Detská psychiatrička Vyhrotené záujmy sa dajú zamaskovať aj dobrými známkami a zavretím sa v izbe

V spoločnosti vládne agresivita, nenávisť, doma sa hádajú ľudia, ktorí by mohli a mali byť pre deti vzorom. Keď to mladí ľudia vidia, chcú sa identifikovať s niekým, kto „urobí poriadok, kto chce, „aby bol pokoj“, hovorí detská psychiatrička Terézia Rosenbergerová z Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach.

„Udivuje ma, že neexistuje nijaká kontrola toho, čo sa na sociálnych sieťach deje. Deti zverejňujú absurdné problémy, kto koľko zje liekov a ako sa zabije. Keď sa sebapoškodzujú a púšťajú to cez siete, ide to ako lavína a nikto to nezastaví,“ tvrdí odborníčka.

K mladému vrahovi dvoch ľudí z LGBTI komunity sa z odborného hľadiska vyjadrovať nechce, keďže pozná len medializované informácie. Hovorí však, že ak by ho odborne vyšetrili skôr, existovala by šanca, že by jeho sklony odborník rozpoznal.

Vek 19 rokov, obdiv k masovým vrahom, vysoká inteligencia a žiadna ľútosť po plánovanom útoku, naopak, ironický príspevok aj s fotkou z miesta činu. Čo z toho vie vyčítať psychiater na prvé počutie?

Pre mňa je zaujímavý vysoký intelekt. Tým, že dieťa je takéto nadané a šikovné, rodič má pocit, že je všetko v poriadku, lebo je múdre a nie je potrebné sa mu toľko venovať, všetko zvládne samo. Okrem intelektu je však potrebné rozvíjať aj sociálnu a emocionálnu inteligenciu a práve toto málo riešia školy aj rodičia.

Nadané dieťa je iné, ako sú jeho rovesníci, má iné záujmy a nechodí bežne hrať futbal, nekomunikuje so spolužiakmi, často vzniká sociálna izolácia a v rámci nej si hľadá náhradné zdroje a uspokojenia a tie nemusia byť práve adekvátne.

Podľa oficiálneho stanoviska školy išlo o nekonfliktného žiaka, u ktorého nespozorovali nijaké škodlivé tendencie. Niektorí učitelia sa však anonymne vyjadrili, že jeho neštandardné správanie pozorovali už dlhšie. Odporúčali mu dokonca psychologickú či psychiatrickú pomoc, ktorú jeho otec odmietol.

Určite nebolo od veci sa za niekým zo školy zastaviť a rozobrať, čo sa s jeho synom deje. Vypočuť si, čo si učitelia všimli, prečo odporúčajú vyšetrenie, čo sa im nezdá a čo by bolo dobré riešiť. Vnímavý rodič to väčšinou vycíti aj sám.

V konkrétnom prípade zrejme nenástojili, netlačili – nepoznám okolnosti –, aby šiel na vyšetrenie, a otec sa spoliehal na to, že to bude len nejaká bežná vec, veď intelekt a výkon boli dobré, tak to neriešil.

Ak mladý človek napíše v angličtine vyše 60-stranový dokument, v ktorom vyjadruje svoje sympatie s neonacizmom, píše o nenávisti voči Židom a ľuďom z komunity LGBTI, čím to je, že podľahne práve takýmto veciam?

V poslednom čase v celej spoločnosti vládne agresitvita, nenávisť, hádajú sa ľudia, ktorí by nám mali byť vzorom, ktorí nás reprezentujú a mali by pre nás čosi vytvárať. Keď toto vidia naše deti a mladí ľudia, tak sa, jednoducho, s niekým identifikujú. S niekým, kto „urobí poriadok“, kto chce, „aby bol pokoj“, kto nechce, „aby bola na svete zloba“. Nájdu si nejaký vzor.

Zohrali v tom úlohu aj sociálne siete?

Samozrejme. Určite sa na tom podieľa aj neobmedzený prístup k veciam, informáciám, ktoré nemajú deti a mladí ľudia všeobecne čo pozerať a riešiť.

Udivuje ma, že neexistuje nijaká kontrola toho, čo sa na sociálnych sieťach deje. Deti zverejňujú, kto koľko zje liekov a ako sa zabije. Keď sa sebapoškodzujú a púšťajú to cez siete, ide to ako lavína a nikto to nezastaví.

V dnešnej dobe, keď existuje hackerstvo a keď existuje sieť veľmi múdrych ľudí, ktorí s počítačmi pracujú, si myslím, že by sa mohol nájsť nejaký spôsob, ako zastaviť alebo hneď začať riešiť človeka, ktorý takéto škodlivé veci púšťa na sociálne siete, ovplyvňuje veľké množstvo detí, ľudí.

Ako je možné, že ak má nejaký človek také vyhrotené záľuby, že si to nikto v jeho blízkom okolí nevšimne?

Dá sa to zamaskovať tým, že nemá kamarátov, nerozpráva o tom na verejnosti, a rodičia sú spokojní, že má veľmi dobré známky a je zavretý vo svojej izbe.

Je ťažké hovoriť o tom a vyjadrovať sa ku konkrétnemu psychickému stavu. 

Je tínedžerský vek taký, že počas neho mladý človek ľahšie skĺzne k neonacistickým vzorom, k nenávisti k menšinám? Alebo to ani nie je o veku?

Môže to byť aj o veku, ak nemá kto mladého človeka zastaviť alebo odkloniť od jeho vzorov. Alebo mu namiesto takýchto informácií neposkytne niečo iné.

Ale keď sa mu to páči, nejaký spôsobom ho to osloví a má k tomu neobmedzený prístup, môže v tom ďalej pátrať, venovať sa tomu a ide za tým.

Dajú sa vôbec takéto vražedné tendencie predvídať?

Niekedy áno, niekedy nie. Sú aj skratové reakcie, veci, ktoré vzídu z konfliktu. Tento konkrétny prípad vyzerá podľa medializovaných informácií ako dlhodobé plánovanie.

Môže byť spúsťačom aj fakt, že doma je k dispozícii zbraň?

Keby zbraň doma nebola, človek by si ju musel kúpiť, nejakým spôsobom zadovážiť. Na to by musel mať zbrojný pas a psychologické vyšetrenie, ktorým sa by sa mohli odhaliť agresívne sklony.

Znalci, ktorí vyšetrujú, by mohli postrehnúť vyššiu mieru agresivity alebo aj zvláštne záujmy.

Keby ste to mali zhrnúť, intelekt, prostredie, polarizovaná spoločnosť, sociálne siete, zbraň... Čo z toho má najväčší vplyv?

Môže to byť všetko dokopy, nie je to jednoznačné. A môže to byť dekompenzácia psychického stavu v zmysle psychózy. Čiže mohlo sa stať, že bol medzitým chorý a nikto to nepoznal, nikto to neriešil. Ale to už je teraz ťažké riešiť.

Keby sa takýto prípad dostal do rúk psychiatra skôr?

Mal by to rozpoznať, určite.

Existuje nejaké riešenie, aby deti nepodliehali nenávisti voči akýmkoľvek menšinám a obdivu voči masovým vrahom?

Na Slovensku nemáme dosť psychológov, psychiatrov, špeciálnych pedagógov, liečebných pedagógov, ktorí by sa venovali vyslovene deťom, ktoré majú poruchy, alebo aj skupine, kde deti majú vysoký intelekt a často narušené sociálne väzby. Riešiť iba ich výkon, umiestnenie na prestížne školy, výsledky v súťažiach je veľmi málo. S deťmi je potrebné pracovať, viac ich socializovať, hovoriť s nimi o vzťahoch, rozvíjať ich.

  Detská psychiatrička o prudkom náraste problémov tínedžerov   Je to zlé, najvyšší čas znovu naštartovať riadny život detí s pevnými pravidlami

  Jana Holubčíková

„V ostatnom čase medzi tínedžermi prebieha súťaž v predávkovaní, kto to ešte prežije. Stretla som sa so zbytočnou smrťou 15-ročnej dievčiny, druhá len tak-tak unikla smrti.“ 

Nemáme dosť príležitostí, krúžkov, kolektívnych alebo komunitných centier, kam by mohli tieto deti chodiť a rozprávať o svojich zážitkoch. Aby vedeli fungovať v mikroskupine, aby neboli osamelé a nemuseli sa izolovať. Vtedy by nemuseli vznikať takéto situácie. Hlavne u veľmi múdrych a šikovných deti nemusí vždy ani odborník postrehnúť, že majú aj zlé myšlienky, že sa tam niečo deje.

Malo by sa viac zmeniť aj v systéme vzdelávania učiteľov, mali by byť viac rozšírené školy, kde sú triedy pre takéto deti, ktorým vedia poskytnúť čosi viac – nielen vedomosti, ale aj socializáciu. Je to úloha všetkých, nielen zdravotníctva, ale hlavne školstva a, samozrejme, rodín.

Neexistujú ani skupiny pre rodičov, ktorí nevedia zvládať zvláštnosti správania svojich detí.

Znamená to, že do toho procesu by sa mala zapojiť celá spoločnosť.

Určite. Deťom venujeme všeobecne veľmi málo priestoru. Často nemajú kde športovať. Zrušili sa mnohé kluby, krúžky, je toho málo alebo sú drahé. Deti je potrebné odvážať neraz ďaleko, rodičia nemôžu odísť z práce, aj preto si mnohí krúžky nemôžu dovoliť.

Na školy by sa mali vrátiť napríklad aj školské kluby detí vo vyšších ročníkoch, rôzne krúžky na kmeňovej škole, kde tie deti môžu byť, kým rodičia neprídu z práce. Tam by si urobili aj úlohy.

Deti doma často počujú len tri základné rodičovské otázky – čo bolo na obed? aké boli dnes známky? máš už úlohy? –  a potom si rob, čo chceš.

Mali by sme sa snažiť, aby deti rástli trochu inak. Aby tým, že budú v krúžkoch, kluboch, aby boli aj socializované, aby sa museli zapájať. Skupina si všimne, že je dieťa niekto iný. Takto, keď je doma samo, pri počítači, nikto nevie, čo sa deje za zatvorenými dverami. Rodičia sú spokojní, keď donesie zo školy dobré známky a všetko spapá. Nie je žiadny problém.