Politika, zásnuby aj amputácia Na záver sa hovorilo o hrách novej éry. Paríž priniesol nezabudnuteľné okamihy, ktoré tvorili históriu

Praobyčajným sfúknutím olympijského ohňa obkoleseného športovcami zo všetkých kontinentov sa až po polnoci z nedele na pondelok skončila letná olympiáda v Paríži.

Najlepší jednotlivci

Kahanec s ohňom držal najúspešnejší športovec hier, nová hviezda francúzskeho športu a svetového plávania, Leon Marchand. Z bazéna vylovil štyri individuálne zlaté medaily a všetky v olympijských rekordoch, pričom pridal aj jednu bronzovú z polohovkovej štafety mužov. Rodák z Toulouse ovládol 200 metrov motýlik, prsia aj polohovku. Ďalšie zlato pridal na 400 metrov polohové preteky.

Marchand má plávanie v krvi. Jeho strýko reprezentoval v Soule 1988, mama v Barcelone 1992 a otec v Atlante 1996 aj v Sydney 2000. Médiá píšu o novom Michaelovi Phelpsovi a nie je to náhoda.

Marchanda trénuje Bob Bowman, americký tréner, ktorý vypiplal 23-násobného zlatého (celkovo 28 medailí) olympijského medailistu z Baltimoru.

Francúzsky plavec Leon Marchand. Foto: TASR/AP/Natacha Pisarenko

Hrdinami olympiády boli aj ďalší plavci: Summer McIntoshová z Kanady vyhrala tri individuálne zlaté medaily a zatienila tak aj Katie Ledeckú zo Spojených štátov. Tá si prišla pre dve zlatá, jedno striebro a jeden bronz na dlhých tratiach, no najviac jej meno rezonuje v súvislosti s vyrovnaním rekordu Larisy Latyninovej ešte zo Sovietskeho zväzu. Gymnastka dokázala v rokoch 1956 a 1960 vyhrať deväť zlatých medailí a bola až doposiaľ individuálne osamotenou, najlepšou ženou v histórii letných olympijských hier. Latyninová však celkovo vyhrala 18, kým Ledecká zatiaľ „len“ 14 medailí.

Na päty im šliape novozélandská rýchlostná kanoistka Lisu Carringtonová, ktorá sa tromi zlatými medailami dostala na métu ôsmich zlatých medailí z olympiád (celkovo 9).

Práve ženy a ich účasť sú témou médií a intenzívne ju promuje aj samotný MOV: Paríž bol prvou olympiádou, kde bolo oficiálne rovnaké zastúpenie športovcov mužov a žien. 

Jednou z hrdiniek bola aj Simone Bilesová, gymnastka, ktorá sa vo veku 27 rokov dokázala vrátiť po psychických problémoch a zaradiť naspäť medzi svetovú špičku. Jej bilancia sa po Paríži zastavila nateraz na 6 zlatých, 1 striebornej a 2 bronzových medailách. Medzi jednotlivkyňami je len treťou športovkyňou s dvomi individuálnymi titulmi z najťažšej gymnastickej disciplíny – viacboja, práve po Larise Latyninovej a Věre Čáslavskej (1964, 1968).

No a keď sme pri ženách, vodný slalom má novú líderku v medailovej bilancii. Je ňou Austrálčanka Jessica Foxová. V Paríži vyhrala disciplíny K1 aj C1 a s bilanciou 3 – 1 – 2 predstihla v úspešnosti nášho Michala Martikána (2 – 2 – 1). V počte zlatých sa zase vyrovnala bratom Hochschornerovcom aj Tonymu Estanguetovi, aktuálnemu predsedovi organizačného výboru parížskych hier.

Austrálska kanoistka Jessica Foxová oslavuje zlato na parížskej olympiáde. Foto: TASR/AP/Kirsty Wigglesworth

Holanďanka Sifan Hassanová, ktorá sa pokúsila pretekať v troch najdlhších bežeckých disciplínach, slávila napokon zlato v tej najrešpektovanejšej z nich – v maratóne. Na 5000 aj 10 000 metrov získala úctyhodné bronzové medaily. Aj preto trojnásobne zlatý rekord Emila Zátopka z roku 1952 nevyrovnala. 

Skvelý príbeh píše aj francúzsky džudista Teddy Riner, ktorý na začiatku hier spoluzapaľoval olympijský oheň. Zlatom v individuálnej kategórii nad 100 kg a v miešaných družstvách sa nateraz zastavil na piatich zlatých, čo z neho robí najlepšieho olympijského džudistu všetkých čias. Ťaží však aj z toho, že miešané družstvá sú v džude zaradené len posledné dva olympijské cykly a predtým ako olympijská disciplína neexistovali.  

Podobne je na tom aj Kubánsky zápasník Mijain Lopez Nunez. Ten dosiahol v rade na päť olympijských víťazstiev v jednej disciplíne. Vo finále zdolal tiež Kubánca, ale s čilským pasom.  

Apropo, Kubánci a ich pasy. Dokopy získali deväť medailí. Avšak, kde by boli, ak by napríklad medailisti v trojskoku zo Španielska, Portugalska a Talianska súťažili za krajinu, kde sa narodili. Za Kubu. 

Celý svet sledoval cestu 37-ročného Novaka Djokoviča za vytúženým zlatom v tenisovej dvojhre. Bolo to jediné víťazstvo, ktoré v mimoriadne úspešnej kariére Srbovi chýbalo do zbierky. Na ceste za ním porazil aj zraneniami poznačeného Španiela Rafaela Nadala a vo finále jeho krajana, nastupujúcu super hviezdu Carlosa Alcaraza. To všetko len dva mesiace po operácii vnútorného menisku.

Tenista s tzv. zlatým slamom Novak Djokovič. Foto: TASR/AP/Andy Wong

Djokovič tak ako piaty tenista v histórii dosiahol na tzv. zlatý slam. Označujú sa tak športovci, ktorí vyhrali všetky grand slamy aj olympiádu. Patria k nim práve Nadal, Andre Agassi, Steffi Grafová, Serena Williamsová a teraz už aj Djokovič. 

Maratón otvorený aj pre verejnosť

Hry v Paríži boli v znamení návratu divákov na tribúny po dvoch olympiádach ovplyvnených pandémiou Covidu-19. Dokopy sa predalo viac ako 9,5 milióna vstupeniek, ktoré si kúpili diváci z 222 krajín. Až 60 percent z divákov tvorili domáci Francúzi. 

Organizátori stavili pri väčšine športovísk na už existujúce alebo dočasne, z lešenárskych rúrok postavené športové priestory. Aj vďaka tomu zastavili nárast výdajov olympijských hier a s odhadovanými nákladmi do 10 miliárd eur sa radia nateraz až ako 8. najdrahšie v histórii. Väčšinu nákladov zhltla údajne bezpečnosť hier, ale aj snaha o vyčistenie rieky Seina, kde sa konali triatlonové súťaže a preteky v diaľkovom plávaní.

Policajní úradníci pri rieke Seina. Foto: TASR/AP/Louise Delmotte

Atmosféra na športoviskách, v uliciach a vôbec v celom Paríži bola tým, čo si všetci prítomní najviac pochvaľovali. Boli to hry, ktoré chceli byť otvorené verejnosti a aj za cenu enormných a viditeľných bezpečnostných opatrení sa im to aj naozaj podarilo. 

Okrem športovísk pri najznámejších parížskych pamiatkach je dôkazom aj maratónska trať, ktorú si mohlo 10-tisíc bežcov z verejnosti zabehnúť v predvečer konania maratónu. Úžasný zážitok, ktorý organizátori takto sprostredkovali bežným ľuďom, nemal doposiaľ v podobnom čine predchodcu. 

„Boli to hry novej éry... otvorené dokorán. Napriek tomu, že viaceré vaše krajiny rozdeľujú konflikty, vy ste vytvorili kultúru mieru. Žili ste tu dva týždne v spoločnom mieri. To nás všetkých, na celej planéte, inšpiruje,“ hovoril končiaci prezident MOV Thomas Bach počas záverečného ceremoniálu. Nemal celkom pravdu. 

Niekomu navliekli z lásky na prst snubný prsteň, iný si ho pre olympiádu nechal amputovať

Izraelčan Tohar Butbul zažil po Tokiu v Paríži francúzske déjà vu. Nebolo však príjemné a o obe situácie sa postarali reprezentanti Alžírska, ktoré Izrael neuznáva. Kým v Tokiu proti nemu nenastúpil na súboj Fathú Nurín, za čo dostal desaťročný dištanc, teraz proti nemu nenastúpil Masúd Drís. Oficiálny dôvod však bol, že nesplnil váhový limit, ktorý mal podľa Medzinárodnej džudistickej federácie prekročiť o 400 gramov. 

Aj na športoviskách išlo o veľa a nebolo k tomu treba ani politický či náboženský konflikt. Vo finále plážového volejbalu žien sa verbálne do seba pustili kanadská a brazílska dvojica, ktoré museli upokojovať rozhodcovia. K úsmevu rozhádané volejbalistky priviedol až DJ, ktorý pustil skladbu Imagine od Johna Lennona, čím rozospieval aj celý štadión.

Mesto svetiel, ale aj lásky, zažilo až sedem zásnub, v ktorých figuroval aspoň jeden zo športovcov. Medzi nimi aj naša vodná slalomárka Eliška Mintálová, ktorá sa pod Eiffelovkou sľúbila priateľovi a manažérovi v jednej osobe, Tomášovi Kačicovi.

Žiadosť o ruku Elišky Mintálovej. Foto: Instagram/elza.elimin

Iné problémy s prsteníkom na ruke mal Austrálčan Matthew Dawson. Poranil si ho dva týždne pred olympiádou. Bolo to také fatálne zranenie, že mu lekári dali dve možnosti: plastická oprava prstu, ale pol roka bez pozemného hokeja, v ktorom reprezentuje svoju krajinu, alebo amputácia časti poškodeného prsta. Austrálčan veľmi túžil reprezentovať a vyhrať medailu, a tak si vybral amputáciu. Austrália však napokon vypadla vo štvrťfinále turnaja. 

Kurióznu situáciu riešil aj výškar Gianmarco Tamberi, ktorého poznajú už aj Slováci z domácich súťaži v Košiciach či Banskej Bystrici. Počas otváracieho ceremoniálu utopil v Seine manželskú obrúčku. Manželke sa verejne ospravedlnil, no v čase súťaže ho postihli problémy s obličkami a veľké teploty. Favorit na medailu zostal bez nej hlboko v poli porazených. 

Doping bol najmä zákulisnou témou

Vo veľkom očakávaní boli aj dopingové kontroly. New York Times a nemecká televízia ARD začiatkom apríla zverejnili, že koncom roka 2020 a začiatkom 2021 mali čínski plavci pozitívny test na trimetazidín, látku, ktorá sa používa na zakrytie dopingu, a preto patrí k zakázaným. Čínske antidopingové úrady to ospravedlnili kontaminovaným mäsom, ktoré plavci údajne skonzumovali. Svetová antidopingová agentúra (WADA) toto vysvetlenie akceptovala. Viacerí z nich získali medaily v Tokiu a 11-ti z nich štartovali aj v Paríži. 

Svetová plavecká federácia (SPF) však deklarovala, že každého z čínskych plavcov od začiatku tohto roka testovala najmenej desaťkrát a priemerne až trinásťkrát. Austrálski plavci boli pritom testovaní podľa SPF priemerne štyrikrát a americkí šesťkrát. „Naša najvyššia priorita je, aby športovci v plaveckých športoch súťažili férovo a spravodlivo,“ vysvetlil politiku SPF jej šéf Husain Al-Musallam.

Šéf Svetovej plaveckej federácie Husain Al-Musallam. Foto: Profimedia

„Mňa testovali 150-krát ročne, kým iných športovcov 30 až 40-krát,“ prezradili 23-násobný olympijský šampión, Američan Michael Phelps, v následnej rozsiahlej diskusii, ktorá sa okolo dopingových pravidiel a čistoty jednotlivých športovcov strhla. Američania sa v tejto téme ostro pustili do WADA, pre jej údajne benevolentný prístup.

Samozrejme, ostré boje sa zvádzajú aj na takomto diplomatickom poli. Čína bola veľkým súperom USA nielen v bazéne, ale aj v celkovej medailovej bilancii. Hoci Američania vyhrali na medaily suverénne (126 ku 91), prvenstvo v tabuľke, kde sa hodnotia prioritne zlaté medaily, získali až v posledný deň hier zásluhou basketbalistiek, ktoré o bod zdolali vo finále Francúzsko. USA – Čína na zlaté medaily 40:40, a tak Američania vyhrali práve na celkový vyšší počet strieborných i bronzových. Tretie Japonsko malo 20 zlatých (celkovo 45) a výraznejšie zaostalo.

Dopingové testy v Paríži dopadli v drvivej väčšine negatívne. Komisári prichytili irackého džudistu a nigérijskú boxerku, ktorým zastavili počas vyšetrovania činnosť. Ešte dva dni pred začiatkom hier dostal štvorročný dištanc tuniský boxer, ktorý mal súťažiť v kategórii do 130 kg. 
V Paríži sme pritom videli 19 svetových a 30 olympijských rekordov.

V ringu: kto vlastne boxuje proti komu

Veľa politiky, emócií a diskusií presahujúcich samotný šport sa strhlo aj okolo dvoch boxeriek, Alžírčanky Imane Khelifovej (do 66 kilogramov) a Tajwančanky Lin ju-ting (do 57 kilogramov). Medzinárodná boxerská asociácia (IBA) ich diskvalifikovala ešte vlani na MS v Indii, kde vraj neprešli testom na overenie pohlavia. MOV im však dovolil na olympiáde súťažiť. 

Keď táto aféra v Paríži prepukla, IBA zvolala v Paríži tlačovú konferenciu, kde sa jej šéf, Rus Umar Kremľov, objavil len cez videohovor. Prítomní novinári tvrdili, že IBA nepredložila žiadny dôkaz o nejasnosti pohlaví týchto športovkýň, hoci jej predstavitelia im tvrdili, že na základe genetických testov a stôp testosterónu sú obe pretekárky mužmi. Federácia však nezverejnenie dôkazov zdôvodnila tým, že samotné športovkyne si neželajú zverejnenie výsledku zrealizovaných testov.

Alžírska boxerka Imane Khelifová. Foto: TASR/AP

Medzi IBA a MOV vládne nepokoj, pretože MOV vlani zrušil tejto organizácii štatút strešnej organizácie boxu pre korupciu i netransparentnosť a nemôže tak organizovať napríklad olympijský boxerský turnaj. Jeho organizáciu prevzalo samotné MOV. 

„Tieto dve boxerky sú ženy. To v Dillí na MS 2023 bol vymyslený nočný test od IBA. Nemyslím si, že by sme vôbec tomu mali veriť...,“ konštatoval hovorca MOV Mark Adams.

Novinári sa vydali hľadať pravdu priamo do Alžírska, kde navštívili otca Imane Khelifovej. Ten im ukázal fotky z detstva aj rodný list. „Útoky na ňu sú nemorálne, nie je to fér. Ona je dievčatko, ktoré miluje šport od svojich šiestich rokov...,“ povedal novinárom denníka Daily Mail otec Khelifovej. 

Imane Khelifová to v Paríži napokon dotiahla, v kategórii, kde boxuje aj naša Jessica Triebeľová, na zlatú medailu. Svoje rozhorčenie korigovala aj Talianska boxerka, ktorá sa po necelej minúte zápasu 1. kola turnaja vzdala súboja, čím celú kauzu spustila, keď navyše vyhlásila, že dostávala „chlapské“ rany. 

„Celá táto kontroverzia ma mrzí. Je mi to ľúto aj kvôli mojej súperke. Ak MOV povedal, že môže bojovať, rešpektujem toto rozhodnutie. Chcem sa ospravedlniť jej aj všetkým. Bola som nahnevaná, pretože moja olympiáda vyšla navnivoč. Nemám nič proti Khelifovej. Ak by som sa s ňou ešte raz stretla, objala by som ju,“ uviedla Talianka Angela Cariniová.

Nepekná a zložitá kauza bez jasného riešenia, či už zo strany MOV, IBA a pre staršie spory navyše s hrozbou, že jeden z originálnych športov olympijských hier môže prísť o svoje miesto už v Los Angeles 2028.

Práve tam sa po zimnej zastávke v talianskom Miláne a Cortine d'Ampezzo v roku 2026 presťahuje olympijská zástava a pozornosť celého sveta.