v ich prospech.

Súd v ich prípade argumentoval, že škola musí dostatočne preukázať snahu takéto dieťa prijať. Školy sú v ťažkej situácii, nemajú zdroje a ľudí, ale musia sa o to v rámci svojich možností snažiť. Nemôžu ťarchu situácie presunúť na rodičov.

Videla som teda, že napriek legislatíve a medzinárodným záväzkom sme sa za tých desať rokov ako krajina a spoločnosť akoby nikam neposunuli. Vedeli sme, že žaloba, ktorú sme podali, nedá rýchle riešenie nám, ale verili sme, že môže byť nápomocná iným rodinám, ktoré zažívajú podobné ťažkosti s umiestnením svojich detí v bežnom vzdelávacom prúde. Je ich žiaľ veľké množstvo a väčšina si svoj príbeh žije v tichosti, bez akejkoľvek systémovej podpory a častokrát aj bez pochopenia či podpory blízkeho okolia.

A hoci sme v tomto príbehu predovšetkým rodičmi, cítili sme potrebu vyjadriť aj svoj občiansky postoj a vecne upozorniť na mnohé ťažkosti, ktoré naša skúsenosť odkrýva.

Kedy a ako ste začali vnímať, že vaše dieťa je odlišné od svojich vrstovníkov? Keď nastupovalo do prvého ročníka, už ste poznali diagnózu?

Nie, ale nejaké náznaky boli už od začiatku. Syn mal oneskorený psychomotorický vývoj a iné ťažkosti ako alergie, ale najväčší problém bolo zaostávanie v reči. Vtedy sme našli veľmi dobré zariadenie, ktoré nás vzalo do starostlivosti. Kým nastupoval do prvého ročníka, bol takmer vo všetkých oblastiach, ktoré hodnotili, nadpriemerný.

Syn chodil do cirkevnej škôlky, kde mal trošku ťažšiu adaptáciu, ale fungoval tam bez ťažkostí. Ani raz som zo strany škôlky nepočula, že by bolo niečo u syna príliš rušivé alebo mimo normy. Bol živé a veľmi zvedavé dieťa, ale vôbec nikto neindikoval, že je nejaký problém a nemôže chodiť do školy.

Pred nástupom do školy sme dali spraviť komplexnú diagnostiku ohľadom pripravenosti na školu kvôli spomenutej logopedickej diagnóze. Jej súčasťou bolo aj rozsiahle psychologické vyšetrenie. Tam nám odporučili dieťa zaškoliť v bežnej triede, ale psychologička nás upozornila, že má podozrenie na ADHD, teda poruchu pozornosti a hyperaktivity. 

Vedela o tomto podozrení súkromná škola, do ktorej ste syna prihlásili?

Áno, mali k dispozícii túto komplexnú správu a v prvom ročníku sme absolvovali aj vyšetrenie u neurológa, ktorý potvrdil ADHD. Škola nás nasmerovala do CPP, kde synovi realizovali ďalšie vyšetrenia a pripravili odporúčania pre školu. Časom nás pani učiteľka v prvej triede upozornila, že u syna vidí aj prejavy Aspergerovho syndrómu. V súčinnosti so školou sme sa pustili do oficiálnej diagnostiky, čo vôbec nie je jednoduché. Proces trval dlhé mesiace a cena diagnostiky sa pohybovala v stovkách eur. 

Školy nemôžu ťarchu svojej situácie presunúť na rodičov.

Na konci druhého ročníka nám potvrdili diagnózu Aspergerov syndróm. V tom čase škola mala tiež podanú žiadosť na začlenenie do siete škôl. Tešila som sa, že konečne môžu podať žiadosť o asistenta z verejných zdrojov a nebudú to žiadať od rodičov. Tiež sa nám podarilo z odborného zariadenia pre deti s PAS (poruchou autistického spektra) získať pre školu podrobné odporúčania, ako so synom pracovať. To všetko som vnímala ako dobrú správu. 

Čo sa vlastne na škole dialo, že ste museli prejsť do domáceho vzdelávania a neskôr odmietli pokračovať vo vzdelávaní svojho syna? Nebolo pre učiteľku problémom zvládnuť synove prejavy pri väčšom počte detí v triede?

Synove prejavy boli rušivé, mal ťažkosti s rešpektovaním pravidiel, údajne ťažko zvládal aj častú zmenu vyučujúcich. Vnímali sme, že ide o novozaloženú školu, a aj preto sme navrhovali rôzne riešenia, ktoré by podporili syna, pedagógov a celú triedu.

Začiatkom druhého ročníka sme na požiadanie školy zabezpečili postupne dvoch asistentov, ktorých sme si museli nájsť, vyškoliť a platiť sami, keďže v tom čase nebola táto škola v sieti verejných škôl a nedostávala zdroje na asistentov. Na systém čiastočného domáceho vzdelávania, keď bol niektoré dni v škole a v iné sme ho učili doma, sme nabehli v druhej polovici druhého ročníka. V tomto období sa mu prejavy ešte umocnili a mal pri preťažení potrebu utekať z triedy.  

Keď mal váš syn asistenta, čím škola vysvetľovala nutnosť vzdelávať ho doma? 

Áno, napriek našej snahe nám vedenie oznámilo, že náš syn sa ďalej nemôže prezenčne vzdelávať so spolužiakmi a v treťom ročníku sú ochotní nám zastrešiť len domáce vzdelávanie. Argumenty, prečo syn nemôže mať prezenčnú výučbu, boli, že do priestoru, do ktorého sa sťahuje synova trieda, sa nezmestí stolička pre asistenta. Tiež že riaditeľ nedokáže zabezpečiť areál školy a zamknúť vchodovú bránu pre veľký pohyb ľudí, pričom náš v tom čase osemročný syn je vraj bezpečnostné riziko. Ja som stále nepočula argument, prečo by to naozaj s podporou asistenta nešlo. 

V tomto kontexte je naša skúsenosť v súkromnej škole zraňujúca, pretože naozaj som mala pocit, že z našej strany sme spravili prvé aj posledné, čo bolo v našich silách, a že táto škola mala všetky predpoklady so synom úspešne pracovať.

Ako to vnímal syn? 

On do školy chodil rád, nebol dieťa, ktoré ráno robilo výstupy, že má ísť do školy. Mal tam kamarátov, čo tiež nie je bežné, že dieťa na spektre má s niekým hlbší vzťah. Veľmi zle sme všetci niesli obdobie, keď bol čiastočne vzdelávaný doma, nefungovalo nám to. 

Napriek všetkému mal dobré výsledky, veľmi rýchlo obsiahne učivo, čo nám potvrdil aj asistent, je veľmi šikovný. Rovnako v súčasnej škole mal doteraz na vysvedčení samé jednotky, výborne sa umiestňuje aj na rôznych dobrovoľných súťažiach v matematike, logickom myslení či vo všeobecnom prehľade.  

Aké boli odporúčania odborníkov pre školu, ktoré pre vášho syna vypracovali? Mnohí, ktorí nemajú doma také dieťa, si často myslia, že predstavujú nespravodlivé zľavovanie z nárokov na učivo oproti deťom bez týchto opatrení. 

Napríklad jedno z nich, ktoré sme neskôr využívali, bola možnosť sociálneho voľna. To nie je domáce vzdelávanie. O sociálne voľno v komunikácii s triednym učiteľom žiada rodič, keď vidí, že dieťa je preťažené. Napríklad náš syn v jednom období ostal každý druhý piatok doma. Ale učivo sme sa, samozrejme, snažili doma dobrať, to neznamená, že nič nerobil. 

Potom mu má byť umožnené písať písomku v prostredí, kde je sám s asistentom. Tým, že má aj poruchu pozornosti, príliš veľa podnetov mu sťažuje schopnosť sa sústrediť. 

Mali pomôcť, aby dieťa so špeciálnymi potrebami sedelo v blízkosti učiteľa, aby nemal pred sebou mnoho spolužiakov, ktorí budú rozptyľovať jeho pozornosť. A keď videli preťaženie zo vzruchov, aby ho asistent mohol zobrať na krátky čas na oddych niekam na nerušivé miesto. Dieťa potrebuje aj včasné komunikovanie o zmene, presné zadefinovanie úloh a ich rozčlenenie, čo redukuje stres a záťaž, a teda aj nevhodné prejavy v kolektíve.  

Na nevhodné správanie sa má reagovať vecne a krátko, bez pranierovania pred celou triedou. Základom je oceňovať vhodné správanie, napríklad pochvalou, to povzbudzuje dieťa správať sa spoločensky akceptovateľne a postupne eliminuje nevhodné správanie.  

Inklúzia v praxiŠkoly deti s autizmom odmietajú, rodičia sú často donútení vzdelávať ich sami doma

Alena Potocká

Tým, že ste si museli sami nájsť asistenta a platiť ho, boli ste s jeho prácou v oveľa užšom kontakte, ako bežne rodičia bývajú. Aké máte reakcie z tejto strany? Sú takéto podporné opatrenia príliš veľkou komplikáciou pre učiteľa a ostatné deti v triede? 

S prácou asistenta je postup podľa odporúčaní realizovateľný. Keď sa naučí asistent spolupracovať s učiteľom a naopak, tak si myslím, že tento systém vie naozaj veľmi pekne fungovať. Ale čo viem z bližšieho kontaktu s prácou asistenta, mnohí učitelia nechcú v triede druhú dospelú osobu. Iní sa zase veľmi potešia, je to aj o úrovni vzťahov. Ale aj o vzťahu učiteľa s takým dieťaťom. 

Syn neustále dostával spätnú väzbu, že zlyháva. Ja sa vlastne nečudujem, že utekal z tej triedy.

V našom prípade učiteľka v prvej triede vedela so synom pracovať. Na škole bolo zvykom hodnotiť správanie detí semaforom. Keď ste dobrý, ste na zelenej, keď už to prekročilo nejaké hranice, ocitáte sa na oranžovej a potom červenej. Sama nám povedala, že nášho syna na semafor nedáva, pretože si je vedomá, že pobehuje po triede preto, lebo má ADHD a potrebuje sa hýbať, nevyrušuje úmyselne a nebude ho pred celou triedou haniť za niečo, za čo nemôže. 

Viem, že v druhom ročníku na semafore bol, takže neustále dostával spätnú väzbu, že zlyháva. Ja sa vlastne nečudujem, že utekal z tej triedy. On tam veľmi túžil byť, ale keď jediná spätná väzba bola, že je zlý, bola to jeho forma úniku z tohto tlaku. Keď sme sa to snažili veľmi citlivo komunikovať so školou, tak nám bolo povedané, že oni nebudú nič meniť kvôli nášmu dieťaťu. 

Tiež nám nikdy nebolo povedané, čo z odborných odporúčaní zaviedli a čo funguje alebo nefunguje. Žiaľ, aj v dni, keď mal v škole asistenta, bol častokrát aj celý deň mimo svojej triedy, v podstate v izolácii.  

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Viacerí ľudia na váš príbeh reagujú, že ste nemali dieťa so špeciálnymi potrebami dávať do súkromnej školy, v tomto prostredí ostatní rodičia tlačia na výkon, čo nemôže fungovať. Škola sa hlási sa ku kresťanským princípom. Z akých dôvodov ste si ju vybrali? Bolo to z vášho hodnotového presvedčenia alebo ste verili, že s menším počtom detí v triedach bude ten prístup individuálnejší?

Bola to kombinácia oboch spomenutých dôvodov. Tým, že naše deti chodili do cirkevnej škôlky, to pre nás bolo prirodzené pokračovanie našich hodnôt. Boli sme stotožnení s konceptom aj kresťanskými hodnotami tejto školy. 

V našej rodine má vzdelanie a poznanie vysokú hodnotu a takto vedieme aj svoje deti. Kritériom výberu školy pre nášho syna bolo dať dieťa do prostredia, ktoré bude rozvíjať jeho zvedavosť. Naozaj sme cítili, že syn by v tomto prostredí mohol rásť. 

Dalo by sa povedať, že je to súkromná škola, majú právo si vybrať svojich žiakov, vy ste sa však s neustálym odmietaním stretali aj na štátnych školách. 

Na nejakej úrovni máte pravdu. V prvom rade to však vnímam tak, že súkromné školstvo existuje, lebo tu bola požiadavka rodičov na možnosť voľby. Ale čo je z môjho pohľadu veľký problém, oni si nás vybrali a potom sa postupne rozhodli, že moje dieťa nevedia alebo nechcú vzdelávať. Každej školy, aj súkromnej, aj verejnej, sa týka rovnaký školský zákon vrátane inkluzívneho vzdelávania. To, čo sa nám tam stalo, je diskriminácia na základe zdravotného znevýhodnenia. Škola svoj ortieľ vyriekla, keď bola potvrdená diagnóza. 

Určite zdravotné znevýhodnenie nie je tým kritériom, podľa akého by si súkromná škola mala alebo mohla deti vyberať. Veď predsa ide o základné školstvo, každá základná škola musí byť pripravená odovzdať základné zručnosti všetkým deťom bez rozdielu. Keď to nie je schopná urobiť, niečo zásadné tam zlyháva – či už sa to týka hodnotového nastavenia, alebo metód, ktoré používa. Tiež si, prosím, uvedomme, že aj súkromné školy dostávajú normatív na žiaka z verejných zdrojov. To sú moje dane aj vaše. 

Súkromné školy majú rovnakú povinnosť vzdelávať všetky deti, o to viac, keď také dieťatko prijmú a potom sa v procese zistí, že tam je nejaká ťažkosť. Zároveň musím povedať, že mnohé súkromné školy sú deťom s inakosťou otvorené, je to naozaj z prípadu na prípad.

Vaše meno sa už zafixovalo so šokujúcou informáciou, že vás odmietlo približne tridsať škôl.  

Pri tejto skúsenosti som videla, že školy naozaj fungujú v ťažkých podmienkach. To nechcem v žiadnom prípade spochybňovať. Ale máme tu zákon, ktorý garantuje bezplatné základné vzdelanie, zároveň po novom už hovorí, že garantuje aj inkluzívne vzdelávanie. 

S čím som sa najčastejšie stretávala, bolo, že tieto školy nemali zdroje na asistentov, nemali peniaze ani na prijatie detí s fyzickým hendikepom, nemajú vraj kvalifikovaný personál, psychológov, špeciálnych pedagógov, asistentov učiteľa. Objektívne sú v ťažkej situácii. 

Ale zároveň som videla, keď som tie školy hľadala, že podmienky sa líšia od školy ku škole. Našla som školy, kde bolo desať asistentov, ale aj veľké školy, kde bol len jeden. Ja im aj rozumiem, že je ťažké za takých podmienok fungovať, ale ja ako rodič za to nemôžem. Nás sú desiatky, ak nie stovky, ktorí sme boli dotlačení vzdelávať deti doma.  

Rodič však nemá byť tým článkom, ktorý v plnej miere nesie dôsledky systémového zlyhania. Škola je verejná inštitúcia a v súčinnosti so zriaďovateľom ona musí vyvíjať aktivitu, komunikovať, hľadať a zabezpečiť potrebnú podporu. Videla som, že školy, ktoré vyvíjali aktivitu, tých ľudí nakoniec získali. 

Prišli ste do kontaktu s mnohými učiteľmi. Majú povedomie, ako s týmito deťmi pracovať? 

Videla som, že učitelia to často nevedia, že tam chýba vzdelávanie v tomto smere. Zrejme ich ani systém pedagogického vzdelávania nepripravuje na takéto situácie. Mnohí nemajú povedomie, že sú deti so špeciálnymi potrebami a čo to vlastne znamená. Veď tá škála je rôzna od dyslexie a iných porúch učenia až po Aspergerov syndróm a iné diagnózy na autistickom spektre.

Ale chcem veriť, že aj toto sa mení a sú učitelia, ktorí rozumejú, čo tieto deti potrebujú. Ako rodič dieťaťa s Aspergerovým syndrómom vidím, že moje rodičovstvo je proces budovania zručností, ako s takým dieťaťom pracovať. Učitelia sa tiež potrebujú vzdelávať, aby dokázali také dieťa začleniť, aby vedelo prekonávať niektoré svoje prejavy. Veď tieto prejavy sú náročné aj doma, nemyslite si, že my doma nezažívame komplikované situácie. Máme tri deti, každé si vyžaduje iný prístup, má iné dary a potreby.  

Ako sme už spomenuli, oslovili ste množstvo škôl a zažili množstvo odmietnutí. Ako to prebiehalo? 

Na začiatku sme sa obracali na cirkevné školy, lebo pre mňa bolo dôležité v tých hodnotách ďalej pokračovať, či na školy, ktoré používali podobné metódy výučby, ako bola Hejného matematika či Comenia Script.

V prvej škole nám povedali, že vzdelávajú deti s Aspergerovým syndrómom a tie, čo tam majú, sprevádzajú do života, ale pre nášho syna nemajú miesto. Ich škola nie je podľa nich vhodná pre takéto deti. V ďalšej súkromnej cirkevnej škole aj zvažovali, že by syna prijali, ale podmienkou bolo, že do nej budú chodiť všetky tri naše deti vrátane škôlkara. Vyšlo by nás to cca 2500 eur mesačne. A my sme to naozaj chvíľu zvažovali, počítali sme každé euro, či by nám to nejakým zázrakom vyšlo, lebo veď nemali sme inú možnosť. Aké to bolo zúfalstvo! A nakoniec sa rozhodli, že jeho ročník neotvoria, pretože sa im tam hlásili najmä deti so špeciálnymi potrebami, že si na to netrúfajú.  

Toto úsilie sa prelínalo s fázou gúglenia, skúšali sme veľké, malé, verejné, súkromné školy, v Bratislave aj v širšom okolí, naozaj ich bolo veľmi veľa. V duchu sme sa pýtali, aká je teda pre nášho syna vhodná škola? Lebo žiadna podľa ich vlastných slov nebola vhodná.  

Nepožiadali ste o pomoc kompetentné školské úrady? 

Komunikovali sme so všetkými možnými inštitúciami. Keď nás na škole tlačili do domáceho vzdelávania, išla som do Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP), či by oni neodkomunikovali so školou odporúčania odborníkov, veď aj oni odporúčali synovi vzdelávanie v bežnej škole. Psychologička mi povedala, že to nie je v jej kompetencii. 

Ďalej sme po odmietnutí a neúspešnom odvolaní v spádovej škole oslovili obec, nech nám teda povedia, čo máme robiť. Sme povinní syna dať do školy, súkromná škola ho nevie či nechce vzdelávať, spádová ho odmietla a žiadna iná nemá povinnosť ho prijať. Tam nám poradili obrátiť sa na regionálny školský úrad. 

Na tomto úrade zase opakovali, že naše dieťa školu má, chodí na súkromnú školu, ktorá ho prijala a nemôže nás vyhodiť. Ale oni nás nevyhodili, akurát nám neumožnili fyzicky chodiť do školy. Tak som ich aspoň prosila, aby nám dali informáciu, na ktorých školách je voľné miesto, pretože doma sme neustále gúglili a čas sa nám krátil, blížil sa september. Povedali nám, že oni takú informáciu nemajú. 

Kam sa dá v takej situácii ešte obrátiť? 

Manžel išiel potom na Štátnu školskú inšpekciu, tam si ho pani vypočula, povedala nám, že nás nemôžu vyhodiť, ale nikto so školou nekomunikoval, nikto nekonal, nikto nepovedal, čia je to vlastne kompetencia.

Napokon som písala na ministerstvo školstva generálnemu riaditeľovi sekcie pre základné školstvo, odtiaľ žiadna odpoveď ani neprišla, už bol august, všetci boli na dovolenkách. Bolo to zúfalstvo, obrátili sme sa na všetky inštitúcie, ktoré nám teoreticky mohli pomôcť, ale nikto nás nepodporil, nepomohol s hľadaním riešenia ani nevstúpil do diskusie so súkromnou ani spádovou školou.

Takže reálne sa to deje, že rodičia sú v podobných prípadoch nútení do domáceho vzdelávania a nedovolajú sa pomoci. Na tých školách skutočne zaznelo, či nechcem svoje dieťa učiť doma. Reagovala som na to zvyčajne tým, že keď mi prvý odborník povie, že to je v najlepšom záujme môjho dieťaťa, tak to určite urobím, ale dovtedy potrebujeme hľadať iné riešenie. Týmto sa náš dialóg väčšinou končil. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nakoniec ste skončili v škole v Plaveckom Štvrtku, ktorá je od vášho bydliska vzdialená vyše 50 kilometrov. Ako ste sa tam vlastne dostali? 

O Plaveckom Štvrtku mi povedala známa, že tam nás určite zoberú. Povedali sme si, že je to veľmi ďaleko, a odložili si túto možnosť pre prípad, že žiadne iné riešenie nenájdeme. Ale keď bolo zrejmé, že moje dieťa nemá na začiatku septembra kam nastúpiť, zavolala som im a vysvetlila našu situáciu.  

Riaditeľka ma počúvala a jej prvá otázka bola, či viem, že volám do Plaveckého Štvrtka, lebo to je pre nás naozaj ďaleko. Odpovedala som, že viem, a keby som mala iné riešenie, nevolám. Tak súhlasila, aby sme prišli. Vyjadrila súhlas s prijatím bez toho, aby syna videla, rozhodnutie prestúpiť bolo plne na nás, bez tlaku. Potrebovali sme si aj skúsiť, či dokážeme syna voziť denne tak ďaleko, a čas nájsť spôsob, ako to sfunkčniť.  

Odborník o toxických javoch na školáchKeď niekto nevie učiť na druhom stupni, je to hrozné, keď nevie učiť na prvom stupni, je to zločin

Alena Potocká

Ako je možné, že nikde to nešlo, ale tam áno? 

Prvýkrát sme prišli s manželom ešte bez syna a zažili sme jedno krásne prijatie. Myslím si, že je to jedno veľmi špeciálne miesto, veľkú prácu tam urobila aj cirkev a neziskový sektor s miestnou rómskou komunitou. Tam naozaj museli prerobiť svoje srdcia na to, aby každé dieťa bolo prijaté bez ohľadu na farbu pleti či diagnózy. 

V Plaveckom Štvrtku je ich bezpodmienečné prijatie naozaj liečivé, tam som nikdy nepočula, že môj syn by bol problém. Nikdy. 

Oni sa deti so špeciálnymi potrebami neboja prijať a vedia veľmi pekne s nimi pracovať. Zhodou okolností pani riaditeľka učí v triede môjho syna a ona dokáže pracovať so všetkými deťmi tak, že ich to baví, ju to baví a celé to skutočne funguje. Ona o týchto deťoch hovorí ako o jedinečných deťoch, o deťoch budúcnosti. Nie je to však len ona, je to celý pedagogický kolektív, ktorý sa hlási k inklúzii a napĺňa jej obsah. 

Uvedomujú si, že tých detí je čoraz viac a naše školy sa tomu musia postaviť čelom a prijať tie deti také, aké sú, pracovať s metódami, vďaka ktorým dokážu tieto deti fungovať, aby sa dokázali učiť. Tie metódy existujú a v Plaveckom Štvrtku aj mnohé z nich skúšajú. Vidím, že veľký dôraz kladú na budovanie klímy v triede, na budovanie kolektívu detí, ktoré sa navzájom prijímajú, akceptujú a pomáhajú si.  

Majú náš veľký obdiv a vďaku, lebo na rozdiel od mnohých škôl, ktoré sme oslovili, naozaj fungujú vo veľmi náročných podmienkach. Škola je už niekoľko rokov v provizórnych priestoroch, je to tam naozaj stiesnené.

Ja hovorím, že my sme tam našli Boha. Ich bezpodmienečné prijatie je naozaj liečivé, tam som nikdy nepočula, že môj syn by bol problém. Nikdy. Tiež sa tam stále niečo rieši, tak ako v každej inej škole, sú to deti, aj sa pohádajú, aj sa pochytia. Ale nikdy som nepočula, že syn je problém, pre nikoho nie je diagnóza, to tam absolútne nikto nerieši. Išiel na lyžiarsky výcvik, ide na výlety, chodí na obedy, chodí do družiny, to, čo bolo na inej škole problém, je teraz prirodzená súčasť jeho detského života. 

Nemáte obavy, že bude pre syna bolestivé vytrhnúť ho z prostredia, kde sa cíti dobre a vedia s ním pracovať? Nezvažujete napriek rozsudku súdu aj možnosť zostať na tejto škole? 

Syna nevytrhávame, je súčasťou tohto procesu rozhodovania. Zároveň vidím, že táto skúsenosť prijatia a začlenenia ho vnútorne veľmi posilnila. Je to rozumné a relatívne sebavedomé dieťa, urobil veľký pokrok aj v chápaní a zvládaní svojich osobitostí. Posledné dva roky je v škole, doma aj v terapii v prostredí, ktoré mu jednotne prináša prijatie, pocit, že niekam patrí, že to s pomocou ľudí okolo zvláda. Syn neuteká, stavia sa výzvam čelom.  

Do spádovej školy chodí jeho sestra, učia sa tam deti, s ktorými chodil do škôlky. Zo svojej pozície so školou komunikujeme bez výčitiek, snažíme sa za nepríjemnou skúsenosťou urobiť hrubú čiaru a pozerať sa dopredu. 

S odstupom času a po skúsenostiach s množstvom škôl by ste vedeli povedať, v čom je najväčší problém pri umiestňovaní detí na autistickom spektre do našich bežných škôl? 

Myslím si, že najväčšie bariéry sú najmä v hlavách. Akoby riaditelia a pedagógovia mali z detí na spektre strach, nerozumejú im. Celé je to až zmýtizované. Keď sme išli aj osobne do škôl, tak v prvom balíku otázok bolo, či syn rozbíja stoličky v triede.  

Tie deti sú na spektre, to znamená, že to má tisíc možných prejavov, ale na školách koluje, že tieto deti sú agresívne a fyzicky nebezpečné. Asi sa to naozaj aj niekedy deje, ale to sa deje vtedy, keď sa s dieťaťom nepracuje dobre. Agresia ja častokrát prejavom hlbokých zranení, nepochopenia, volaním po pozornosti, prijatí. Odsúvaním detí s ťažkosťami na okraj spoločnosti, lebo to žiaľ nútené domáce vzdelávanie je, neriešime príčinu.   

Cítili ste vy ako rodičia neprijatie zo strany ostatných rodičov? 

Neviem, či v súkromnej škole bol nejaký tlak rodičov, ale ani to nevylučujem. Či to bol jeden z faktorov, prečo syna nechceli, neviem, nikto z rodičov mi to nikdy osobne nepovedal. Ale v jednej veľkej škole v Bratislave nám priamo povedali, že možno by nás aj zobrali, ale máme sa pripraviť, že rodičia nás vyštvú, že sa im to stáva opakovane.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

To, čo sa vám dialo, muselo byť veľmi náročné tak pre syna, ako aj pre vás ako rodinu. Ako to zasiahlo váš rodinný život? 

Prvá časť našej cesty pre mňa osobne bolo spracovanie diagnózy. Keď sa potvrdilo ADHD a začala som o tom čítať literatúru, mala som veľké obavy. Táto porucha, ako aj PAS môže výrazne zasahovať do schopnosti človeka viesť plnohodnotný život. Terapeutke, ku ktorej syn chodil, som hovorila, že mám veľký strach, že moje dieťa nemá perspektívu.

Ona nás vtedy uistila, aby sme sa nebáli, že to, čo je v tých knihách, je už minulosť, je to perspektíva detí, ktoré nenašli pochopenie v systéme a prijatie v spoločnosti. Teraz sa oveľa viac o tom vie, lepšie tomu rozumieme, aj školy toho viac vedia.

Rozhodujúce je, či mu my ako rodičia poskytneme bezpodmienečné prijatie, my sme tá formujúca bunka, ktorá do veľkej miery predurčí, ako sa mu bude dariť, akú bude mať sebahodnotu. Syn má osobitne silný vzťah aj so svojím otcom, čo tiež nie je bežné – manžel sa mu venuje, rozvíja ho a dáva pevnú, ale láskavú spätnú väzbu, ktorá ho posúva dopredu.   

Toto ma veľmi povzbudilo a celý čas sa to so mnou nieslo, keď sme začali čeliť systémovým ťažkostiam v školstve. Že my ho milujeme a prijímame ho. Ale potom som začala vnímať, že to nestačí.

Prečo? 

Lebo tá marginalizácia je prerastená a viacrozmerná. Jedna rovina je, že kým sme nenašli Plavecký Štvrtok, vyzeralo to, že táto spoločnosť mu nedokáže zabezpečiť ani len to základné, teda právo na vzdelanie. Akú mu toto dáva perspektívu do života? To signalizuje, čo ho čaká ďalej. Veď škola, to sú sociálne väzby. Ja ho vybrané slová naučím, aj násobilku, ale nikdy mu nemôžem poskytnúť rovesnícke vzťahy. 

To je odmietnutie naprieč celým systémom. Teda nie jeho inakosť, ale toto systémové neprijatie je pre mňa to ťaživé.   

Navyše to nie je len škola, kde sme čelili odmietnutiu. Jeho pôvodne nezobrali do ZUŠ, hoci miluje kreslenie, má výtvarné nadanie. Zobrali ho až na opakovanú žiadosť. Chceli sme ho prihlásiť do tábora, nemôže. V tom lepšom prípade ho zoberú vtedy, ak mu zabezpečím sprievod. Jeho trieda sa pripravuje na certifikát z angličtiny. Do prihlášky napíšem, že syn je dieťa so špeciálnymi potrebami, volajú mi naspäť, že sa nemôže zúčastniť. To je odmietnutie naprieč celým systémom. Teda nie jeho inakosť, ale toto systémové neprijatie je pre mňa to ťaživé.   

Ako by vyzeral život vašej rodiny, keby ste sa na súd neboli obrátili? 

Keby sme neboli ten súd vyhrali, tak my ho pravdepodobne ešte ďalších päť rokov vozíme denne do Plaveckého Štvrtka. To by bolo veľmi náročné pre nás i pre syna. Manžel si v blízkosti školy minulý rok prenajal malú miestnosť, odkiaľ v stiesnených podmienkach pracoval a čakal, kedy sa skončí škola, aby mohli ísť spolu domov.  

Tento rok sme na vyzdvihovanie syna našli pomoc, čo nám veľmi pomohlo, ale tento režim je aj finančne veľmi náročný. Okrem nákladov na dopravu a kanceláriu si manžel znížil úväzok. V celom tomto zároveň vnímame aj veľké požehnanie, že si to ako rodina môžeme dovoliť, pretože nikoho nezaujíma, či máme alebo nemáme podmienky a prostriedky, aby sme toto zabezpečili.

Zároveň je fakt, že školy nám nedali žiadnu perspektívu do budúcna, že teraz nemáme podmienky, ale budeme sa to snažiť riešiť, zvýšime počet asistentov a potom nastúpte, ich odmietnutie vôbec nebolo dočasné. Chápem, že školy majú ťažké podmienky, ale nemôžu to všetko hádzať na rodičov, ako sa to dnes v realite deje.