Duch roku 1918, duch roku 2018

David Brooks napísal v New York Times text s huntingtonovskou pointou: „Národná identita je dnes najsilnejšia téma vo svetovej politike. Väčšina zo silných lídrov z celého sveta sa dostala k moci so silným nacionálnym príbehom a vládnuť nacionálnymi spôsobmi. Tak je to v Rusku, Číne, Indii, USA, Izraeli, Turecku, Británii, Brazílii a tak ďalej a tak ďalej.Ťažko si predstaviť ako by sa nejaká strana mohla obrátiť na voličov alebo vládnuť bez silného nacionálneho apelu.“

Prestrih, Gideon Rachman vo Financial Times píše o summite, ktorý bude teraz v nedeľu v Paríži, ktorým chce Emmanuel Macron pripomenúť význam Paríža v roku 1918, potom ako sa Amerika stiahla z globálnej politiky a Paríž hral ústrednú rolu v usporiadaní medzinárodných vzťahov v Európe po vojne. V Paríži sa bude diskutovať o tzv. Parížskom mierovom fóre, ktoré spája mier s globálnou vládou, nečakajte žiadny nový svetový poriadok, ide skôr o verbálne vymedzenie voči Trumpovej doktríne národnej suverenity, ako o nej hovoril napr. na pôde OSN. Macron chce celkom určite vyslať opačný signál, o akom píše David Brooks, aj keď k jeho štýlu patrí, že bosou nohou nedráždi silnejších hráčov v ringu, naopak, rád s nimi summituje.

Ešte jeden prestrih. Na konci roku 1918 vo svojom posolstve novej republike hovoril krátko po zvolení za prezidenta TGM o tom, že výsledkom skončenej vojny je výzva na „reorganizaci východní Evropy a rozřešení východní otázky vůbec“. To si Masaryk predstavoval ako úlohu pre nové demokratické štáty a zastavenie „nemeckého náporu na východ“.

Ako je to dnes?

Východ EÚ zažíva politickú emancipáciu, ale aj istú formu ostrakizácie. Má svoje problémy s právnym štátom či demografiou, ale aj rastúce ekonomické sebavedomie. Západ EÚ rieši otázky, ktoré samotný Západ zaskočili: buď mali byť dávno vyriešené, alebo nemali vzniknúť (odchod štátu z EÚ, zápas o vznik nového katalánskeho štátu, rozpad tradičného politického spektra v rade krajín), zdá sa, že úlohou je to všetko zosúladiť, čo vyzerá byť sizyfovská práca.

Problém je, že Macron ani nástupcovia TGM, ani nikto ďalší o tom veľmi neuvažuje. Ani posledný výstrel malého Francúza s veľkými nápadmi, návrh na skutočnú armádu EÚ, to nie je. Európe chýbajú politici, ktorí by s autoritou ukázali, že poučením z európskych kríz (Grécka kríza, trápenie PIGS, migračná kríza) je, že rozhodujúca moc má zostať na úrovni štátov, „ever closer union“ je mŕtva doktrína, utopisti aj byrokrati by mali pochopiť zmenu paradigmy. Ale potrebná je aj funkčná spolupráca, ktorá potrebuje isté zásady. Problém je, že povstanie más sa strieda s povstaním elít, upokojiť treba jedny aj druhé.

Foto: americký námorník s Parížanmi v novembri 1918, wikimedia