Prečo Fico skončí horšie než Mečiar a najväčšia prehra Jána Čarnogurského

Pár slov k Robertovi Ficovi, Ľubošovi Blahovi a Jánovi Čarnogurskému, ktorých spojilo 31. výročie Novembra.

Keď bol Robert Fico ešte na výslní, z jeho slov aj správania bolo zjavné, že osud Mečiara je pre neho mementom. Ficovo výslnie trvalo dvojnásobne dlhšie než Mečiarovo, lenže teraz padá nadol strmšie než svojho času Mečiar.

Keď väčšina krajiny vyhnala Mečiara z premiérskeho úradu, ten sa najskôr hlboko urazil, ale potom predviedol ďalšiu svoju metamorfózu: z Mečiara sa stal zrazu veľký atlantista a Európan, jeho poslanci vystupovali ako nekritickí eurohujeri, ktorí sa chcú za každú cenu zapáčiť Bruselu aj Washingtonu. Nešlo o žiaden vnútorný prerod, zakladateľ Slovenska len pochopil, že ak si chce zachovať beztrestnosť, nevystačí mu len zvrátená samoamnestia, ale musí sa skloniť pred novou dobou aj mocou. Po voľbách v roku 2006 sa o koalíciu so skroteným HZDS uchádzali Dzurinda aj Fico, samozrejme, viac ponúkol Fico – výsledkom bolo, že Mečiarov Harabin ovládol súdnictvo, beztrestnosť bola na ďalšiu dekádu zaručená.

S Ficovými vyhliadkami to na sklonku roku 2020 vyzerá horšie: nechráni ho amnestia, vyšetrovatelia NAKA zatýkajú policajnú elitu, z ktorej si Smer spravil stranícku mafiu, Ficovou poslednou nádejou sú iba čo najrýchlejšie predčasné voľby a víťazstvo Pellegriniho Hlasu, ktorý hodí scvrknutému Smeru záchranné lano – tak ako ho kedysi hodil Fico Mečiarovi.

Ale Fico sa potápa tak rýchlo nadol, že po ďalších voľbách na rozdiel od Mečiara už možno na záchranné lano ani nedočiahne. Navyše, kým Mečiar sa po svojom páde vzdal ideologických extrémov a v záujme koaličného potenciálu sa posunul do beztvarého stredu, Fico robí opak. Jeho mediálnou dvojkou Smeru je podpredseda strany Ľuboš Blaha, ktorý sa dnes na výročie Novembra opäť na svojom Facebooku predviedol, keď napísal, že „17. november je dňom zrady“. To sa vraj zmenilo až teraz, keď Blaha prvýkrát mohol ísť do ulíc, lebo to už nebol „obscénny sviatok antikomunizmu“.

Tento zväzácky marxista, o ktorom kedysi Ivan Mikloš trefne poznamenal, že je vzdelaný za hranicu svojho intelektu, už nie je iba tolerovaným excentrikom Smeru, on je všetko bohatstvo, ktoré Ficovi zostalo.

Najsmutnejší bol však dnes pohľad na iného muža. Ján Čarnogurský, velikán slovenských 80. aj 90. rokov, dnes rečnil na spoločnej tribúne s Marianom Kotlebom, Milanom Mazurekom, komunistom Hrdličkom a Slotovým synom. Nebol to síce až taký šok, ale dosiaľ som si myslel, že Čarnogurský už nezažije hlbší pád než v roku 2014, keď v prezidentských voľbách už nezaujal svojou prokremeľskou propagandou a získal 0,6 percenta. Mýlil som sa.

Foto TASR – Martin Baumann